« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

KEĎ UŽ RAZ MÁME TO VÝROČIE...


Keď už raz je to výročie vzniku ČSR, napíšem si do denníčka (v poslednom čase nejako dobre zašitého, alebo s presnejšie meranou návštevnosťou, ktorá potvrdzuje, že sa nemusím obávať, že by moje výlevy niekto objavil a nedajbože ešte i prečítal) pár záznamov o svojich myšlienkových pochodoch pri tejto príležitosti.

Minule som nestihla debatu na vyššie uvedenú tému Pod lampou, ale vypočula som si jej záznam na internete. Názory na vývoj situácie a vzťahy Čechov a Slovákov po rozdelení boli rôzne a ja mám najbližšie asi k tým Šimečkovým – prežívala som rozdelenie podobne a aj teraz mám z našich vzájomných postojov rovnaké pocity. Zaznela tam myšlienka, že Česi sú zahľadení príliš do seba a my sme pre nich rovnako nezaujímaví, ako napr. pre mňa Maďari... Je to zvláštne, prežili sme s Maďarmi v jednom štáte skoro tisíc rokov, a tie vzťahy neboli po celý čas také, ako sa to zjednodušuje v školských učebniciach, aspoň čo si pamätám z vyjadrení mojich starých rodičov, ktorí – i keď už tiež o päť minút dvanásť – ostali až do konca uhorských dejín napriek všetkému Slovákmi. A ani ako Slováci neprechovávali k Maďarom a k Dolnému Uhorsku nijaké negatívne pocity, naopak, ako prechádzali rôznymi spoločenskými zmenami a starli, začínali naň spomínať so sentimentálnou nostalgiou. A stará mama si rozcíteným hlasom sem – tam zanôtila šľapajúc na pedál Singerke maďarský halgató.

Čo ma poriadne rozhodilo v tom čase, keď sa diali vo Federálnom zhromaždení tie divotvorné veci, na ktoré sme my, radoví a naivní televízni diváci, zízali s dokorán otvorenými ústami, bol výrok „Ať si jdou!“ Pripadalo mi to tak, že sa vo všetkých tých diskusiách, po ktorých nemôžem ani cítiť všetky tie bubílkové, sleduje jeden dopredu vytýčený ideologický zámer, majúci slúžiť pragmatickým zámerom najmä českých politikov. A hlavným zámerom podľa mňa bolo zbaviť sa slovenskej príťaže a možnej hrozby – krajiny ktorá by v budúcnosti mohla byť, po ekonomickej transformácii a odbúraní špeciálnej výroby, zdrojom vážneho sociálneho napätia. Krajiny, kde demografický vývoj (v neposlednom rade početnosť zaostalého rómskeho obyvateľstva) zakladal do budúcnosti pravdepodobne neriešiteľné problémy. Zeme, kde po likvidácii ako – tak prosperujúceho poľnohospodárstva, vraj neschopného konkurovať západným producentom potravín, ktoré bolo až do socialistickej industrializácie pre Slovákov hlavným zdrojom obživy, neostane kameň na kameni. A na dôvažok prívesku niekdajšieho unitárneho a centralistického štátu, formálne upraveného Ústavným zákonom o čsl. federácii, kde neustále a nevypočitateľne počas spoločnej histórie vyskakovali ako z hracej skrinky s pokazeným mechanizmom kdejakí autonomistickí panáčikovia práve v tej najnevhodnejšej chvíli.

V inkriminovanej diskusii Pod lampou to smerovalo k poznámke, z ktorej sa dalo vydedukovať, že po tom, ako sa Česko zbavilo nemeckej menšiny (po I. a po II. svetovej), už preň Slováci stratili význam ako súčasť jednotného štátotvorného národa, ktorý by tú najväčšiu národnostnú menšinu prevážil. A v Česku odjakživa – popri rovnako ukrivdených pocitoch a výčitkách na slovenskej strane – kolovalo medzi prostým ľudom, že na tých slovenských pastierov vyspelý český národ iba dopláca...

Takže bol najvyšší čas rozdeliť sa, tvrdia dnes skoro všetci, kým to ešte šlo, pokojne, bez bratovražedného boja podobného tomu v Juhoslávii. Hm, neviem... mohlo to medzi nami dospieť aj ďalej, než len ku krčmovej bitke? My sme nemali za sebou vzájomné krvavé konflikty, ako mali Srbi s Chorvátmi... Dávno pred vznikom spoločného štátu sme sa nazývali pokrvnými bratmi. Naši písali a čítali česky ako v rodnej reči. A aj ten Štúr mal dve české lásky, kým sa neodhodlal odprisahať vernosť len a len národu. Mohli sme sa vzájomne pozabíjať? Dalo by nám to?

A my sme potrebovali údajne dospieť. Byť sami sebou a ustáť tú svoju samostatnosť bez opierania sa o druhých. Samostatný štát zdanlivo paradoxne znamenal koniec primitívneho populistického nacionalizmu, babky demokratky hystericky vyrevúvajúce na národných zhromaždeniach  sa stali len milou spomienkou na bizarnú etapu našich dejín. Akurát tak na zasmiatie na videu na You Tube. Exoti ako Augustín Marián Húska, barový spevák Pánis, Janko Ľupták – Kelňa, súdružka učiteľka Belousová a pod. sú už definitívne  – dúfajme – spoločne s tým hrmotĺkom z Elektry na smetisku slovenských dejín. Medzičasom nám tu vyrástla  nová  generácia politikov – v elegantnejších kabátoch demokratickejších strihov...

Česi nám vo všeobecnosti kašlú zvysoka na hlavu. Nezaujímame ich. Zaujímajú sa iba o seba. Vznikla tam u tých našich bývalých bratov, teraz bratrancov z tretieho kolena (ja nič, to povedali v tej diskusii:)) taká novodobá mytologická predstava o výnimočnosti a snáď vyvolenosti českého národa... A my, Slováci, sa na ten ich novodobý romantizmus dívame so znepokojením. Pretože my sme drsní, zemití realisti. A dobre vieme, čo je panské huncútstvo a čo holá pravda. A že musíme z toho srabu, v ktorom sme sa ocitli vo svojom malom štátiku pánu bohu za chrbtom, nejako vykorčuľovať podľa možnosti živí a zdraví. A nemyslieť si, že sme, všetkým u zadku, pupkom sveta.  

Mali by sme, ak sme teda vlastenci, začať pozerať na svoj národ, nie iba na seba... Mali by sme – keď sme len takí malí ako ten Janko Hraško – byť väčší duchom, konečne vziať ten náš rozum do hrsti a nejako sa tú kaluž pokúsiť preplávať tak, aby sa nám do nej nevykydli halušky a neostali sme ohlade.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se