« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

TAJOMSTVO



Áno, už často myslievam na tie posledné veci človeka. Je to tým, že som medzičasom mala možnosť byť povedľa mojej hlavnej dejovej línie priebežne svedkom peripetií životných príbehov iných ľudí, ktoré stihli dospieť ku konečnému rozuzleniu. Alebo sa už k nevyhnutnému koncu nezadržateľne blížia. Zisťujem, že ma začínajú nudiť niektoré menej podstatné témy, ktoré ma predtým zaujímali; napríklad to zbytočne detailné a psychologizujúce rozpitvávanie komplikovaných vzťahov medzi pohlaviami, milencami či manželmi - pokiaľ nejde o humornú nadsázku. Skôr ma to otravuje. Asi je to tým, že sa ma táto téma osobne netýka a ani týkať nebude. Podobne ma nezaujímajú ani hlbokomyseľné úvahy o (ne)zdravej rodinnej komunikácii a (ne)správnej výchove detí. Z tých uletených príbehov zo života, v ktorých sa to hemží syndrómami týrania závislej osoby, otcovraždami, oidipovskými komplexami a incestnými pedofilnými vzťahmi, alebo nedajbože ešte bizarnejšími úchylkami postihujúcimi rôzne duševne deformovaných rodinných príslušníkov, od deda po chlapčeka s  nevinnou detskou tváričkou, z ktorého sa nakoniec vykľuje Levinovo Rosemaryino dieťatko, bývam ozaj znechutená. Naopak, mám čoraz radšej široké plátna, ale nesmú to byť tie fantasmagorické počítačové maľby v krikľavých neskutočných farbách ako z inej planéty. Mňa zaujíma obyčajný život na Zemi, obyčajné problémy obyčajných ľudí, ich obyčajné osudy v ich prirodzenej pestrosti. Práve v nich je ukrytá tá jednoduchá pravda o zmysle ľudského života, ktorá sa vždy len tak nenápadne v krátkom okamihu zablysne, ale nikdy sa neukáže celá. Nepovie sa nám len tak po lopate, musí ostať večným tajomstvom, aby život neprestal byť zaujímavý a mohol sa vždy znovu a znovu opakovať vo svojich nekonečných, konkrétnych, všelijako ponaťahovaných a poprekrúcaných vonkajších podobách, odvodených od toho pôvodného, už nerozpoznateľného tvaru. Ktorý máme hlboko v sebe schovaný všetci.

Niečo na tom bude, že ako sa človeku stráca spred očí jeho osobná perspektíva, keď sa čoraz hlbšie vnára do toho obrazu, až sa stane len malou bodkou na jeho pozadí, nie je už sústredený na seba, ale myslí viac na to, čo ostalo za ním, na tých, ktorí majú tú jeho cestu ešte pred sebou. Vie, že sa tiež raz ocitnú v tom istom bode, ku ktorému dospel on – a to, čo cíti nie je sebaľútosť, ale nekonečný súcit. Pochopenie. Neha. Ťažko ten pocit pomenovať. Je spojený s túžbou nejako im to uľahčiť, pomôcť – i so smútkom, že nebude v jeho možnostiach tú túžbu uskutočniť. A držať ich za ruku, aby sa nebáli...


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se