« Úvod | BALADA O DREVE »

NEPOTRESTANÉ ZLOČINY



Ľudovít Feld: Z košickej tehelne

Ľudovít Feld :  Z košickej tehelne



Jedným z najhľadanejších žijúcich vojnových zločincov zo zoznamu rakúskeho lovcu nacistov a  zakladateľa Židovského dokumentačného strediska Simona Wiesenthala je László Csizsik-Csatáry, (*4. 3. 1915), ktorý ako vysoký košický policajný dôstojník a veliteľ zberného tábora organizoval deportáciie Židov z košického gheta do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Rozsudkom Ľudového súdu v Košiciach z 8. júna 1948 bol ako vojnový zločinec v neprítomnosti odsúdený na trest smrti, stratu občianskych práv na 15 rokov a konfiškáciu celého majetku.

Pred trestom Csátary utiekol do Kanady (Montreal). Vydával sa za občana Juhoslávie. V roku 1955 získal kanadské občianstvo. To mu bolo v roku 1977 odňaté, keď sa zistilo, že klamal o svojej totožnosti. Krátko potom z Kanady ušiel. V roku 2012 ho objavili novinári z britského časopisu The Sun v Budapešti.

Podľa jedného z prenasledovateľov nacistov, riaditeľa Centra Simona Wiesenthala Ephraima Zuroffa, nesie Csatáry priamu zodpovednosť za deportácie 15 700 Židov z košického gheta do Osvienčimu v máji a júni 1944. Pripisujú mu aj kľúčovú úlohu za odvlečenie 300 košických Židov na Ukrajinu, kde ich takmer všetkých v lete 1941 povraždili. Maďarský historik László Karsai, ktorého otec prežil holokaust si myslí, že Csatáry je iba „malá ryba“a za dôležitejšie pokladá boj proti popieraniu holokaustu. Odborník na medzinárodné právo Adam Gellért, vedúci výskumnej skupiny Pamätného centra holokaustu Körösmezö 1941 zasa hovorí, že archívne dokumenty svedčia o Csatáryho významnej úlohe pri deportáciách košických Židov; vďaka znalosti nemčiny robil sprostredkovateľa medzi maďarskými a nemeckými úradmi a vydával rozkazy na deportácie. Svedectvá tiež potvrdzujú, že sa správal sadisticky najmä k ženám, ktoré dokonca osobne bičoval. Maďarský denník Magyar Hírlap uverejnil tvrdenie 97-ročného Csatáryho, ktorý má byť podľa rozhodnutia maďarského súdu v domácej väzbe, že deportácií sa nezúčastnil, že vo dvoch košických ghetách bol iba štyrikrát. Za všetko boli podľa neho zodpovední Nemci.

Zo Štátneho archívu v Košiciach v roku 1995 zmizlo niekoľko dôležitých spisov, medzi nimi aj rozsudok. Slovenská židovská komunita vyzvala slovenské orgány, aby žiadali vydanie Csátaryho, ale  strata originálnych dokumentov mohla jeho vydanie komplikovať. V archívoch ÚPN sa však našiel Csátaryho spis obsahujúci  autentické dokumenty, ktorými sú: 10 zápisníc o výsluchu svedkov z  1. a 2. decembra 1947; popis hľadanej osoby; udanie (návrh na trestné stíhanie); zatykač vydaný Krajským súdom v Košiciach; rozsudok Ľudového súdu v Košiciach z 8. júna 1948, ktorý má 11 strán; správu odbočky ŠtB v Košiciach adresovanú Zemskej úradovni Štátnej bezpečnosti v Bratislave o výsledku súdneho konania; súpis dokumentov, ktoré v roku 1957 tvorili súčasť spisu; výsledok lustrácie v ústrednej evidencii obyvateľstva z roku 1959.

