« Úvod | BALADA O DREVE »

...A JE MI DOBRE



Aká som stará, taká som naivná - alebo hlúpa, ťažko povedať, čo sa na to, že stále robím tie isté chyby, viac hodí. Namiesto toho, aby som si konečne prestala všímať, čo sa ma osobne netýka, z čoho  mi neplynie nijaký praktický úžitok, a ľudí, s ktorými nemám a ani by som nemohla mať nič spoločného, naďalej to robím. Len sa oberám o čas a sťažujem si život. Sama potom nestíham, čo musím urobiť pre seba a strávim noc trebárs upratovaním, alebo nad tým, čo je nevyhnutné na poslednú chvíľu urobiť do práce. Namiesto svojich vlastných záležitostí sa zaoberám takými, ktoré mne samej, okrem staronového poznania, že míňam zbytočne energiu zo svojich stenčujúcich sa zásob, nič hmatateľne pozitívneho neprinášajú. A sú zdrojom ďalších nepríjemných zážitkov alebo sklamaní. Normálny človek sa vyhýba bolesti, ťažkostiam a problémom, ako to len ide, mali by sme mať k tomu prirodzený sklon. Ale ja ho asi nemám. Tak ako niekomu nefunguje pud sebazáchovy, a just dovtedy pokúša osud, kým ho niekde nezavalí lavína, alebo nezožerie nejaký žralok- ľudožrút.  

Koľkokrát som si napríklad už len povedala, že sa nikdy viac sama od seba nikomu neponúknem, že niečo, s čím si nevie rady, za neho spravím, ak to viem. Ľudia všeličo, čo robí zase problém mne, vedia, a sami od seba sa mi zvyčajne nenúkajú. Ak teda nejde práve o priehľadnú manipuláciu. A ani keby som ich poprosila o pomoc (čo teda skoro nikdy nerobievam, lebo som sa to nenaučila a je mi to trápne), väčšinou by nemali čas, a tak podobne. Párkrát som to zažila, a dokonca aj ešte oveľa drsnejší prejav vďaky za moju bezodplatnú a dlhodobú pomoc, a to je potom ťažký úraz, vyžadujúci si dlhodobejšie liečenie. Tak radšej nič neočakávam a aspoň sa tak vyhnem sklamaniu z odmietnutia.

Ale nenaučila som sa dostatočne odmietať, ak požiada niekto iný, aj kto už neraz sklamal mňa, a čo je horšie, ešte sa aj iniciatívne namontujem do záležitostí, ktoré by mi mohli byť ukradnuté, lebo ja osobne z toho budem mať len ďalšiu zbytočne prebdenú noc. Okrem dobrého pocitu, ktorý však niekedy pokazí ten „objednávateľ“ pomoci, lebo hoci sa hovorí, že darovanému koňovi na zuby nepozeraj, začne mať požiadavky, ako keby si platil nejakú drahú službu. Tak som nedávno strávila nie málo času vyhotovovaním esteticky stvárnených písomností na isté súkromné spoločensko – gastronomické podujatie o rozmeroch svadby kmeňového náčelníka (u firmy, ktorá s tým podniká, by to vyšlo sakramentsky draho) a musela som čeliť nejednému nápadu oslávenkyne, ktorý nezodpovedal ničomu: ani pravidlám bontónu, ani estetickým normám či daným technickým možnostiam. Dokonca som si vypočula poznámku, že ak to pre niekoho robím, mám mu vo všetkom vyhovieť. Tak som urobila niekoľko verzií, aby bolo z čoho vyberať. Získala som niekoľko námetov do komédií pána Trošku, ale to bolo asi tak všetko, okrem toho staronového poznania, že za dobrotu na žobrotu.

A tak to býva zakaždým, a aj teraz to tak bude; aj túto noc som strávila tým, že som kolegyniam, ktoré to majú ako „pridelenú úlohu", pomohla dotvoriť nejaké ich nápady, ktoré – ako priebežne zistili – dosť dobre pri plánovaní a vrhnutí sa do realizácie tej úlohy nedomysleli. Sama som sa ponúkla, sediac chrbtom pri počítači v rohu miestnosti, keď som ich počula baviť sa o tom, že to nevychádza, ako si predstavovali. A nezahryzla som si do toho jazyka!

No, neviem, či sa im výsledok bude páčiť, ale ja som sa vyhrala do sýtosti a som spokojná. Až kým neprídu s nejakou požiadavkou, s ktorou sa nezmieri môj názor a vkus. A ktorá bude v duchu predstáv Hurvínka o vojne.

Bavili sme sa minule na túto tému zhodou okolností so sestrou. Máme niečo v sebe, čo na prvý pohľad pôsobí dominantne a rozhodne, čo asi ľudí, ktorí majú práve nejaké problémy, priťahuje ako magnet – a zase možno pôsobí opačne, ak sú z nich opäť vonku. Debata začala tým, že do vedúcich pozícií sa dostávajú takí tí silní muži (a silné ženy, i keď tie, už tým, že sú ženy, až na druhom mieste). A že niekto, napriek tomu, že má vhodný imidž, to nevyužije – či, lepšie povedané, nezneužije. Lebo sú jednoducho pre neho dôležitejšie iné veci. Patrí medzi ne aj sloboda rozhodovania, lebo ujať sa oficiálnych kompetencií a zodpovednosti za iných znamená vzdať sa veľkej časti tejto slobody. Obe by sme vyleteli z nejakej riadiacej funkcie hneď po prvej vnútornej dileme, vyžadujúcej vážnejší kompromis so sebou samými. Napriek tomu máme v sebe asi našu prababičku, ktorá nás nemusela vychovávať žiadnymi slovami, a ani nám ich veľa nepovedala. Okrem toho, že nám čítavala rozprávky presne ako všetky tie filmové babičky. Len na prvý pohľad nevyzerala tak mäkko a láskavo. Jej tvár mala pevné črty silnej ženy.

My sme ju zastihli v tom štádiu života, keď sa jej už nechcelo viesť zbytočné reči. Jedna z mojich najutkvelejších spomienok je tá, keď som s ňou, možno v mojich osemnástich rokoch, sedela v ten jeden letný podvečer na dvore, na lavičke pod orechom. Tá oneskorená básnička "Orech" v tomto blogu vytryskla práve z tejto spomienky. Aj mlčky vtedy medzi nami a skrz moju prababičku nepretržite prúdilo niečo, čo sa nedá pomenovať. Možno by to niekto veriaci nazval aj svätým. A bol to krásny zážitok, ktorý si nesiem sebou po celý život, aby ma posilňoval.

A preto mi v konečnom dôsledku nezáleží na tom, čo si kto o mne myslí, koho vo mne vidí, čo o mne tvrdí, a či ma odsudzuje, neznáša, alebo nenávidí. Zamrzí to v prvom momente, ale tak ako mnoho, mnohokrát predtým, spomeniem si na ten letný podvečer pod orechom a všetka ťažoba je preč.



a ešte.........:))


dobrý

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se