« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

ROZUZLENIE


Poznám ho z tých novembrových dní. Nikdy dovtedy som ho nijako zvlášť neregistrovala, ako ostatne väčšinu ľudí v našom mestečku. Je to aj tým, že som predtým dosť dlho žila väčšinou mimo a stratila som kontakt. Medzitým sa mesto niekoľkonásobne rozrástlo, moji rovesníci sa vytratili a naopak pribudlo množstvo prisťahovalcov skade – tade, niektorí pomreli, iní zostarli a narodila sa a vyrástla nová generácia.

A tiež neviem, či náhodou nemám nejakú poruchu vnímania. Často mi podobné typy ľudí, na ktorých iní ani nemusia vidieť rovnaké črty, splývajú, stotožňujem si ich s jedným človekom, a ten má potom atribúty viacerých z nich. Mávam to dokonale popletené.

Napríklad si myslím, že dotyčný je ten lekár, ktorému som sľúbila, že prídem na predoperačné vyšetrenie a už som sa u neho nikdy neukázala, má za ženu takú blondínu, čo očividne nenakupuje v našom zapadákove od Číňanov, ale že by jej to dodávalo na elegancii, to sa povedať nedá, bol to on, čo ma minule na prechode takmer prešiel v takom modrosivom aute a nehorázne sa pritom rozčuľoval, často ho stretávam s veľkým žltým psom, takže musím obchádzať niekoľko blokov, aby som sa im vyhla a vídam ho aj vo večierke, ktorá ma vždy zachraňuje, keď cez voľné dni, kedy nevystrčím ani nos a vyzerám ako vyoraná myš, potrebujem doplniť zásobu nikotínu.

Tak som si ani u toho muža, ktorého som dnes stretla - ako obyčajne zasa s odstupom niekoľkých mesiacov -nebola pôvodne istá, či nie je náhodou niekto iný. Bol mi povedomý, vedela som, že ho niekde vídam, ale kto je to a kde som ho zaevidovala, na to som si nespomínala. Až do toho toho novembra ʹ89 som ho poznala len z videnia a nebola som si istá, či je to stále ten istý, alebo jeden z kategórie podobných.

Bol medzi tými niekoľkými eufóriou pobláznenými jedincami, ktorí sa nechali natoľko zmagoriť, že šli zakladať miestny štrajkový výbor, pobočku OF (VPN) či čo to bol vlastne za spolok. Patril tiež k tým prvým odpadlíkom, ktorí sa – spolu so mnou – o nejakých pár týždňov od tej mezaliancie, ktorá začala vznikať na už masových schôdzach miestnej vépeenky, so zahanbením dištancovali.  Vďaka tomu som si ho zapamätala. Videl vývoj vecí taký, aký sa zdal byť aj mne.

V tých hektických dňoch, keď môj duševný stav pripomínal vyšinutie podobné bláznivej zamilovanosti, keď som planula nadšením a ovládal ma pocit nespútanej radosti a šťastia, ktorý zatemňoval mozog, sme sa nestihli nejako detailnejšie spoznať, len som vedela, že je vodičom u záchranky. Vyzeral aj so svojím kolegom celkom dobre. Toho druhého si už neviem vybaviť, ten potom musel asi z nášho mesta nadobro zmiznúť. Boli približne v mojom veku, tridsiatnici. Deti normalizácie. Mali sme rovnako blbé spomienky na reálno-socialistické dospievanie. Chceli sme byť hlavne slobodní – aj keď sme presne nevedeli, čo od toho presne očakávať. 

Stretávala som ho tak sporadicky, vždy raz za niekoľko rokov. Od záchranky prešiel ku kamiónom, motal sa po Európe, podnikal... Potom nejaká veľká smola. Krach, tuším i akási vážna nehoda, rozvod a ďalšia rana od života: cukrovka. Odvtedy sme sa vídali - vždy náhodne, na ulici - častejšie. Vždy sme pokecali; čo je nové, ako to práve všetko vnímame. Dostal čiastočný invalidný dôchodok a dosť zúfalo hľadal zamestnanie. Zakaždým sme si povedali, že si niekedy, keď bude trochu času, zájdeme na kávu a dáme dlhší rozhovor. Ale nikdy sme sa akosi k tomu nedostali. Naposledy som ho stretla niekedy na jeseň. Bola toho roku dlhá a pekná. Tak som sa cestou z práce len tak pomotkávala po ulici, lebo keď už raz zaleziem do bytu, nevystrčím viac nos. Už sa mi nechce. Keby som ja skončila na dôchodku, pravdepodobne by som sa nakoniec neprinútila vyliezť von. Mám sklon zavierať sa na samotku. Je to taká čudná úchylka a mám to od dôb dospievania. Viem, že dlhšie obdobia, keď sa nikam nemusí, sú pre mňa nebezpečné. Veľmi rýchlo si odvyknem od ľudí – a nechýbajú mi. Práve naopak. Ak by som prešvihla istú hranicu, narastie vo mne obrovská bariéra, ktorá mi bráni „vrátiť sa do spoločnosti.“

Asi som bola v minulom živote pustovník...