Začiatkom 30. rokov žilo na Slovensku 135 000 Židov, v roku 1939 ich v Slovenskom štáte bolo okolo 89 000. Po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa asi 40 000 slovenských Židov ocitlo na území patriacom Maďarsku. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 57 židovských transportov, ktorými bolo deportovaných 57 752 osôb (2/3 židovského obyvateľstva), väčšina do gheta v Lubline. 19 transportov skončilo v Osvienčime. Na Slovensku ostalo asi 20 000 Židov, z ktorých nacisti po potlačení SNP 13 500 deportovali do koncentračných táborov. Asi 1 000 ich po povstaní popravili na vtedajšom našom území. Zachránilo sa okolo 10 000 osôb, ktorým pomohli nežidovskí obyvatelia.

Pred II. svetovou vojnou boli Košice jedným z miest s najväčším zastúpením židovského obyvateľstva v Československu. Židia sa tu vo väčších počtoch začali usádzať po roku 1840. V roku 1930 ich tu žilo viac ako 11 500, čo bolo 16,4% z celkového počtu obyvateľov. Do roku 1944 bolo do mesta premiestnených ďalších asi 3 000 – 4 000 Židov z celej Abovsko – Turnianskej župy. Ich hlavné komunity tvorili ortodoxní a neologickí Židia, ale časť židovského obyvateľstva patrila k chasidom. V Košiciach sa dodnes zachovali štyri z piatich hlavných synagóg, ktoré tu existovali pred vojnou. Žije tu popri Bratislave jedna z dvoch najpočetnejších židovských komunít na Slovensku – má asi 280 členov.

Po Prvej viedenskej arbitráži sa vtedy ešte Československo muselo vzdať južného územia Slovenska tvoreného líniou Senec - Galanta - Vráble - Levice - Lučenec - Rimavská Sobota – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo. Spomínané mestá pripadli Maďarsku. Z územia pričleneného k Maďarsku muselo odísť okolo 100 000 Slovákov a Čechov. Od marca 1944, po tom, ako sa chystal v Maďarsku puč, ktorého cieľom bola zmena orientácie z krajín OSI na protifašistickú koalíciu, bolo maďarské územie obsadené nemeckými vojskami. Namiesto umierneného Horthyho nastúpil k moci radikálny fašistický politik Szálasi a Šípové kríže, t.j. jeho fašistická politická strana, ktorej sa hovorilo aj nyilašovci. Tá zaviedla v krajine, kde žilo 600 000 Židov, krutý teror.

Do marca 1945 nyilašovci zavraždili 50 000 židovských obyvateľov a spolu s nemeckými nacistami sú zodpovední za smrť 500 000 Židov deportovaných do nacistických koncentračných táborov.

25. apríla 1944 Szalasiho vláda vydala príkaz, podľa ktorého sa všetci Židia na území mesta Košíc museli povinne hlásiť do 48 hodín v tehelni na okraji mesta. Gheto bolo založené 1. 5. 1944 a zrušené 13. 5. 1944. Na malom priestore tam bolo sústredených asi 14 tisíc ľudí. Ďalšie stovky čakali na odsun v ortodoxnej synagóge na Puškinovej ulici (prv Kanálová ulica), na ktorej je dnes pamätná tabuľa na pamiatku Židov deportovaných do fašistických koncentračných táborov. Deportácie košických Židov sa začali 15. mája. Ďalšie transporty nasledovali 19.5., 25.5. a 2. 6. 1944. Končili v Osvienčime a v Buchenwalde. V štyroch transportoch vypravených z Košíc bolo okolo 15 000 ľudí. Cez mesto prešlo celkovo 137 transportov, vezúcich ľudí na smrť. Vnútri synagógy na Puškinovej ulici bol pri rekonštrukcii objavený po maďarsky napísaný odkaz od jedného z internovaných z 21. 4. 1944 : .. tu sme, nevieme kam nás berú... Tibi.

