« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

REKAPITULÁCIA



JPG

Opäť mám raz narodeniny. Tieto majú ľahko zapamätateľné dvojčíslie aj pre začínajúcich sklerotikov. Narodila som sa v roku, keď Československá ľudovodemokratická republika vstupovala do druhej päťročnice. Príchodom na svet ma trochu predbehlo pokusné vysielanie STV, pôvodne iba Televízneho štúdia Bratislava, keď ho spustili už 3. novembra. Deň po mojom narodení dávali priamy prenos divadelnej hry A. Kornejčuka ,,Krídla“ z činohry SND. TV štúdio vysielalo iba dvakrát týždenne po 17. hodine, v stredu a v sobotu, čo mi mohlo byť fuk, lebo sme aj tak doma nemali televízor. Vtedy sa ešte nerozbehla všade ani socialistická bytová výstavba, a tak moji mladí fešní rodičia bývali v podnájme, u akejsi miestnej vdovy, ktorá im prenajala kuchyňu s izbou alebo s dvoma. Bolo to v niektorom z tých starých dlhých domov s nízkymi oknami, vstavaných do dvorov a spojených so záhradami vzadu za nimi; odtiaľ už pokračovali až pod horu lúky. Určite sa odtiaľ v tom pochmúrnom čase hmla doplazila až do dvora, i keď to bol vraj, čo sa týkalo počasia, pekný rok, jar začala skoro, ale bola suchá, takže poľnohospodári neplnili dodávky. I na dedinách sa presadili módne hity: korkové topánky, kuligány a nylonové pančuchy, ktoré bolo dostať len v Darexe a na čiernom trhu. Môj otec mal účes ako Elvis a mama vyzerala krehko a elegantne ako Audrey. V tomto roku si ľudia už i na vidieku kupovali rádiá, motorky, elektrické pračky... Budovateľského úsilia boli plné noviny a všade viseli nástenky s úderníkmi za sústruhmi. Keď som si neskôr prezerala staré časopisy, ktoré si mama kupovala vtedy asi hlavne kvôli móde, myslela som si pri pohľade na tie nažehlené a radostné obrázky, že pochádzajú z neznámej krajiny za zrkadlom, alebo z doby ešte pred vyhnaním z raja. V Budapešti sa v tých dňoch neradovali ani trochu.

Naša televízna generácia spočiatku chodievala dopoludnia na zrniace bábkové hry do závodného domu kultúry miestnej textilky. V ešte novučičkej, čerstvými nátermi voňajúcej klubovni s ešte novším kobercom, na ktorom sedelo všetkých štyridsať alebo päťdesiat detí z materskej škôlky či družiny (obtýždeň bývalo popoludňajšie vyučovanie), bol televízor. Mal z dnešného pohľadu miniatúrnu obrazovku, obraz často skákal a niekedy v zlom počasí, kým neodstránili poruchu, naskočil monoskop. Ak bola porucha na Kráľovej holi, trvala niekedy i celé hodiny. Do ,,klubu“ sme si nosili sebou papuče vo vrecúškach, podobne ako na sobotňajšie premietanie filmov začínajúce o druhej v pionierskom dome, za ktoré sa neplatilo. Filmy si zamestnanci asi objednávali hlavne pre seba, takže tam býval často ešte lepší program ako v kine na detských a mládežníckych predstaveniach.

Napriek technologickému pokroku, ktorý nám priniesol televíziu sme väčšinu času trávili vonku. Už niekedy na prvom stupni som sa vzbúrila proti družine, kde som sa strašne nudila. Jednoducho som po vyučovaní odišla zo školy aj bez obeda a hotovo. Mali sme starých rodičov, a ja som tam bola dlho viac doma ako doma. Mama bola po narodení brata asi aj niekoľko mesiacov v nemocnici, on bol spočiatku tiež chorľavý, takže sa prvé roky o mňa starala najmä stará mama. Keď sme mali mať ďalšieho súrodenca, presťahovali sme sa z činžiaka, kde sme bývali, odkedy som si pamätala, do väčšieho bytu v novostavbe. Dosť dlho bolo na rozostavanom sídlisku blata po kolená, hrávali sme sa v piesku navozenom na staveniská a v obrovských kalužiach, čo sa po daždi vytvárali v priehlbinách vyhĺbených bágrami a nákladiakmi, ktoré brázdili terén. Alebo sme viseli na prašiakoch a naháňali sa okolo dreveného baraku a latrín pre stavebných robotníkov. O pár rokov sme na tie drevené steny písali vápnom: SO SOVIETSKYM ZVÄZOM NA VEČNÉ ČASY AMEN. Potom sme čakali, kedy prifrčí motorka z MNV, na zadnom sedadle sedela osoba s plechovým vedrom, v ktorom bolo vápno a štetka – a zotierala nápisy, ktoré sme vzápätí o kus ďalej obnovili.