Takže: ako tak dnes kráčam z práce, ako vždy nevnímajúc príliš čo sa deje okolo mňa, niekto ma naraz na autobusovom nástupišti zdraví. Prechádzala som tesne okolo neho - a nevidela som ho. Natiahol smerom ku mne francúzsku barlu, ako keď sa pred prejazdom spúšťa závora.

Minule, keď sme sa videli, už nebol taký vychudnutý a strhaný ako bezprostredne po všetkých tých katastrofách, čo ho postihli;  zdalo sa mi, že sa začína dostávať do dobrých koľají. Sám vravel, že sa mu to chvalabohu ako – tak ustálilo a chorobu už celkom dobre zvláda. Nemal síce prácu, čo ho nemálo trápilo, ale má záhradu, a vypĺňal si čas tým, že sa o ňu staral. Ako som povedala, bola krásna, slnečná jeseň. Užíval si jednoducho tie nádherné dni babieho leta a pripadal mi napriek všetkému celkom optimisticky a spokojne. Aj keď nie je bohviečo nemať poriadny príjem; no na druhej strane je fajn tráviť dni s pocitom, že ma nič nenaháňa, nikomu sa nemusím spovedať, čo som robil alebo nerobil, ničomu sa prispôsobovať. Robím si čo chcem a vtedy, keď mám na to práve chuť. Tam pod horou - pretože u nás sú všetky tie záhrady pod horami alebo aj obklopené lesom - muselo byť na začiatku jesene ozaj úžasne. Celkom som mu tú slobodu závidela. Ja mám teraz už pár rokov to obdobie dobrovoľnej samoväzby, takže nechodím vôbec nikam - okrem toho, že idem tam, kam som nútená ísť. Poľahky by som zvládla domáce väzenie s tým monitorovacím zariadením na nohe, kľudne by to na mne mohli otestovať.

Po trištvrte roku sme sa pozdravili s tým mojím starým známym a ja som sa ho spýtala, čo má s nohou, keďže mal tú palicu. Nerozumela som, čo mi odpovedal hneď na prvýkrát- až keď mi to zopakoval, všimla som si zároveň, že dosť ťažko vyslovuje. Mal mozgovú príhodu. Ochrnula mu polovica tela. Ale už to rozchodil a ešte to poriadne rozchodí! Vravel, že práve zohnal prácu v susednom štáte, keď sa mu to z čista – jasna prihodilo. Zamestnávateľovi – dopravcovi, u ktorého mal nastúpiť ako kamionista, nevadila jeho cukrovka. Cítil sa dobre a konečne mu svitla nádej, že zarobí nejaké peniaze a nebude sa len tak ponevierať a pripadať si zbytočný. Opäť mal po dlhom čase pred sebou nejakú perspektívu.

Odchádzala som dnes z práce s myšlienkami na to, že my, ktorí o ňu dosť pravdepodobne tohto roku prídeme, nemáme pred sebou práve ružové vyhliadky. A ak by sme o ňu aj neprišli, i tak nám hrozia znížené pracovné úväzky, a s takými výplatami by sme poniektorí, ktorí sme odkázaní len sami na seba,  asi nezvládli ani náklady na bývanie. Dnes sme sa síce aj celkom nasmiali, pretože keď je situácia bezvýchodisková, darí sa čiernemu humoru... A zhodli sme sa, že nemáme žiadnu chuť o niečo sa v robote ešte snažiť, nijakú motiváciu. Že je to už len také predlžovanie agónie.

Či by sme si boli pomysleli v tom novembri ʹ89, ako skončíme? Ako sme si to vlastne predstavovali? Chceli sme takýto kapitalizmus? Túto demokraciu? Prvá kríza prišla v 90. rokoch, to sme niekoľko rokov žili v sústavnom existenčnom ohrození, ale vtedy sa ešte dalo dúfať, že zažijeme aj lepšie roky. Teraz sa tá nádej scvrkla na mizerný dôchodok, ktorý zďaleka nevystačí na základné potreby. Vlastne to na dôchodku bude to isté, ako pri výkone trestu v domácom väzení. Ale ešte predtým to vyzerá na evidenciu na úrade práce. Alebo na pomocné práce vo vyspelejších štátoch EU – ak niekto bude mať to šťastie, a niečo tam ešte zoženie.

Brrrrr... zatiaľ sa snažím tie myšlienky odháňať, aj keď rozuzlenie už klope na dvere.

Dívala som sa na svojho známeho, ako nastupuje do autobusu s mojím želaním, aby to zase čo najskôr rozcvičil. Odhodlane prikývol. Zaťal sa, nevzdáva to, nenechá sa poraziť. A čo je môj problém oproti tomu jeho? Vždy existuje nejaké východisko. Keď sa nám zavrú jedny dvere, môžu sa otvoriť iné. Tak sa to píše niekde v Biblii ... No, celkom  samy sa iste neotvoria.  A ak mi Boh nepomôže, budem si musieť pomôcť sama.

Nejako bolo, nejako bude, však, ľalie poľné?

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se