« Úvod | FUTBALOM K VYMÝVANIU M... »

PREČO MILUJEM JARKA NOHAVICU

Po roku 1989 si demokraciu sprivatizovali všelijakí odporcovia komunistického režimu, disidenti, tí „najviac“ ukrivdení a prenasledovaní. Vypukla priam súťaž o to, komu komunisti najviac ublížili a kto mal najväčšiu zásluhu na postupnom rozkladaní komunistickej totality zvnútra. Na samý vrchol Olympu sa vydriapali hlavne tí, ktorí sa pravidelne zúčastňovali s Havlom organizovaných „happeningov“ a „performancií“, alebo aspoň niektorí z tých, čo sa za ním uprostred zamatového davového nadšenia prezieravo vyšplhali na tribúny a balkóny. Všetci sme počúvali Slobodnú Európu a pochopili, že Havel je protežovaným prominentným disidentom, i keď my, odrezaní od pražského disidentského centra, sme o jeho existencii a o jeho Charte77 máločo tušili. Potýkali sme sa s úplne inými problémami: s nemožnosťou dostať sa, na rozdiel od rôznych prominentov, k štátnemu bytu, pre nedostatok protekcie na správnych miestach sme nemohli ísť študovať to, čo by nás zaujímalo a na čo by sme mali predpoklady, v osemdesiatych rokoch už ani zohnať prácu, alebo skôr „umiestnenie v zamestnaní“ bez nejakého strýka na kádrovo – personálnom... Rozdiely medzi rovnými a rovnejšími sa už nedali zakryť a kto sa nechcel prispôsobiť „systému“ a uvažovať „reálne socialisticky“, mal pred sebou celoživotnú kariéru kočovného bezdomovca z robotníckych ubytovní zamorených švábmi.

To, čo mi nešlo a nejde do hlavy je, z čoho tí všetci zaslúžilí disidenti žili, keď my, obyčajní ľudia, sme nemohli len tak pozabudnúť na paragraf o príživníctve, už preto nie, že sme museli niečo jesť a niekde bývať, a podľa možnosti nevisieť nikomu na krku, nebyť nikomu záťažou, ani sa nedostať do basy len kvôli rozvracaniu socializmu zvnútra ničnerobením. A tiež sme museli čeliť hlúposti rôznych malých Vasilov, ktorým sme padli do oka, lebo sa im niečo na nás znevidelo, zazdalo sa im, že pred nimi dostatočne neklopíme zrak, že nenosíme predpísanú masku a opovažujeme sa byť niekým pre nich nezrozumiteľným, kto im poslušne nezapadol do ich šablóny na typizované produkty komunistickej výchovy. Z moci ich malých funkcií nám občas komplikovali život len takými malými naschválmi, ako bolo vyškrtnutie zo zoznamu vyvolených, alebo aj pripísanie na zoznam nežiadúcich...i keď len na miestnej alebo okresnej úrovni.

Privatizácia po tej Nežnej a Zamatovej sa dotkla nielen hmotného majetku, ale aj pravdy. A tí, čo sa vymenovali na čelo ministerstva pre jej správu, začali mať na ňu opäť monopol. Začali si uzurpovať právo rozhodovať, čo sa im do nej hodí, a čo nie. Prispôsobovať ju sebe a svojim potrebám. A tak lož nepozorovane vyzliekla pravdu, ukradla urasteného žrebca, a bohvie, kam nám na tých dlhých a pestovaných nohách s tým lupom zase ufrkla, ako spieva Jarek Nohavica vo večne platnej Vysockého piesni.

Otrasení vo viere vo víťazstvo pravdy nevieme teraz už čomu a komu veriť. Tam, kde je pochybnosť, je aj priestor, kde sa môže nenápadne votrieť tá prezlečená, vyšperkovaná a navoňaná lož so svojím dokonalým imidžom bývalého disidenta. Tak ako nám to predviedol účastník festivalu „druhej kultúry“ na Hrádečku a signatár Charty Jaroslav Hutka. Mňa nijako jeho tvorba neoslovila, ale je to len môj subjektívny názor, možno je veľa takých, ktorí ho pokladajú za výnimočného pesničkára. Pre mňa je len jedným z mnohých, ktorých, nebyť toho disidentstva a toho programového odporu voči bývalému režimu, by som si ani nevšimla.

