« Úvod | BALADA O DREVE »

NERIEŠIŤ


Život je zaujímavý. 

V škole niekedy v šiestej triede mi zakazovali nosiť rozpustené vlasy a dlhú ofinu, aby som nevyzerala ako tá mládež z obrázkov zo Západu, zaoberali sa tým aj na rodičovskom združení. Nakoniec ma mama presvedčila, aby som sa dala ostrihať. V miestnom kaderníctve mi urobili jednotný strih podľa tých vyblednutých modeliek so „studenou vlnou“ na hlave, visiacich na stene – už aspoň desať rokov nemoderný. To som si mohla nasadiť hrniec a ostrihať sa sama. Tak som vzala žiletku a zrezala som si ten zvyšok vlasov skoro dohola. Lenže ten môj nový účes zase nebol podľa predpisu.

Vždy som ľudí – aj neúmyselne – niečím vyprovokovala. Keď som mlčala, aj keď som otvorila ústa. Neviem, čo bolo horšie. Ale myslím, že predsa len o trochu to, keď som si nezahryzla do jazyka. Pretože, keď už som to spravila, vytočila som ich aj holou vetou dočervena a potom dobiela. Hoci som to  namôjdušu – neplánovala. Takže som bola už v pätnástich oportunistka a revizionistka (zdravím súdruha riaditeľa nášho gymnázia).

Raz mi jeden človek, ktorý si všimol moju zvláštnu schopnosť, povedal, že chcem byť za každú cenu extra, že sa snažím nezapadnúť medzi ostatných. Na tej praxi, kde mi robil školiteľa, nebolo do čoho pichnúť, sám nemal dohromady nijakú robotu. Tak sme presedeli ten čas v jeho kancelárii a kecali o všetkom možnom, aby sme neumreli od nudy. Už neviem, o čom konkrétne bola reč. No ako vždy, nedávala som si nijako pozor, aby som nevyklopila, čo mi práve bežalo hlavou.

Ani nevedel, že som nad tou jeho psychoanalýzou potom veľa rozmýšľala a že ma  trápilo, ako ma ohodnotil. Nechcela som byť tak nápadne nekompatibilná. Ani som s určitosťou nevedela, že je to až také zjavné. Nelichotilo mi to, ako si myslel, v skutočnosti ma to mrzelo. Radšej by som bola neviditeľná, aby som už konečne nebola nikomu tŕňom v oku.

Spolužiačku som v internáte rozplakala vo výťahu, keď som najprv vyprovokovala v kaviarni, kde sme predtým sedeli, debatu o našej normalizačnej dobe a potom sme sa pohádali, pretože ona mala v tom čase úplne vymytý mozog. Nečudo, jej otec bol okresný papaláš, náčelník VB. A ona predsedníčka SZM. Ona fakt verila tým blbostiam, čo do nás tĺkli. Úplne som ju zmiatla – nevedela, čo si má o mne myslieť. Ale podľa všetkého nebola až taká hlúpa, ako som si myslela – asi jej došlo, že by o tom našom incidente radšej nemala s nikým hovoriť. Hlavne nie doma... Lebo ktovie, či by to v opačnom prípade nemalo pre mňa nejaké nepredvídateľné následky. 

Alebo keď sme s Ľ., dcérou inej významnej papalášky, šli, aby sme sa uliali, vtedy obe tesne po škole, na tie recitačné preteky v revolučnej poézii a próze...Konalo sa to na východnej hranici -  dva dni voľna, refundovaná mzda, preplatené cestovné a zadarmo hotel s celodennou stravou a  barom. Plus privítací a rozlúčkový večierok s občerstvením. Ibaže okrem tých prednášateliek revolučnej prózy a poézie (hlavne v ukrajinčine) tam na tých večierkoch nikto zaujímavý nebol. Sedieť s nimi v bare preplnenom pravidelnými návštevníkmi z miestnych zábavychtivých obyvateľov bola pekná otrava. A naše vystúpenie v súťaži riadny trapas. Vyzeralo to, že sme si prišli z toho po ideovopolitickej stránke mimoriadne významného podujatia robiť dobrý deň. Čo sa teda v tej dobe mohlo javiť ako ideologická diverzia. A dvakrát by som nepovedala, že sme sa obe, až do príchodu matky mojej kamarátky, kráľovsky nebavili, pretože sa to celé – bez toho, aby sme to mali pôvodne za cieľ– ozaj zvrhlo na bláznivú komédiu. My sme nemali nijaké politické ciele. Neboli sme žiadne disidentky. Chceli sme len prežiť do výplaty, najesť sa a niekam na chvíľu zadarmo vypadnúť na výlet. V kontraste s tými bojovnými proletárskymi básňami a výkonmi skúsených účastníkov, ktorí začínali svoju umeleckú dráhu očividne niekedy po Februári 1948, vyplávala na povrch absurdnosť celej našej situácie...