V deviatke som si vymyslela školu, na ktorú som nemala nijakú šancu sa dostať, ale bola som tvrdohlavá a šla som to skúsiť. Keďže sme do Bratislavy museli vyraziť ešte v noci, aby sme tam do rána dorazili, viezol nás mamin kolega na čiernom tatrapláne, čo mi bolo z rôznych dôvodov veľmi trápne. Po prvé to bolo oproti moderným škodovkám strašne smiešne auto. Vyzeralo ako dinosaurus. Mama spomínala, že na takom sa vozievali v päťdesiatych rokoch eštebáci v dlhých kožených kabátoch a keď to auto zlovestne zaparkovalo pred pracoviskom, zase prišli niekoho zatknúť. Tak jej zavreli niekoľko šéfov. To, že jeden z nich šiel do basy, rozhodlo napokon o tom, že som na svete. Schyľovalo sa to tam ku vzťahu, ktorý predchádzal tomu s mojím otcom. Okrem spomenutých vecí mi ten odvoz na skúšky vadil aj preto, že som neznášala cudzích chlapov, lebo som sa asi bála, aby sa na mamu nejaký neprilepil... Bola som na ňu ozaj pyšná, vyzerala celkom inak ako matky väčšiny mojich spolužiačok, mlado a moderne, a dostávala všelijaké listy od neznámych ctiteľov, dokonca sa našli aj takí, ktorí sa plúžili popod naše okná. Občas som zachytila varovné signály z rozhovorov, ktoré viedla mama so svojou sestrou – pásla som po inotajoch a vyzvedala, keď mi bolo niečo podozrivé a niekoľko nebezpečenstiev som už dovtedy zaznamenala. Obe, mama aj jej sestra, ovdoveli krátko po tridsiatke, a obe boli kočky, takže sme sa mali so sesternicou prečo mať na pozore.

Nakoniec som šla na gympel. Tie štyri roky boli najdivokejšie v celom mojom živote. Začalo sa to okrúhlymi oslavami SNP, keď jedna protifašistická bojovníčka (miestna občianka, ktorá sa stala partizánkou ako mnohí držitelia dvestopäťdesiatpäťky až po vojne) započula, ako som pri vypúšťaní holubov vypustila jednu nemiestnu poznámku – okrem tej, že keby bolo bývalo toľko partizánov, nemusela nás oslobodzovať sovietska armáda. V ,,klube“ bol vtedy zadarmo koncert vtedajších populárnych spevákov, prišiel celý ich orchester, tuším Velčovského... Aj Sepešiová a Hubinská. To si už dnes nik nepamätá. Bol s nimi aj jeden taký nie až tak známy, ale pre mňa zaujímavý spevák, lebo už popoludní žmurkal na mňa z autobusu a večer mi dal fotku aj s venovaním. Nosili sa vtedy také malinké kabelky na tenkých remienkoch cez rameno. Po predstavení pršalo, a ja som bežala domov bosá a od nadšenia som tou supermodernou kabelkou po celý čas krútila vo vzduchu. Až keď som sa vrútila nedočkavo do bytu, že mame ukážem svoj úlovok, zistila som, že je otvorená a prázdna...

Najviac problémov som si vyrobila vďaka svojej  impulzívnosti a ,,pravdovravnosti.“ Pravdy som si osvojila vďaka domácej občianskej výchove. Začala normalizácia a prituhovalo. Význam pojmu ,,oportunistka" a ,,revizionistka“ som si musela vyhľadať v slovníku cudzích slov. Mne ten ich obsah sedel ako dekel na šerbeľ práve na tých, ktorí nimi nálepkovali druhých. Okrem toho v pätnástich – šestnástich som ešte vôbec nechápala, že je nutné revidovať svoje názory a svoje konanie prispôsobovať tak, aby človek získal nejaké okamžité výhody. 

Jedného takého sychravého jesenného rána ma prepadol veľký čierny smútok. Asi to bol začiatok lúčenia s mojimi naivnými detskými predstavami. Vtedy som tak trochu náhle nahliadla do budúcnosti  - a vôbec sa mi nezdalo, že by za týchto okolností mohol mať život človeka nejaký zmysel.

Medzitým však stihol predsa len uplynúť taký, aký som ho jasnozrivo uvidela, keď som ho v nestráženej  chvíli zazrela v jeho reálnej podobe. Myslela som si, že sa to nebude dať prežiť. Ale dalo sa. Čísla  potom rýchlo preskakovali, až sa k dnešnému dňu zastavili na tých dvoch, ktoré by som mohla brať symbolicky aj ako známky na vysvedčení. Ale ja to nejako prežijem a do konca to ešte vytiahnem aspoň na trojku -  ako vždy doteraz, keď mi už horelo za pätami.


<object width="420" height="315"><param name="movie" value="http://www.youtube-nocookie.com/v/yF7WXoqkGSY?version=3&amp;hl=sk_SK"></param><param name="allowFullScreen" value="true"></param><param name="allowscriptaccess" value="always"></param><embed src="http://www.youtube-nocookie.com/v/yF7WXoqkGSY?version=3&amp;hl=sk_SK" type="application/x-shockwave-flash" width="420" height="315" allowscriptaccess="always" allowfullscreen="true"></embed></object>

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se