« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

TITULOMÁNIA



S niektorými ,,deťmi“ už trávim v  škole i piaty – šiesty  rok. Najprv učňovka, potom nejaké to opakovanie ročníka v nadstavbe. Odklad evidencie na UP; do dvadsiatich piatich rokov aj tak nie je nárok na podporu. Za tie roky je už ten vzájomný vzťah celkom familiárny, vzdialenosť medzi nami zmenšená iba na dosah. Ráno cestou do školy prechádzam špalierom fajčiarov. Nech mám akúkoľvek pochmúrnu náladu z rannej hmly a šera, už od mosta, z ktorého ich zazriem zhrbených drkotať zubami pri popolníku pod gaštanmi mi začínajú napadať všelijaké voloviny. Okamžite sa mi pred očami premenia na kreslené postavičky s bublinami nad hlavou. Škoda, že nemám talent na kreslenie vtipov. Takže, kým prídem k nim, mám naporúdzi pár hlášok. Už zďaleka sa na seba v očakávaní usmievame. Kým pomedzi nich prejdem, dobijem si baterku. Občas, ak veľmi nemeškám, aj pokecáme.

Žartovali takto chlapci, s ktorými sa  poznáme od ich pätnástich a tohto roku by mali konečne po nejakom tom odklade maturovať, že sa chystajú stráviť so mnou v škole ešte ďalších aspoň päť rokov. Druhá alternatíva, v prípade nevyhnutnosti, že by sa im totiž podarilo zmaturovať, by bola jedna z početných pobočiek súkromnej vysokej školy, ktorá je poruke aj v našom Kocúrkove. Tú už pomaly absolvoval každý v našej doline. Hladovej. Chlapci sú takto šikovní vo svojom remesle, aj súťaže vyhrávali. Skončiť u nejakého miestneho tiežpodnikateľa, ktorý sa bude snažiť lacnú pracovnú silu čo najviac vyžmýkať a odhodiť sa im príliš nechce. A ísť do neznáma, kde zase len číhajú často podobní tiežpodnikatelia sa im javí ako priveľké riziko. Majú už predsa len nejaké skúsenosti z reálneho života, z individuálok a brigád načierno, za ktoré nedostali ani zaplatené. Vravím im, neblbnite s tou ,,vysokou školou,“ ten papier vám bude na dve veci, a to ešte neviem, čo je tá druhá, vyhodíte na to zbytočne (rodičovské) peniaze. Radšej si, chlapci, spravte nejaký poriadny barmanský kurz alebo dáky iný, ktorý vám pomôže byť ešte lepšími v tom, čo naozaj viete.

Mám rada tieto decká v učňovských odboroch, radšej chodím k nim, ako do tried toho ,,študijného“ odboru, kde je často cítiť najmä neprimerané ambície rodičov, nezodpovedajúce schopnostiam ich ratolestí. Škôl ponúkajúcich maturitné štúdium veľa, uchádzačov vzhľadom na populačný vývoj čoraz menej. Takže niet z čoho vyberať. Nevezmete vy, vezmú iní. Nie ako za našich čias, keď bolo málo stredných odborných škôl s maturitou a gymnázií a deti sa po zavedení výhod podporujúcich pôrodnosť rodili jedna radosť. Vtedy sa museli rešpektovať ,,smerné čísla“ nariadené zhora a školy nemohli vziať viac uchádzačov, ako im určili ,,nadriadené orgány.“ Tých pod čiarou potom umiestnili niekam na učňovku, i keď by na tú priemyslovku, ekonomickú, zdravotnú alebo gympel boli mali. Tak sa z niekoho, kto o to ani nestál, stala chtiac – nechtiac predavačka alebo inštalatér. Keď som sa po rokoch rozprávala s niektorými svojimi spolužiakmi zo ZDŠ, ako sa vlastne dostali na učňovku, keď sa - čo si pamätám - vždy dobre učili, a teda určite by bez problémov uspeli na skúškach na SOŠ, ktoré bývali tvrdé a prevetrali záujemcu o štúdium z vedomostí z materinského jazyka, matematiky a ďalších predmetov podľa typu školy, dozvedela som sa, že to bolo väčšinou z rozhodnutia rodičov, ktorí dali prednosť miestnej učňovke, len aby ušetrili. Alebo ak aj šlo dieťa v rámci náboru na učňovku mimo bydliska, bolo oň postarané a rodinu to nestálo nič. Tak sa stal strojným zámočníkom jeden z najšikovnejších našich spolužiakov, ktorý vždy patril medzi najlepších žiakov v triede. Možno by bol býval z neho dobrý stavebný alebo strojný inžinier. Staršie sestry študovali na VŠ a on mal tú smolu, že bol poškrabok a bolo treba ostať doma pomáhať starnúcim rodičom aj na gazdovstve (do hôr sa roľnícke družstvá veľmi nesápali, takže jeho rodičia boli stále súkromne hospodáriaci roľníci). Podľa toho rozhodnutia rodičov sa potom odvíjal aj život tých spolužiakov. Skoro sa oženili (vydali) a v predstihu pred nami sa stali dospelými.  

