« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

VŠETKO DÔLEŽITÉ

Zdá sa mi, že som všetko dôležité zažila do konca puberty. Prišla predčasne, bola dlhá a poriadne sa vybúrila. Potom už nekonečné čakanie uprostred ničoho. Prach sa v hustom daždi menil na šedú mazľavú hmotu. Z druhej strany zahmleného okna autobusu mi stekala po tvári, pritisnutej na bleskovo miznúci krúžok po mojom dychu. Tmavé siluety pod sivými a čiernymi dáždnikmi na improvizovanom nástupišti uprostred mestečka, ktoré už niekoľko storočí iba živorilo na zašlej sláve. Kaštieľ premenený na družstvo invalidov, vyrábajúce za ošarpanými múrmi postriekanými špinavou vodou z výtlkov na ceste krehký ligot vianočných atráp. Vrzgot a  šelestenie mohutných starých stromov v parku, ktorým som potom, keď som vystúpila z autobusu do sychravého rána, kráčala do školy. Z každodenného stereotypu som túto časť mala najradšej: mäkkú majestátnu alej s mohutnou klenbou, vystlanú lístím až po členky. 

Po škole sme bezcieľne krúžili po stredovekom námestí. Šedlo a chátralo azda ešte od toho stredoveku. Potom podchodom a  alejou na autobusovú zastávku a tými istými kopcami sa vyštverať späť, ešte na vzdialenejší a vyľudnenejší koniec sveta. Tí, čo sa tam len tak zo dňa na deň tmolili od mäsny po zelovoc a odovzdane čakali na smrť, zavreli, keď sa dotmolili,  za sebou dvere, aby sa opäť vnorili do šera autobusových zastávok v nasledujúce rovnaké ráno. Boli rovnako mŕtvi ako tí, ktorým postavili morový stĺp, okolo ktorého sme krúžili ako pokusné myši so Zuzou každé popoludnie, v nádeji, že možno nájdeme východ z nezmyselného bludiska. Mávala som pocit, že sa z toho neustáleho krúženia možno aj zbláznim. To bolo v sedemdesiatych rokoch. Trasa, ktorou som sa pohybovala v tom slepom kruhu, bola zavesená niekde nad priepastne obrovskou, neživotnou úplnou jednotvárnosťou... 






Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se