 OSUD ŽIDOV VYHNANÝCH NA UKRAJINU

Po rozdelení Československa sa Židia na územiach, ktoré po vytýčení  nových hraníc pripadli do iného štátu, než v ktorom pôvodne žili, ocitli bez občianstva, zbavení starého a bez nároku na nové. Po napadnutí Poľska nacistami v septembri 1939 utekali z Poľska a Haliče. V 40. roku Maďari zabrali rumunskú Transylvániu a aj tamojší Židia sa ocitli bez štátnej príslušnosti. V rokoch 1938 – 1941 veľa európskych, medzi nimi  rakúskych aj československých Židov, hľadalo útočisko v Maďarsku, ale len málo z nich získalo občianstvo a povolenie na pobyt, alebo povolenie na vysťahovanie do Palestíny. Tí, ktorí ostali bez občianstva, mali povinnosť ohlásiť svoju prítomnosť úradom. Boli sústredení v internačných táboroch. Židovskí obyvatelia, žijúci aj dovtedy na územiach pripojených k Maďarsku, ešte nejaký čas bývali vo vlastných domoch (južné Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus). Po napadnutí Sovietskeho zväzu bolo postavenie Židov v nových pohraničných oblastiach Maďarska ešte neistejšie.

 

Z Veľkého Maďarska vyhostili na základe rozhodnutia maďarskej vlády (12. 7. 1941) exulantov bez občianstva – asi 100 000 ľudí - na sovietske územie na východnej hranici Podkarpatskej Rusi, ktoré bolo pod dočasnou správou maďarskej armády. Tieto repatriácie pokračovali 14. 7. a týkali sa najmä Židov vypovedaných z Poľska, z Moldavska vyhnaných rumunských, ale aj slovenských a maďarských, čakajúcich na vybavenie dokladov. Maďarské žandárstvo sa pri tomto vysídľovaní správalo zvlášť kruto. Vyhnancov nahnali do nákladných áut smerujúcich do Körösmezö, čo bolo zberné miesto a posledná stanica pred hranicami. Jasiňa alebo Jasina  Ясіня (ukr.), Kőrösmező (maď.), Frasin, Iasinia (rum.) Iasin (jidiš) je malé mestečko v Rachovskom okrese na Zakarpatskej Ukrajine resp. Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1918 – 1938 patrilo do Československa. V 30. rokoch malo asi 1 500 obyvateľov. Za ČSR sem jazdil priamy rýchlik z Prahy. V roku 1945 spolu s celou Podkarpatskou Rusou pripadlo  Sovietskemu zväzu, dnes patrí Ukrajine.

V Jasini žila početná židovská komunita, ktorá sa začala rozrastať od polovice 19. storočia. V roku 1930 za ČSR tu žilo 1 471 Židov. Väčšina židovských deti navštevovala české štátne školy, náboženské vzdelanie zabezpečovala komunita v židovských školách. Židia vlastnili osem píl a tiež na pílach mnohí pracovali. Vzdelaní pracovali vo verejnej službe a viacerí aj na vyšších pozíciách. Po maďarskej okupácii v roku 1939, v rokoch 1940 – 41, boli mladí Židia odvedení do pracovných práporov, kde vykonávali nútené práce. Aj tak však v Jasini žilo ešte 1403 Židov. V auguste 1941 asi 300 miestnych židovských obyvateľov tak ako tisícky Židov z okolia vyhnali do starobylého mesta Kamenec – Podolski. Keď v roku 1943 v okolitých lesoch Jasine vznikla partizánska skupina, ušli k nej i niekoľkí jasiňskí Židia. Niektorí vstúpili aj do Čsl. armády, vytvorenej v Sovietskom zväze. Nemci obsadili mestečko v marci 1944 a založili tu gheto, ktoré spravovala Judenrat (židovská rada). V polovici mája boli obyvatelia gheta deportovaní do Osvienčimu.

Z Jasine boli Židia denne odvážaní po tisícke smerom do väčšieho mesta Kolomyj v Haliči (rumunsky Colomeea, vtedajšia poľsko – maďarská hranica). Kolomyj po tom, ako krátko patril Poľsku, bol v roku 1939 podľa tajného dodatku paktu medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom obsadený Červenou armádou a v auguste 1941 Wehrmachtom. V marci 1942 tam bolo zriadené gheto pre 18 000 Židov z mesta a okolia, kde tvorili polovicu obyvateľstva. O rok neskôr bolo 16 000 obyvateľov gheta odvezených do vyhladzovacieho tábora v Bełżeci.

