« Úvod | A DOTRETICE... »

ČO NÁM PREDPOVEDAJÚ UDALOSTI NA UKRAJINE



Občas ráno, popri rannej káve a údržbe fasády, pozerám po očku v RTVS zasadania slovenského parlamentu. A kladiem si otázku, či voliči, keď strkajú volebné lístky do urny, majú vôbec šajnu, komu to tam každému zabezpečia na niekoľko rokov veľmi slušný stály príjem zo spoločného dlhu. Niektoré z tých „osobností“ sú aspoň celkom dobrí zabávači, starajú sa nám, keď už nie o chlieb, aspoň o hry. A netuším, ako by sme mohli ovplyvniť (aj keby sme mali dosť rozumu, aby sme si nevybrali zase dajaké prázdne kotleby - t.j. nie väčšie ako mačacie hlavy- a zatuchnutých pseudobojovníkov s večnými zásluhami „za pád komunizmu“ a za „budovanie demokracie“), kto sa nám medzi tých stopäťdesiatich šťastlivcov s nadštandardnou životnou úrovňou, zabezpečenou najmenej na štyri roky dopredu, dostane. Korupcia – a prečo by som tomu nemala veriť, keď je všadeprítomná a ryba smrdí vždy od hlavy – vraj začína už v politických stranách. Povedal niekto múdrejší ako ja. Nechcela by som byť priamym svedkom boja o lukratívne miesto v „straníckych štruktúrach“ a na kandidátkach. Nie je to nič vhodné pre duševnú hygienu.

My sme tiež vlastne taká malá Ukrajina. Preto ma, okrem slavianofilstva, ktoré predsa len vo mne niekde hlboko drieme, tak zaujali tie udalosti na Majdane od chvíle, ako tam „pravoseky“ začali s podpaľovaním berkutovcov. Človek nie je slepý, a tak chtiac-nechtiac musel vidieť, že niečo nie je s kostolným riadom, keď tí obrnení chlapi len stoja za svojimi štítmi a čakajú, až ich prevalcujú buldozérom, trafia molotovovým koktailom, udrú po hlave akousi tyčou hajlujúce  tlupy majdanských revolucionárov. Dobre, ľudia mali, tak ako u nás, plné zuby hospodárskej mafie, oligarchov – miliardárov,  korupcie, rozkrádania, ožobračovania a zotročovania 99%, ale že by všetci náhle ohluchli, oslepli a osprosteli, aby si nevšimli, s kým to tam jednohlasne vyrevúvajú Slava Ukrajine?  To sa nechali ozaj tak zaslepiť vidinou ľahšieho chlebíka v EU, že im bolo úplne jedno, s akou ľudskou spodinou sa to dali do partie? My sme sa podobne ako Ukrajinci tiež ešte čestne nevysporiadali s našou vlastnou minulosťou a svedomím, tiež sme zatiaľ celkom nedospeli natoľko, aby sme dokázali sebakriticky uznať, kde sme si to s prepáčením sami dos*ali. Výsledok: náš „gubernátor“ v Banskobystrickom kraji. Alebo prezidentské voľby, kde si ľudia len tak pokusne ťahali z mačiek vo vreci. A tiež máme svojich „vinníkov“ za našu situáciu, na ktorých sa dá naklásť, koľko sa na nich zmestí: Cigánov, ficovoličov, „boľševikov“, nedajbože aj “židoboľševikov“ alebo „židokorporácie“. Slovník sa nám od čias našich duchovných vodcov  v Slovákovi, Slovenskej pravde a Gardistovi príliš neinovoval.

