« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

MONITORUJEM


Odkedy som sa rozhodla nestrácať čas monitorovaním životných postojov a názorov jednej internetovej komunity povznesenej nad nás, obyčajných, mentálne zaostalých a dementných smrteľníkov, monitorujem danie naokolo sprostredkované mne primerane menejcenným médiom - televíziou. Aby som to zase nezveličovala, to monitorovanie pozostáva hlavne z podriemkavania na gauči. Ale v prestávkach zaznamenám sem – tam nejaké tie útržkovité informácie, z ktorých si potom poskladám obraz o tom, ako to vyzerá so svetom; a to je to moje monitorovanie.

No, podľa toho, čo hovoria v televízore, nevyzerá ten svet veľmi perspektívne.  V televízore nám tvrdia, že je globálna hospodárska kríza a že všetci tí dobre platení politici sa proti nej snažia zo všetkých síl bojovať, aby nás zachránili pred pádom na úplné dno. A preto musia na nás dávať pozor, aby sme si nezodpovedne neprejedali budúcnosť, z ktorej už aj tak poriadne ubudlo a ktovie, na ako dlho a koľkým ešte vystačí.

O tom, ako vyzerá Slovensko, radšej ani nič nevedieť, lebo potom človeka neuspí už ani ten televízor. Vyzerá nejako podobne, ako zhorená budova niekdajšej pýchy nášho mestečka z okna môjho pracoviska. Mesto si v dobe vrcholu svojej krátkej  hospodárskej prosperity postavilo mestský hostinec – traktír, ako tomu hovorili miestni obyvatelia – a môj pra-pra starý otec vďaka trochu megalomanským rečiam o tom, ako sa zaslúžil o vyriešenie kľúčového technického problému pri jeho výstavbe, dostal prímenie, pôvodne vyslovované tými, ktorí mu ho prišili, asi s poriadnou dávkou sarkazmu. Tým prímením bolo meno staviteľa tej miestnej reprezentatívnej budovy. Aspoň sa potom lepšie rozlišovalo medzi vzďaľujúcimi sa príslušníkmi rodu, nesúcimi rovnaké priezvisko. Kto vtedy tušil, že príde I. svetová vojna, a že sa ich pár, okrem tých, ktorých mená budú vytesané do obelisku na námestí medzi padlými a nezvestnými, po nej alebo ešte i pred ňou vytratí do sveta za nejakým lepším živobytím A že aj z tých, čo zavčasu neutečú, ostanú s tým menom v meste už len jeden – dvaja.  

Tak som sa zase všeličo podozvedala. Moja ešte z totalitných čias obľúbená investigatívna novinárka – reportérka (keď vraj nikto nemal odvahu šprtať do vtedajších exkrementov, čo je jedna z obľúbených vulgarizácií v novodobých masmédiách) sa vydala pátrať po čiernej diere, v ktorej miznú ťažké prachy z verejných zdrojov a vzala si na mušku tzv. lietajúcich profesorov na tzv. vysokých školách, v počte ktorých asi drží Slovensko svetový rekord. Prakticky všetci Slováci dnes už môžu dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie, a nemusia vedieť ani čítať a písať. Jedného takého vedúceho katedry politológie sa pokúsila zastihnúť na niektorom z jeho početných pracovných miest, financovaných z daní tých niekoľkých slovenských občanov, ktorí ešte pracujú aspoň za minimálnu mzdu – a hádajte, či bol pristihnutý priamo pri práci, alebo nie. Vysvitlo, že ten pán PaeDr. zvláda množstvo zodpovedných funkcií, vrátane fleku primátora a rôznych poslaneckých mandátov. Okrem toho raz mesačne za mastný honorár zasadá  v správnej rade Ústavu pamäti národa, kde bol zvolený spoluposlancami  NR SR.  A ešte je z neho aj ten lietajúci oný ... profesor. Lietajúci profesori, pre nezainteresovaných, sú tí vynikajúci vedecko – výskumní pracovníci a pedagógovia, ktorí popri svojej bádateľskej činnosti a sebavzdelávaní stihnú ešte aj kvalitne prednášať platiacim študentom – externistom na kdejakých tých pobočkách – zle vysloviť, ale poručenobohu – vysokých škôl.  Pre bežného občana, krivkajúceho o žobráckej palici do Lídla na akciový tovar, sú astronomické sumy, ktoré mesačne zarábajú podobní fiškusi, nepredstaviteľné. Nevie si vysvetliť, ako ich niekto dokáže pomíňať iba na svoju osobnú spotrebu.

