« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

NEBOJÍM SA

Počúvam pesničky z Woodstocku 1969, upratujem (pretože človek nikdy nevie, či sa vráti, keď odchádza) a medzitým občas narazím na zapnutý televízor s veľkolepými oslavami 17. novembra. Dňa boja za demokraciu a slobodu. Nemyslela som si, že pred odchodom napíšem ešte blog. Pravdupovediac, nie veľmi sa mi to hodí, ešte mám čo robiť, aby som všetko stihla. Ale nemôžem zamlčať dve udalosti, ktoré sa odohrali včera a dnes a ktoré ma, práve v súvislosti s tou demokraciou a slobodou, rozladili a vďaka ktorým majú tie oslavy nepríjemnú pachuť.

Včera náš nedávno zvolený – bohužiaľ – prezident Kiska privítal v Bratislave ukrajinského prezidenta Porošenka. Pod petíciou za vyhlásenie Porošenka za personu non grata na Slovensku  je v tejto chvíli vyše 4080 podpisov Slovákov a aj Čechov a na východ Ukrajiny dorazila zo Slovenska od občanov, ktorí sa spontánne a dobrovoľne rozhodli pomôcť ťažko skúšaným tamojším obyvateľom, už dvakrát humanitárna pomoc. A zbierka pokračuje. Neorganizujú ju humanitárne organizácie a združenia na ochranu ľudských práv, podporované štátnymi dotáciami, príspevkami z eurofondov, neprispievajú na ňu bohatí donátori ako pán Kiska a neorganizujú ju tí, čo majú ušľachtilý cieľ pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli v krajnej núdzi a v ohrození života. A vyberajú na to od nás pravidelne do svojich pokladničiek pred poštou a supermarketmi. 

Tí všetci sú programovo hluchí a slepí. Je im jedno, že na školskom ihrisku ukrajinskí „osloboditelia“ zabijú pár chlapcov hrajúcich futbal, že v rámci trestnej výpravy proti obyvateľstvu časti krajiny, ktorú pokladajú za svoju, umierajú starenky, čo si vyšli z pivnice posedieť na lavičke, že pri raňajkách zabijú v paneláku celú rodinu, alebo to napália do ľudí idúcich do práce na autobusovej zastávke. Je im fuk, že v mestskom parku po ich hrdinskom boji s „nepriateľom“ ostanú z ľudských bytostí len krvavé kusy tiel, že deti prichádzajú o rodičov, starí ľudia o svojich potomkov, mladé krásne dievčatá o nohy... Sú hluchí k prosbám týchto ľudí, aby si všimli ich utrpenie. Majú iné pokyny. Musia – ak chcú tie dotácie – vidieť len to, čo potrebujú ich sponzori z hľadiska vhodnej stratégie v informačnej vojne proti Rusku. Tí hromadne vyvražďovaní v ruinách bývalých svojich domovov sú pre nich nezaujímaví, pretože z agresie neobviňujú Moskvu, ako by bolo vítané, ale Kyjev.

Pred  Grassalkovičovým palácom sa včera zišlo niekoľko odporcov kyjevskej trestnej výpravy voči civilnému obyvateľstvu Donbasu, aby vyjadrili nesúhlas s Porošenkovou návštevou Slovenska. Medzi nimi sa motalo aj pár Ukrajincov a aj akási agilná slovenská „aktivistka“ v pruhovanej čiapke. Pokúsili sa protest tej neveľkej hŕstky občanov manifestujúcich odpor voči bratovražednej vojne prekričať volaním na slávu Ukrajine a presviedčaním účastníkov, že Ukrajina bojuje za slobodu a demokraciu. S Porošenkom a ďalšími zlodejskými oligarchami na čele. S nepríčetným Jaceňukom, patriacim skôr na samotku ako na premiérsku stoličku. Vadili im vlajky Novorusie a transparenty vyzývajúce k záchrane ľudí Donbasu pred ukrajinskou armádou. Slovenskí manifestujúci boli slušní – akurát skandovali, keď dorazil Porošenko, že je fašista. Čo je vzhľadom na metódy, ktoré používa Kyjev na umlčanie a elimináciu obyvateľstva, nesúhlasiaceho s „výdobytkami“ Majdanu, pravda. V médiách sa dalo dočítať, že pred prezidentským palácom sa zišlo asi 30 demonštrantov – ale či ich bolo toľko, alebo o pár desiatok viac, ako ich odhadli sami účastníci, na tom nezáleží. Dôležité je, že sa ľudia dali dohromady a prišli. Všetci sme nemohli, lebo nás od Bratislavy delia stovky km. To však neznamená, že by na Slovensku len bezvýznamnej hŕstke vadila Porošenkova prítomnosť a že by Slováci, aj napriek masívnej propagande, ktorá sa o to všemožne snaží, podporovali vojnové zločiny páchané pomajdanskou mocou na východe Ukrajiny.

Pri dnešnom prenose českej verejnoprávnej televízie z osláv 17. novembra som českého prezidenta Zemana opäť raz obdivovala.  Vzhľadom na jeho zdravotné problémy som tak trochu tŕpla, či to ustojí. "Nebojím sa vás, ako som sa nebál pred 25 rokmi," povedal, a aj keď to ten dav s tou jedinou hlavou, vypláchnutou sústredenou protizemanovskou propagandou, nemôže pochopiť, je to tak. Rodičia a starí rodičia väčšiny z nich sedeli pokakaní doma v čase, keď sa Zeman nebál – a keď sa ešte nedalo hrdinsky štrngať kľúčmi v anonymnej mase na námestí. Alebo sa možno aj iniciatívne činili, aby im z prejavovanej lojality voči režimu kvapli nejaké osobné výhody. Ktovie, snáď aj kšeftovali s „ruskými“ okupantmi a neštítili sa kupovať od príslušníkov okupačných vojsk kradnutý benzín. A teraz ohadzujú vajíčkami prezidenta, ktorého – na rozdiel od vznešeného kniežaťa so základným vzdelaním – označujú za primitíva. Oni, študenti, ktorých schopnosť rozumného úsudku je zrejmá aj na takých stránkach, ako je Pryč se Slováky, kde nie je povážlivá ani tak úroveň znalosti českej gramatiky, ako skôr ich šovinistické a netolerantné postoje, neschopnosť argumentovať a v neposlednom rade aj historické bezvedomie. Títo lúmeni chcú teraz zvrhnúť Zemana – a ja sa pýtam, koho na jeho miesto? Spiace knieža s roztomilým motýlikom Ferda Mravca, ktorého by v tej funkcii mohli doopatrovať, alebo tiež by chceli nejakého nezávislého oligarchu, rýchleného multimilionára so samoľúbym úsmevom (pripadalo mu vhodné na slávnostnej tribúne čelom k masám nápadne sa uškrnúť nad poznámkou za chrbtom rečniaceho hosťa, že to zhromaždenie je hlučnejšie, ako podobné slávnostné zhromaždenia bývajú). Čo také stálo za uznanie za tými Kiskovými servilnými prázdnymi slovami? Ešte tomu mizernému falošnému recitátorskému výkonu aj zatlieskali! Stádočko jedno splašené, rútiace sa nevedno kam...

Tak sa radšej vrátim na ten Woodstock...


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se