Národ v ohrození, ak je sprostý, musí zomknúť nejaká veľmi jednoduchá, priamočiara idea. Zložitosti nie sú preň, súvislosti nie je schopný pochopiť. Treba mu takú, ktorá pozdvihne jeho ušliapnuté sebavedomie, potlačí jeho strach a neistotu, ukáže prstom na toho, kto je vinovatý za jeho položenie – a jednohlavý dav sa bez rozmyslu vyrúti tým smerom a už nie je k zastaveniu. Čo na tom, že ušliape sám seba, vrúti sa do priepasti. Na to je slepý ultranacionalizmus ako stvorený: poháňať dav kam niekto potrebuje. A na to využije Belych Saškov a Olegov Ljaškov. S tým, že ich neskôr nejako ukočíruje zastrelením na úteku a ešte bude za toho, kto konečne nastolil poriadok po tom bordeli, ktorého ľudia budú mať časom už vyše hlavy a preto budú ešte šťastní aj za diktatúru báťušku oligarchu.

Byť dnes na Ukrajine, vybrala by som sa opačným smerom ako ten dav, freneticky volajúci Slava Ukrajine a velebiaci  vojnových zločincov, ktorí vraj iba bránili právo Ukrajincov na sebaurčenie – a že sa popritom dopustili nejakých genocíd na Židoch, komunistoch, Poliakoch, a na iných „nepriateľoch“ národa je v porovnaní s ich svätou vecou iba čerešnička na torte. Banderovská Wafen SS Galizien sa roku 1944 pri potlačení Slovenského národného povstania nemaznala ani so Slovákmi. Obhájci týchto masových vrahov však vyvažujú utrpenie, ktoré spôsobili iným tým, že zabíjali úhlavného nepriateľa demokracie - boľševikov a že oni sami trpeli v nacistických  koncentrákoch, keď im Hitler zatrhol tú ich samostatnú vlasť. ( Banderovho brata zabil v koncentráku poľský kápo – oko za oko, zub za zub...). Že ešte aj po vojne vraždili Poliakov, Rusínov, Židov preživších nacistický holocaust, aj Slovákov, to je pre nich nepodstatné. Naopak, odsúdeniahodné je, že Stepana Banderu, po tom ako Sovietsky zväz u OSN neuspel so žiadosťou o jeho vydanie ako vojnového zločinca, v mníchovskom exile zabil agent KGB. Takto vyzerá objektívne zhodnotenie historických vín a zásluh z  dnešného pohľadu tých, ktorí machiavelisticky posudzujú dejiny zo svojej „antiboľševickej“ pozície.

Vymazávajú z dejepisu 23 200 000 obetí II. svetovej vojny na sovietskom území, z toho skoro 11 000 000 padlých z radov vojakov. V poriadku, Rusi (a aj u nás to bolo tak do roku 1989) majú zase predstavu, že ostatní Spojenci mali pri víťazstve nad fašizmom len podružnú úlohu. Západ oslavuje koniec II. svetovej vojny v Európe 8. mája, deň po tom, ako nacisti podpísali so západnými Spojencami kapituláciu v Remeši, Rusi Deň víťazstva nad fašizmom 9. mája, pretože u nich, v momente podpísania kapitulácie v neskorých nočných hodinách v Berlíne, bol už nasledujúci deň. Dnešní historici zdôrazňujú, že opakovane bola kapitulácia Nemecka podpísaná v Berlíne preto, lebo pri tom prvom akte nebol prítomný žiaden významný zástupca Sovietskeho zväzu, ktorý sa potom cítil urazený a trval na tom, aby sa rituál zopakoval v Berlíne v tú noc na 9. mája 1945. Pri dnešnom výklade dejín a po niekoľkodesaťročnej kultúrnej izolácii od Ruska už sotva niekto chápe, čo pre Rusa znamená Veľká vlastenecká vojna – že je to pre neho skutočne Священная война, svätá vec. A preto divák ani nemohol pochopiť rozhorčenie ruskojazyčného obyvateľstva, keď na oslavách 9. mája na východnej Ukrajine namiesto uctenia si padlých hrdinov II. svetovej vojny zazneli pri jej pamätníkoch od ukrajinských nacionalistických predstaviteľov moci prejavy, oslavujúce Banderu a nacistických masových vrahov sovietskeho obyvateľstva. Tých, ktorí robili špinavú prácu za hitlerovské vojská a len v Babom Jare neďaleko Kyjeva zavraždili za jednu jedinú noc vyše 33 000 ľudí, Židov a komunistov. Novodbá Chatyň – bieloruské Lidice si 2. mája 2014 zopakovali „majdanskí revolucionári“ bojujúci za jeden štát – jeden národ – jeden jazyk  v Odese. Môže sa po všetkých tých útokoch na ruskojazyčné a s ruskou národnosťou sa identifikujúce obyvateľstvo Ukrajiny – dnes už bývalej, myslím si – niekto diviť prudkému odporu veľkej časti juhovýchodu voči Kyjevu, „ukrom“, ktorí hrubým spôsobom napádajú city bývalých spoluobčanov ruskej národnosti a terorom a vyhrážkami sa ich pokúšajú spacifikovať, prinútiť k asimilácii, alebo ak nie, zničiť či vyhnať?