Od 10. augusta 1941 bolo z Maďarska na územie ovládané Nemcami deportovaných asi 14 000 a neskôr ešte asi 4000 Židov. V Transdnestersku, v oblasti nemeckej správy, vyhnanci museli putovať pešo ďalej do Kamenca – Podolského a na ďalšie miesta, zvolené za konečné ciele: Buczac, Czortkow, Stanislaviv. Cestou hladovali, trpeli smädom, a boli vydaní na milosť a nemilosť ukrajinským lúpežným gangom, ktoré sa dopúšťali na tých, čo odmietli vydať svoje cennosti, aj vrážd. Rumunským Židom vyhnaným z Moldavska rumunskou armádou v tom istom čase Nemci bránili vo vstupe na nimi kontrolované územie, ale maďarských nechávali prejsť; asi preto, že neexistovala predchádzajúca dohoda v tejto veci medzi Berlínom a Budapešťou. Až po nejakom čase Nemci žiadali Maďarov, vraj kvôli sťažnostiam ukrajinského obyvateľstva na neúnosné počty Židov prúdiacich z Maďarska, aby ich vpustili naspäť. Ich počet v júni 1941 v ghete Kamenec – Podolski dosahoval 26 000. Podľa svedectiev tam žili ľudia v hrozných podmienkach, boli hladní, otrhaní, špinaví, umierali, v rieke plávali mŕtvoly. Hrozili nákazy. Generál SS F. Jeckeln  podal návrh na riešenie situácie. Neďaleko Kamenca – Podolského v auguste 1941 došlo k veľkej masakre, ktorej obeťami boli Židia predovšetkým z Podkarpatskej Rusi, ale aj poľskí, slovenskí, maďarskí a rumunskí, vyhnaní z Moldavska. Uskutočnilo sa to podľa plánu zostaveného podľa Jeckelnovho návrhu prijatého v Berlíne.

 

Na masové popravy bol vybraný kopcovitý terén pár km severne od Kamenca – Podolského prešpikovaný krátermi po bombardovaní, ktoré mohli byť ľahko upravené na masové hroby. V dňoch 27. - 28. augusta 1041 tu bolo zavraždených streľbou do tyla i z automatických zbraní celkom 23 600  deportovaných a miestnych Židov. Najprv sa museli vyzliecť a odložiť svoju malú batožinu, ktorú im prikázali vziať so sebou, aby ich zmiatli. Potom ich nahnali v malých skupinách k okrajom jám, kde museli zostúpiť na dno krátera a ľahnúť si na telá už zabitých, ale priečne, aby sa v jame ušetrilo miesto. Vrahovia to cynicky nazvali „sardinkovým balením.“ Bola to prvá genocída holokaustu, kde počet obetí presiahol desať tisíc.

Zdroje:

http://www.uzzno.sk/dsh/zakladne-pojmy

http://www.upn.gov.sk/aktuality/v-upn-sa-nachadza-rozsudok-o-treste-smrti-pre-l--csataryho/

http://www.upn.gov.sk/pocty-zidov-juzne-slovensko/

http://edah.sk/zidia/historia-zidovskych-nabozenskych-obci/

http://sk.wikipedia.org/wiki/Port%C3%A1l:Ko%C5%A1ice/Hist%C3%B3ria

http://sk.wikipedia.org/wiki/Prv%C3%A1_viedensk%C3%A1_arbitr%C3%A1%C5%BE

http://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0%C3%ADpov%C3%A9_kr%C3%AD%C5%BEe

http://www.cassovia.sk/hist/zidia/

http://www.romea.cz/cz/zpravodajstvi/zahranicni/ma-cenu-hnat-podezreleho-zlocince-csataryho-pred-soud

http://www.romea.cz/cz/zpravodajstvi/zahranicni/nove-usvedcujici-dukazy-proti-nacistickemu-zlocinci-csatarymu

http://kehilalinks.jewishgen.org/yasinya/

http://www.ordnungspolizei.org/index.php?option=com_content&view=article&id=218%3Akamenec-podolski&catid=38%3Aarticoli&Itemid=63&lang=en

Zaujímavý článok:

http://kobelak.blog.sme.sk/c/185940/Holokaust-pribeh-Mengeleho-maliara.html



































































Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se