« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

INCONTINENCE DE LANGAGE


Obdivujem ľudí, ktorí vždy vedeli včas ukončiť rozhovor, ak zistili, že nikam nevedie a že s tým druhým človekom sa nedokážu dohodnúť. Ja som sa zakaždým chcela nejako prepracovať k akémusi konečnému obojstranne prijateľnému spoločnému záveru, a to aj vtedy, keď som už mala tušenie, že to asi nepôjde. Usilovala som sa aspoň pochopiť, kde je tá chyba, prečo je to také, ako keby som ja hovorila jednou, a tá opačná strana druhou rečou. Keď tá komunikácia skončila bez vzájomného dorozumenia, mrzelo ma, že som sa do nej vôbec púšťala a hneď na začiatku neodhadla, že s týmto človekom nie sme schopní si vzájomne porozumieť.

A nemyslím si, že by zakaždým ten na druhej strane bol nejaký chorobne komunikujúci psychopat, i keď aj do takej šlamastiky som sa už niekoľkokrát zamotala. Na tej protichodnej  strane je niekedy inak napohľad celkom sympatický a príjemný človek. Aspoň z hľadiska iných ľudí, keď už nie, po zlej osobnej skúsenosti, z toho môjho.

Keby som bola ukončila rozhovory a aj niektoré kontakty hneď pri prvom zablikaní kontrolky, mohla som si ušetriť dosť času a energie, zbytočne vyplytvaných na hádzanie hrachu na stenu. Kedysi som bývala tvrdohlavá a neústupčivá, a keď niekto silnejší so mnou nedospel k nijakému konsenzu, dostala som pár nielen poza uši. Ale ani tým sa márne rozhovory neukončili, pretože ja som sa nevzdávala a snažila som sa v nich pokračovať až do zdárneho konca. Tak preto mi stará mama vravievala, že som ako tá, čo si mlela ďalej, aj keď ju zavreli do studne. Tuším sa to volalo Rozprávka o hlúpej žene, ten smiešny príbeh s tou nepoučiteľnou osobou v studni. Vtedy som sa s ňou nijako nestotožňovala a smiala som sa jej, ale s odstupom času musím uznať, že to stará mama vtedy odhadla dobre. Hoci som ešte nebola ani žena, jazyk som mala dlhý po kolená. Vraví sa, že deti a blázni... A ja už nie som dieťa. Mala by som mať nejakú záklopku, ktorá by mi včas, kým nepoviem niečo, čím ľudí naštvem, alebo im vytáram, s čím neviem ako naložia, zavrela ústa.

Cestou zo školy som mala vo zvyku zabehnúť za mamou do práce a ona sa hrozila toho, že akurát nebude v kancelárii a jej všetečné kolegyne zo mňa zatiaľ vytiahnu aj to, čo neviem. Mne a zdalo, že sa zakaždým môjmu príchodu potešili a mňa tešilo, že vyzerajú tak potešene, a to mi rozväzovalo jazyk. Ich veselý smiech ma dostával do tranzu. Boli moje vďačné publikum - a ja za tú vďačnosť vďačný rozprávač. Tam, kde som to nepoznala, som chvíľu mýlila ľudí uzavretosťou a tichosťou, ale len čo som sa trošku oťukala, šokovala som okolie svojou nečakane drzou prostorekosťou. Nie každý to pokladal za milé a zábavné ako mamine kolegyne.

Mama pravdaže chcela, aby som vyzerala tak upravene a spôsobne ako moje spolužiačky, ktoré k nim do práce tiež chodievali za svojimi mamami, slušne odpovedali na otázky len áno – nie a netrepali iniciatívne dve na tri ako ja. Lenže na to, aby som sa nechala takto uspôsobiť, som ja potrebovala ešte dlhé roky prevýchovy. A už, ako sa zdá, tá snaha spoločnosti o moju  resocializáciu konečne začína prinášať ovocie.

Aj v tom si mala, stará mama, pravdu, že na ten svoj jazyk ešte doplatím!

Čo som si všimla, časom sa nejako stalo, že som sa nechala zahriaknuť či otráviť. Je čoraz viac situácií, keď si odopriem chuť prehovoriť, alebo sa mi aj odnechce. Tie mamine kolegyne, keď si ich tak v pamäti preberám jednu po druhej, už asi väčšinou nežijú. Keď mamin príchod ukončil môj výstup, odchádzala som od nich celá rozpálená a vznášala som sa, ešte aspoň po chodník vedúci k cukrárni, kde mali čokoládové špice a žltú malinovku v patentnej fľaši, aspoň 5 cm nad zemou. Podobne ma tie rozprávačské výstupy bavili aj v škole, kde sa moje šaškovanie pred tabuľou nepáčilo súdruhovi riaditeľovi, ktorý nás učil ruštinu, a buď ma pritom vymákol, alebo sa mu dostali do uší zvodky z mojich prestávkových kultúrnych vložiek. A podobnú eufóriu som prežívala aj pri tých nekonečných hlbokých a vášnivých debatách o bytostných veciach v neskorších bohémskejších študentských časoch a ešte i v tej dobe potom, keď medzi všetkými tými kádrovčíkmi,  predsedami organizácií NF a kádrovými rezervami bolo akosi jednoduchšie nájsť ľudí naladených na rovnakú vlnu.

Teraz opačne mávam po nejednej „opäť vydarenej komunikácii“ skôr pocit, že sa brodím po kolená v mazľavom blate. Čo je ešte ten lepší prípad. Možno je to naozaj generačná záležitosť a už tomuto svetu a ľuďom, ktorí si dnes myslia, že je ich neodcudziteľným osobným vlastníctvom, nerozumiem. Nechápem ich životnú filozofiu a nehovorím ich jazykom. Možno je to iba môj mylný pocit, že komunikujem z pancierovými loďami... To som si zapamätala z jednej knižky od západného Nemca v časoch, keď u nás tie pancierové lode viseli na tabuliach cti a zbierali výhody za servilnosť. Teraz má ten pancier kde – kto. Sú ich celé flotily a bojujú jedna proti druhej. Už skoro nie je možné zachytiť signál od živého človeka.

Ani sa mi viac nechce sedieť pri tej vysielačke. Nemám chuť bojovať, ani sa dohadovať o prímerí. Dvíham kotvy a chystám sa odplávať ďaleko, na šíre more, kde okrem jeho šumenia nebude počuť žiaden zvuk. A kde si ten rozhovor v pokoji dokončím už len sama so sebou.

 

To znám. Trans. Naštěstí jsem poslouchal rádio. Sobota. Meteor. Hry pro mládež.

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se