Teraz aj v tejto ťažkej sociálnej situácii, keď sa v tých hladových dolinách podobných našej nezamestnanosť oficiálne približuje k 30% a neoficiálne ich ešte vysoko prekračuje, ľudia naškrabú peniaze na tie pofidérne ,,vysoké školy“vo falošnej predstave, že im to automaticky pomôže k lepším vyhliadkam do budúcnosti. Lenže po skúsenostiach zamestnávateľov s tými nič nezaručujúcimi certifikátmi prestáva byť zaujímavé, či má niekto na cengáči Bc., Mgr. alebo akýkoľvek iný akademický titul. Možno s výnimkou štátnej a verejnej správy, kde, ako nakoniec vidíme, i na tých najvyšších postoch, netreba odbornosť, ale iba politickú nomináciu, a - ako sa tomu hovorilo kedysi – tlačenku. Ale už aj o tie tlačenky je pri neustále sa scvrkávajúcich možnostiach niekde sa zamestnať veľká bitka. A to ešte treba počítať s pracujúcimi – ešte nedávno dávno dôchodcami, ktorí by už pri niekdajšom priemernom veku dožitia neboli ani nažive. Tí sa už do dôchodku (teda do smrti), ak zamestnávateľ nevymyslí nejakú fintu, ako sa ich zbaviť, nepustia poslednej šance byť niekde zamestnaný.

Čo sa mi vidí pre budúcnosť osobitne alarmujúce je, že vymiera generácia, ktorá sa vyznala - ozaj vyznala – v rôznych remeslách. Dobre, niektoré remeslá vzhľadom na technologický pokrok už v budúcnosti existovať nebudú, alebo už sú v ich rámci požadované úplne iné vedomosti a zručnosti, ale nájsť niekoho, kto by sa v čomkoľvek potrebnom pre výchovu budúcich odborníkov – remeselníkov vyznal, kto by sám mal nevyhnutné spôsobilosti, aby ich mohol odovzdať ďalším, už začína byť neprekonateľný problém. Tie formálne požiadavky na to, aby majster odborného výcviku spĺňal na papieri ,,kvalifikačné predpoklady,“ narobili viac škody ako úžitku. Ja si ešte pamätám majstrov, ktorí si sami predtým odmakali veľa rokov priamo v tom fachu, v ktorom sa potom mali vyučiť ich zverenci. Boli to drsní zemití chlapi a pedagogická teória, ktorú sa museli bifliť na dépéeškách im nijako neliezla do palice, tým definíciám, klasifikáciám vyučovacích metód a ostatným ,,sprostostiam,“ čo im diktovali na ,,prednáškach,“ poriadaných priamo v  podnikovej zasadačke, nerozumeli a skúšobnú komisiu predtým, než im dala ten predpísaný lajster, opili do nemoty  (čo mimochodom, pokračuje na ,,štátniciach“ externistov doteraz); ale to, čo sa za roky naučili v praxi, a ani tú obyčajnú ľudskosť a zdravý sedliacky rozum, ktoré neraz v sebe prirodzene mali, im nikto nevzal.

Oni nestáli o tituly, o diplomy, o zdanie. Mám jednu fotku z Dňa učiteľov. Chýba na nej celá naša vtedajšia verchuška – je tam len niekoľko mladých učiteľov a vychovávateľov a plno tých chlapov z odborného výcviku. Ešte aj teraz z tej skupinovej fotografie vyžaruje skvelá nálada. Pamätám si ten večer. Rozprúdilo sa to, až keď vypadli tí všelijakí platení predsedovia KSS, ROH, SZM, riaditeľ, zástupcovia a niekoľko ich poklonkovačov. Dovtedy sedeli izolovaní pri svojich stoloch a nudili sa. Všetci samozrejme postupne nadobúdali popri zamestnaní rôzne tituly. Jedného PhDr., čo vtedy tiež patril k tým nomeklatúrnym kádrom, som nedávno videla v krátkom šote v televíznych novinách. Ako inak, dnes je riaditeľom strednej odbornej školy v na naše pomery veľkom meste. To je ten, o ktorom moja kolegyňa vymyslela ten vtip o drzej spermii, ktorej sa tie inteligentné a slušné vystúpia z cesty, a ona sa potom dopachtí k vajíčku a zabuchne im neokrôchane pred nosom. Tiež som si ho vtedy predstavila kresleného, s tým bičkom a charakteristickým výrazom v tvári, a skoro som padla pod stôl.

Nuž, tak je to, časy sa menia, ale ľudia ostávajú. I s tými všelijakými titulmi stále tí istí.




 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se