« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

O ZBYTOČNOSTI SLOVA


,,Prví traja odišli od pána, predstúpili druhí, tretí i štvrtí traja a tú samú vec, tie samé slová rozprávali pánovi. Na štyroch stranách sveta tá samá rieka, ten samý starec, tie samé slová!“

                                                                                                                                      /Z PROSTONÁRODNÝCH POVESTÍ PAVLA DOBŠINSKÉHO/


Tak sme sa rozlúčili pred možno poslednou dovolenkou a zhodli sa, že je zbytočné myslieť od rána do večera na to, čo nás asi čaká a neminie. Že budeme riešiť, až situácia nastane. Hoci ona už vlastne dosť dlho nastáva. Príznaky postupného zániku sú neprehliadnuteľné. Ale vieme, akí sme my, ľudia. Poslov zlých správ by sme najradšej zmlátili a ukameňovali. Chceme byť programovými optimistami, uveriť, že stačí myslieť pozitívne a čakať na zhmotnenie tých optimistických prognóz. Ony nás samy od seba nasmerujú k vytúženým cieľom.

Jedna si dokonca odskočila k veštici. Tá za svoje videnia, ktoré vraj majú určité časové obmedzenie a nesiahajú do ďalekej budúcnosti, takže je vhodné návštevy opakovať,  neberie peniaze. Neskôr sa jej klient podľa vlastného uváženia a dobrovoľne môže nejako odvďačiť.

Verím tomu – alebo neverím? Dobre by sa verilo. Ale som už raz neveriaci Tomáš. Nie zo strachu zo sklamania. To je okrem smrti v živote jedna z tých istých vecí. Nič nakoniec nechutí tak lahodne, ako sme si predstavovali. Všetky vône sú mdlejšie alebo dráždivejšie, než by nám bolo príjemné. Každá pravda je napokon naomak drsnejšia, než by sa dalo vypovedať slovami a neroztrhať ich pritom na onuce. Skúsenosť nás pomaly posúva k odpútaniu sa od všetkých a  všetkého. A tak sa pomaly a nenápadne premiestňujeme tam, kde nás už nikto nevníma, odkiaľ sa iba mlčky dívame na to, čo sme už toľkokrát videli.

Ako veľmi teraz chápem: odišiel do ústrania.... do kláštora... uzavrel sa pred svetom. Sú na vine tie smutné verše básnikov, čo občas čítam, ktorí nestihli umrieť mladí? Je ten môj obraz sveta namaľovaný podľa nich? Mám ich volať na zodpovednosť, ľutovať,  že nečítam radšej reklamné letáky o akciových cenách v supermarketoch? Že nemám namiesto toho nejakého užitočného koníčka, ktorý by ma zmysluplne zamestnával a odvádzal od zbytočných myšlienok?

Sedela som za tým hodovacím stolom, sem – tam niečo povedala, uvedomujúc si po zuby ozbrojené stráže pred dverami do krídla, nesprístupneného verejnosti. Tie dvere neradno otvárať. Zvedavci, čo neuposlúchli, uvideli veci, ktoré je lepšie nevidieť, ak si chce zblúdilý návštevník uchovať bezstarostný život a vyhnúť sa nešťastiu. Tí, čo sa aj vrátili, mlčali až do svojej smrti o tom, čo uvideli. Než navádzať, aby si, nevediac, iní ublížili, radšej neodklínať.

Ale ako som sa tak dívala na hodujúcich, tlačili sa mi slzy do očí.  Pretlačiť sa som im nedovolila. Svetu treba ukazovať radšej veselú tvár. Aj pri poslednej večeri.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se