Tak ako tiež nechápala niekedy po tieto dni v ČT tá bývalá pani riaditeľka školy, ktorá v „Máte slovo“ označila takéto príjmy verejných činiteľov v situácii, keď mnohí dôchodci sotva majú na bývanie v bytoch, v ktorých prežili celý svoj produktívny život, za nemorálne. Za čo sa (ak sa nemýlim, od prezidenta Asociácie penzijných fondov) dozvedela, že to jej rozmýšľanie je na úrovni hojdacieho koňa.  Nie som si istá, či pána prezidenta ospravedlňuje, že ak by sa voči tejto pripomienke dôchodkyne – učiteľky neohradil, nakakal by si do vlastného hniezda. Že hájil len a len svoje osobné záujmy na úkor všetkých tých, z peňazí ktorých si bude môcť so svojou vlastnou  rodinou dovoliť aj naďalej taký vysoký životný štandard, na aký je zvyknutý.

A čo ma už dorazilo, takže som vypla telku a odvliekla sa do postele, aby som ráno bola ako – tak schopná po ôsmom zvonení budíka rozlepiť oči a vstať do roboty, kým ešte nejakú mám, bola rómska reforma, ktorej program nám predstavil pán minister vnútra Kaliňák a obyčajný človek Matovič. Dali jej krycí názov Správna cesta, i keď podľa všetkého je iba ďalšou slepou uličkou, niečo ako preslávené slovenské diaľnice končiace niekde uprostred poľa. Je vidieť, že páni sa vozili po slovenských osadách vo svojich služobných luxusných autách s dymovými sklami. Chcú iba preinvestovať prostriedky z fondov EU a trochu posilniť svoj byrokratický aparát. O robotu je núdza, tak sa pár miest niekde v ústredných orgánoch, ktoré budú tú ich reformu organizovať, zíde. Zaujímalo by ma, či ten pán minister naozaj tak hlboko ovláda rómsku problematiku, ako to zhodnotil servilný moderátor televíznej besedy. Najviac zaujalo, že tie tzv. rizikové rodiny, z ktorých budú deti povinne každý deň odnášané do materskej školy a večer vracané do chatrče rodičom, bude vyberať počítač! To je úžasné, že my, Slováci, máme už na takej úrovni aj umelú inteligenciu! Tiež by som bola zvedavá, kto tam v tých škôlkach niekde v horskej hronskej dedine s dvoma osadami a menšinou bielych, tiež nezamestnaných a závislých na sociálnych dávkach, bude učiť. Či vzniknú ďalšie rýchlovýkrmne pre miestne ašpirantky na učiteľky MŠ, ktoré to pôjdu robiť len preto, aby mali nejaký zdroj príjmu, a nie preto, že to robiť chcú a vedia...

S tým, že by tie rómske či nerómske deti z chudobného a kultúrne čoraz viac upadajúceho prostredia, ktoré vďaka sociálnej vylúčenosti (už sa mi začínajú protiviť tie sprofanované výrazy) neboli schopné dokončiť ani ZŠ, mali mať možnosť nejako vyrovnať ten handicap, sa dá len súhlasiť, len sa mi nezdá, že nahnať ich do povinných 3- ročných učňoviek bude takým spásonosným riešením. Mnohé školy na Slovensku sa v dôsledku demografického vývoja budú musieť v záujme zachovania svojej existencie premeniť na rómske reedukačné ústavy. Ale akým potrebným remeslám budú tých Rómov a prípadne bielych Cigánov učiť? Na akú jednoduchú prácu ich budú pripravovať? Kde sa tá práca pre nich po skončení toho povinného dovzdelávania z ničoho - nič objaví? Nuž, možno bude stačiť motivácia, navrhovaná už v dobe započatia ekonomickej a sociálnej transformácie pani ministerkou práce a sociálnych vecí Keltošovou – jedno teplé jedlo denne.

Veď preto aj v tom svojom programe zakotvili zrušiť možnosť podávať v školských stravovacích zariadeniach suchú stravu.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se