Výsledok bol, že Ľ. mala prísne zakázané sa so mnou ďalej stýkať – podobne ako so všetkými ostatným podozrivými živlami, s ktorými sa aj naďalej stýkala i napriek výslovnému matkinmu zákazu a pravidelným kontrolám z domu. Jej rodina mala svojich informátorov v našej vtedajšej robote, vysielala za ňou raz sestry, raz brata, alebo nečakanú raziu v jej byte uskutočnila priamo sama Veľká Matrioška, aby som nejako vystihla dojem, ktorý som mala z jej matky.

Myslím, že som tieto svoje dobrodružstvá ako aj ďalšie zo svojej  mladosti už niekde popísala. Ale neustále sa k nim vraciam, lebo mi nejde do hlavy, že sa vlastne nič nezmenilo. Stále musím byť, povedali by v miestnom dialekte tí, čo ma za to hrešili od detstva, okreme. Za tie roky som si zvykla a zmierila sa s tým. Snažím sa čo najmenej komentovať dianie okolo seba, ale chýba mi zdržanlivosť. Niekedy to fakt neustriehnem. Môžem za to, že neznášam kadejaké kampane, boje proti tomu a onomu, pochodovanie s transparentami? Že nechcem, aby mi pripínali všelijaké stužky, ani len tú červenú, ktorou by som mala demonštrovať svoj boj proti AIDS? Alebo že nechcem nikam lepiť plagáty, zamerané na boj proti rasizmu?

À propos, rasizmusšovinizmus. V poslednom čase to vnímam tak, že s tým, ako sa zhoršujú ekonomické vyhliadky, stupňuje sa aj nepriateľstvo medzi rôznymi skupinami. Možno by som nemala čítať tie diskusie na internete a kúpiť si konečne v drogérii štuple do uší. Tí istí, čo sa vyhlasujú za tolerantných, znášanlivých, kozmopolitných, demokraticky a neviem ako všelijako pokrokovo zmýšľajúcich, keď príde na lámanie chleba, svojimi výrokmi a svojím konaním dokazujú presný opak. Ak má človek na niečo svoj názor založený iba na prostej životnej skúsenosti, odlišný od toho, ktorý sa práve v danej skupine proklamuje za správny, ak čo len zapochybuje o niečom, čo je tam všeobecne predostierané ako pravdivý obraz skutočnosti, hneď je tým, kto chce iba vyvolávať hádky; ak teda okamžite neskončí medzi hlupákmi, ktorí bľabocú akési nezrozumiteľné nezmysly. Najmä ak to nemôže podložiť názorom žiadnych autorít, pre skupinu v nejakom ohľade práve rozhodujúcich. A ako sa menia autority, tak sa menia aj postoje. Normálny jav, dávno objavená zákonitosť, tak naozaj netuším, ako som si mohla ešte nezvyknúť. Dá sa tiež – podľa situácie – prebiehať raz na jednu, raz na druhú stranu, podľa momentálnych okolností, ale nikdy sa nevyplatí ostať trčať medzi dvoma kameňmi a protirečiť jedným aj druhým. I keď nejaký význam to predsa len má: vzájomná neznášanlivosť všetkých tých svoriek, ku ktorým taký outsider nepatrí, sa má na kom na chvíľu vybiť. Takže ich to aspoň na krátku dobu  – v boji proti spoločnému nepriateľovi – spojí. To je vidieť všade – v malom, aj vo veľkom.

Najlepšie je nepúšťať sa do žiadnych znepokojujúcich a kontroverzných tém v duchu slávneho výroku z onoho českého filmu: „Neřeš to!“ – len tak sa dá zachovať zdanie súladu, demokratického rešpektovania iného názoru, vzájomnej tolerancie a kultivovaných vzťahov, hodných civilizovaného človeka. Hlavne nenazerať pod pokrievku, čo to tam vlastne buble...

Chvíľami to vyzerá fakt nechutne. Ale to, čo si navaríme si tak či tak, skôr alebo neskôr vyžerieme.

Dodatok:

Keďže sa s obľubou ponevieram po youtube, kde som si  o.i. všimla určirú rasovú segregáciu i pokiaľ ide o videá s rómskou hudbou, tak ich tu niekoľko pridám. Rómov väčšinou bieli vidia ako nejakú jednoliatu (nepriateľskú) skupinu (v Česku ako masu slovenských Cigánov, ktorí zaplavili ich krajinu) a neuvedomujú si, aké je to pestré spoločenstvo a koľko má odtieňov. 

:)))

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se