Na rozdiel od Jarka Nohavicu, majúceho neuveriteľnú schopnosť rozprávať naše skutočné, pravdivé príbehy. A v tom je tá jeho výnimočnosť. V nepredstieranej láske a empatii voči obyčajným ľuďom, ktorú tí ľudia vždy bezpečne vycítia. Neviem ako, ale asi tým, s čím sa môžu všetci stotožniť, čo je v nich ľudské a pravdivé...  


natrafil som na tieto texty. Hm. Všetky tie neprávosti, ktoré v texte spomínaš Teba asi nestretli. Nemohla by si inak napísať tie nehorázne plané lamentujúce slová. Nevieš, z čoho tí disidenti žili, ale potom asi vieš odpovedať na to, či mohli študovať to, čo chceli (M. Šimečka), či mohli byť zamestnaní tam kde pracovať chceli (Langoš), či mohli svoje názory beztrestne napísať, tak ako teraz Ty a neputovali do väzenia (Havel), či každý ich krok nesledoval príslušník Štb (A. Dubček). Ak sa Ti v spojitosti s týmito príkladmi, Tvoj text nezdá trápny,tak to nie je preto, že by si mala pravdu, ale jednoducho preto, lebo nedokážeš rozoznať súvislosti. A Tvojím textom, len zapadáš do novodobej masy spochybňujúcej odkaz Novembra. Toho Novembra, vďaka ktorému tu môžeš uverejňovať svoje myšlienky bez toho, aby si ho niekto tam hore všímal. P.S.: Asi nie náhodou kopeš do pesničkára Hutku, ktorého samozrejme väčšina na rozdiel od Nohavicu (prečo asi??) nepoznala. Kým Hutka bol socialistickou mocou zaznávaný autor, Nohavica si mohol vyjsť do Rakúska. Ako je to možné? No jednoducho preto, ako Hutka napísal - Udavač z Tešína potom referoval Štátnej bezpečnosti o stretnutí s K. Krylom a pod. Nohavicu mám tiež rád, ale nič na tom nemení fakt, že aj bol bez chrbtovej kosti.

Nerada na týchto stránkach diskutujem, nepíšem preto, aby som si "vymieňala" názory s niekým, kto ich aj tak už ocajchoval ako "plané" slová. Mám ako každý právo na svoj pohľad, ale nie som si istá, či máš Ty nárok na moje pokarhanie za to, že sa ho opovážim vysloviť. Nesmiem dokonca ani povedať, že Hutkove pesničky (a mýliš sa, vedela som, kto je Hutka aj pred 89. rokom) ma nijako nefascinovali, alebo, že ma sklamala tá ospevovaná disidentská tvorba, od ktorej sme čakali mimoriadne a prevratné umelecké hodnoty... V dobe, keď sa asi viedol ten proces s Plastic People, MS uverejnil niektoré ich texty a aj keď sme nemali možnosť vypočuť si tú ich undergraundovú produkciu, už ony boli pre mňa sklamaním... (A nemusíš ma presviedčať, že Jirous písať vedel.) A potom neskôr pre mňa to ich pílenie úplným ! :-) No, asi nemám vzťah k tomuto "vysokému umeniu". A na okraj už len k tomu Martinovi Šimečkovi ml.. V podstate moja generácia. Nebol sám, kto nemohol študovať čo chcel, tak ako mnohí, nie iba Langoš, nemohli ani pracovať tam, kde by boli chceli a robiť to, čo by robiť zrejme aj dobre vedeli. Mne to pripadá tak, že niektorí ľudia budú doživotnými zaslúžilými disidentami, tak ako boli partizánmi alebo veteránmi z Pijavy.;-) Rúham sa? Dotýkam sa posvätného? Hm... Tak je to tu zas!

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se