Je celkom možné, že tie „konšpiračné teórie“ o tom, že hlavným cieľom tých, ktorí dali do pohybu neriadenú strelu – ultranacionalistické hnutie na Ukrajine – bolo využiť túto bohatú krajinu na svoje ekonomické ciele, na oddialenie následkov globálnej hospodárskej krízy, ktorá skôr alebo neskôr hrozí položiť aj Západnú Európu a USA. Že sa kalkuluje s odstavením priemyslu a likvidáciou pracovných príležitostí pre ľudí v oblasti, ktorá je ekonomicky prepojená s Ruskom – a preto ukrajinskí žoldnieri cielene ničia priemyselné závody a celú infraštruktúru východu. Možno skutočne ide aj o vyľudnenie územia so zásobami bridlicového plynu. A v neposlednom rade aj o vojnu medzi oligarchami – o vojnovú korisť. My, obyčajní ľudia, ťažko môžeme odhaliť strategické ciele a taktiku tých, ktorých záujmy sa bijú na Ukrajine. Môžeme ale vidieť, čo sa stane s obyvateľstvom kdekoľvek a kedykoľvek v budúcnosti, ak bude prekážať týmto záujmom.

Ako to skončí s Doneckom, kde sa sústredili sily „opolčencov“, čeliace prevahe ukrajinských dnes už okupantov, nevedno. Rusi neprídu – ako to už vysvetlil Nikita Michalkov. Na strane tých, čo sú ochotní aj proti prevahe brániť svoju zem, svoje rodiny,  svoj jediný domov je iba PRAVDA a SPRAVODLIVOSŤ. Žiadna relatívna pravda a spravodlivosť! Je to tá istá pravda a spravodlivosť, ktorá bola kedykoľvek na strane všetkých bytostne ohrozených ziskukchytivou, bezohľadnou mocou, zlobou a nenávisťou.

A symbolom toho je aj prudký kontrast medzi inteligentným, kultivovaným a pritom skromným veliteľom „separatistov“ Igorom Strelkovom a radikálnym ultranacionalistickým populistom, sadisticko - exhibicionistickým idiotom Olehom Ljaškom. Zatiaľ čo jeden sa osobne ospravedlňuje za prípady, keď sa niektorí „opolčenci“ neudržali na uzde a nejako sa previnili voči civilnému obyvateľstvu,  prosí o pochopenie pre ľudí vystavených stresu z krutých bojov a ubezpečuje o zavedení disciplíny, vrátane „suchého zákona“, ktorým by sa mali eliminovať výtržnosti a neprístojné správanie, ten druhý sa ožratý mocou vyžíva v terorizovaní a ponižovaní podrobeného obyvateľstva na „dobytom“ území. 

Môžeme len čakať, dokedy sa podarí EU a našim obojstranným vládam v záujme „vyšších záujmov“ lavírovať a tutlať čo sa na Ukrajine skutočne deje. Dokedy sa ľudia v EU budú mlčky prizerať, ako si mocní tohto sveta robia s miliónmi – milardami jeho  nadbytočných obyvateľov čo len chcú. 


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se