« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

15. 11. - začíname



Mám len pol hodinky, kým mi nohy oddrevenejú, potom sa musím navliecť do teplákov (ktoré sa mi nechcelo skrátiť, a tak môžem len dúfať, že sa v nich cestou nezabijem) a ísť ,,cvičiť."Zatiaľ to musím dať do úvodzoviek, lebo to, čo som včera večer po dlhom čase v mučiarni  prevádzala, nebolo nijaké cvičenie, len také ponevieranie sa od jedného mučiarenského zariadenia k druhému, ale aspoňže som nepreležala tú zhruba hodinku na lavičke, čo som už tiež niekoľkokrát spravila. Vlani na jar, keď moja motivácia k telesnej aktivite klesla pod nulu, bolo podriemkávanie v horizontálnej polohe a ľahké pohadzovanie sa po rôznych čalúnených lavičkách hlavnou a jedinou činnosťou, na ktorú som sa zmohla. Včera aj to málo pohybu, vrátane chôdze, ktorá sa svojím tempom rovnala tej ráno, keď z domu na poslednú chvíľu odchádzam do práce, vyplavilo do môjho mozgu malú dávku takto mnou amatérsky vyrobených chemikálií na zlepšovanie nálady. Takže ráno som bola podozrivo nemelancholická. Dnes večer sa mi tak ako včera a najmenej rok dozadu nechce ísť nikam, no pôjdem, lebo som to sľúbila (pol roka vlani som tú nechuť ešte prekonávala, no potom sa všetky rezervy minuli a už to išlo len z kopca, až som dospela do súčasného stavu, keď ma unavuje už i pomyslenie na to, že by som sa mala vôbec pohnúť). Jediný spôsob, ako sa prinútim urobiť niečo proti svojej vôli a nad svoje sily je, keď sa na mňa niekto druhý spolieha. Viem, ako to padne, keď sa človek na niečo spoľahne, vezme niekoho za slovo, prispôsobí sa tomu, na čom sa s niekým dohodol – a ten druhý medzitým zmení plán a vôbec ho netrápi, že ten človek, čo počítal so vzájomnou dohodou sa tiež mohol zariadiť po svojom, ale nezariadil sa, a tak trebárs i o niečo prišiel. Viem, ako ma vie naštvať takáto bezohľadnosť. A tak vlastne chtiac – nechtiac mám motiváciu ísť ,,cvičiť.“ I keď zatiaľ len vonkajšiu. 

To,,cvičenie"zostane v úvodzovkách prinajmenšom mesiac, kým si neznovuvybudujem aký – taký návyk, prestane to byť pre mňa povinnosťou a vždy o šiestej začne pôsobiť to nutkanie dať si trochu ,,do nosa“– za kalíštek hormónov šťastia z nezahnívania na gauči. Dovtedy to nejako pretrpím s bičom nad hlavou. Ak sa nezačnem chystať, o chvíľu mi zazvoní mobil – a dostanem ako včera, že sa ešte niekde motám.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se