« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

V TEJTO CHVÍLI

odlet

Stretla som v piatok spolužiačku. Robí na daňovom, nevie, kde jej hlava stojí. Prehodili sme, ako vždy, keď na seba raz za čas narazíme, pár viet, čo nového (vlastne nič) a že človek dnes akosi ani nestačí žiť. Kedysi, vravela spolužiačka, popoludní prišla z práce s čistou hlavou a stihla sa postarať o deti, o domácnosť a ešte zvýšil čas a sily na všetko možné iné. Teraz príde zo zamestnania s hlavou plnou toho, čo ju tam na druhý deň zase čaká, prenasledovaná všetkými tými presne nedefinovateľnými obavami, s neodbytným pocitom, že jej je neustále niečo v pätách, zvalí sa na gauč a skôr, než dopije kávu, zaspí od únavy. Aj bolo na jej tvári tú vyčerpanosť vidno. 


Čo nás to ženie, a kam? V malom meste, kde sa nemusíme tlačiť do autobusov MHD, a za dvadsať minút sme tam, kde potrebujeme. V odumierajúcom slepom čreve na konci tráviaceho traktu Európy s obrovskou nezamestnanosťou, kde na ulici, okrem krátkej chvíľky popoludní, keď deti na zastávke na námestí čakajú na školské autobusy, aby ich odviezli na jeho samý koniec, pomaly nestretnete ani vtáčika – letáčika. Ešte tak v Bille alebo Lidli, pretože jesť sa musí. Sú doma všetci ľudia v tých panelákoch, postavených v čase, keď okolité fabriky lákali do mestečka ľudí odvšadiaľ na podnikové byty? Sú v Bratislave, Karvinej, Prahe, Rakúsku, Nemecku, v Nórsku, v USA... na facebooku?  

Predsavzala som si, že teraz, keď je jar, budem vstávať včaššie, aby som stíhala ranné svetlo. Zima je tmavá, ráno i popoludní cestou z práce je vonku šero, vlhko a chladno ako v hrobe, najlepšie je ju prespať. To som vlastne túto zimu aj robila. Asi nikdy v živote som neprespala toľko času, ako tejto zimy. Okrem pubertálnych a niekoľkých adolescentných depresívnych období. Teraz sa o tých duševných ochoreniach hovorí toľko, že som si spätne určila diagnózu. Myslela som si vtedy s veľkými výčitkami svedomia, že tá chronická smrteľná únava a nechuť je obyčajná  daromnosť a neschopnosť.  To som teraz nemala. Túto zimu som bola jednoducho iba normálne  lenivá a nijako som sa nesnažila nebyť. Vravela som si, že to šedé obdobie je si aj tak najlepšie skrátiť spánkom.

Ale teraz už je vonku jas a tá hnedá na kopcoch pod čistobelasou vysokou  oblohou pomaly oteplieva. Každú chvíľu sa na nej zjavia biele, ružové a žlté ostrovčeky kvitnúcich stromov a potom vypukne listovozelená. Hory začnú kučeravieť,  nafukovať sa a zaobľovať a tá zelená všade naokolo bude stále sýtejšia a sýtejšia, až sa bude zdať, že už zelenšia by byť ani nemohla. A budú sa na nej striedať odtiene podľa počasia a dennej doby. Potoky sa, keď odtečú roztopené snehy, vyčistia, a ak si odmyslím plastové fľaše, staré matrace, hrdzavé drôty a iné prebytočné haraburdie z dediniek nad nami, pod trblietavými vlnkami sa objavia machom obrastené skaly, dovlečené odkiaľsi z brehu horských bystrín, niektoré biele, iné na základnej sivej sfarbené do zlatožlta a hrdzavočervena, s bielymi, zlatými, striebornými, modrastými  a ružovkastými žilkami. Aj vlani som vošla po kolená  do ľadovej vody a hľadala zaujímavé kamienky, dokonale obrúsené vodou ako od klenotníka.  Už nie je veľa miest, kde by sa dalo brodiť v našich riečkach bez obáv, pretože pri brodoch majitelia kúpu svojich rasovo čistých psov, všelijaké tie drahé plemená, ktoré majú prednosť pred ľuďmi. Nie, toto leto na robotu myslieť nebudem. Ak teda ešte nejaká zostane. Bude dosť času, keď skončí dovolenka – niet sa kam náhliť. A prečo.

Tento rok, túto zimu ochorelo vážne niekoľko ľudí z môjho okolia. Už sa mi pred očami odvíjajú ľudské príbehy na širokých plátnach, viaceré od začiatku až do konca. To človeka zmieruje s vlastnou pominuteľnosťou a nevyhnutnosťou  smrti. Ale ešte nevie, ako na neho zapôsobí tá predstava v okamihu, keď jej bude stáť zoči – voči. Lebo kým je vzdialená a nenadobudla jasné obrysy, uvažuje perspektívne a pri tom plánovaní a premýšľaní o budúcnosti nemá čas myslieť na prítomnosť. Na tu a teraz. A tak mu tá prítomnosť pretečie pomedzi prsty a ani to nepostrehne...

Keď prechádzam ráno cez ten mostík vedúci do odumierajúcej aleje, vždy si spomeniem na striedanie tých ročníkov pred nami na jeho zábradlí zakaždým po niekoľkých sezónach - ako som raz napísala v jednej dávnej už stratenej básničke: „tesne pred odletom“. Pretože mi pripadali ako lastovičky na drôtoch. Bolo to niečo ako hokejová striedačka. Ibaže sa nikto, kto ju raz opustil, viac na ňu nevracal a nemal ďalšiu šancu zasiahnuť do hry. Z vysokej klenby gaštanov nad hlavami dočasných víťazov sa sypali biele a jemne ružovkasté lupene kvetov. Bol nimi zasnežený celý ten mostík aj celá alej. Tú chvíľu bolo to miesto na výslní ich, oni randili v parku a na tom voľnom priestranstve za vtedajším emenvé, kam na jeseň a na jar dorazili maringotky s kolotočármi. Čakala som netrpezlivo na chvíľu, kedy aj mne niekto na strelnici vystrelí papierovú ružu. No nevystrelil. Nejako sa to nestihlo za ten krátky čas, za tie dve – tri jari, keď malo byť zábradlie a lavičky v parku len naše. Strieľanie na  papierové ruže sa už za našich čias asi ani nenosilo. Zdalo sa mi, že na rozdiel od tých predchádzajúcich, my sme tú príležitosť, vychutnať si svoju minútu slávy, nejako premárnili. Bolo to po tom radostnom očakávaní vlastne iba veľké rozčarovanie...

Je nedeľa dopoludnia. Dnes a teraz. Nijakým falošným predstavám o tom, čo by malo byť pre mňa dôležité, nainfikovaným zvonku do mojej hlavy nedovolím, aby ma hnali do ohrady ako pastier stádo. Je to môj deň, a ja si rozhodnem, ako s ním naložím.

 

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se