« Úvod | PREČO MILUJEM JARKA NO... »

MEDZNÍK


Rozhodla som sa nepredlžovať svoj pracovný pomer. Školy v umierajúcich regiónoch to dnes majú ťažké. Čo mladšie a schopnejšie, odchádza s deťmi za zamestnaním a pravidelným príjmom. Za perspektívou. Ostávajú tí, ktorí na to nemajú. Už aj na základných školách je problém s prácou na plný úväzok. Učitelia ich majú znížené, ak majú šťastie a hlavne známych, ako – tak si pozliepajú aspoň základný krkolomným lietaním zo školy na školu. Už v júni obchádzajú riaditeľov, aby si od septembra poistili nejakú tú hodinku, ktorá by ich v prípade veľkej núdze vytrhla z biedy. Ak majú problémy s kĺbmi alebo s kolenami, čo už v mojom veku väčšina má, neprichádza do úvahy, aby to fyzicky zvládli. Aj na bicykli by to bol, keď nasneží, problém. Ak majú na ZŠ nepoužiteľnú aprobáciu, majú celkom smolu. Musia čakať na dôchodok u svojho hlavného zamestnávateľa, a ten im spravidla v septembri pridelí – ak - dvojtretinový úväzok. Stredné školy bojujú o žiakov. Preťahujú sa o nich navzájom. Aj nekalými metódami. Berú už úplne všetko. Ale aj tak už tento rok všetky neprežijú...

Písala mi na konci školského roku spolužiačka z gymnázia zo susedného okresného mesta, že dostala – chvíľu pred dôchodkom – výpoveď. Mala iba dve deti, inak by mohla byť už za vodou, ako ja. Nemusela by sa trmácať ešte na úrad práce. Ju to zastihlo nepripravenú; tuším ešte na poslednom pomaturitnom stretnutí na jeseň spomínala, že je zástupkyňa – a nikam sa nechystala. Ja som vedela, že na začiatku ďalších letných prázdnin končím. Už od septembra. A ten posledný rok som si predsavzala, že si užijem. A aj som si ho, s vedomím, že o nič, okrem tejto chvíle, tohto okamihu, nejde, patrične vychutnala...

Nestihla som zatiaľ veľmi uvažovať, čo ďalej. Nejakú predstavu som mala. Hlavne tú o sťahovaní. O hrubých čiarach. Ale vymeniť tieto hory už NAVŽDY za rovinu na západe... Čo ja viem, asi sa mi do toho veľmi v skutočnosti nechce. Prichytila som sa, že hľadám výhovorky. Bude pekná jeseň... Prídem o tie farby.

Je pravda, že „prázdniny“ boli dosť hektické, doteraz tu po celý čas bolo niektoré z detí, návštevy, občas aj viacerí naraz. Ešte som nemala príležitosť zaoberať sa sebou. Moja sestra má predstavu, že budem maľovať. Priniesla mi maliarsky stojan, nejaké pastelky, farby, uhlíky, ceruzky a štetce na začiatok a ja som si už predtým zaobstarala tiež nejaké skicáre... Ale neviem, či je to ešte aj moja predstava. Veľmi som kedysi chcela na umeleckú priemyslovku, v puberte, do takých pätnástich, som bola kreslením posadnutá. Bola som na tom doslova závislá. Povedala by som to tak: niekto začal požívať kvôli zvláštnym zážitkom všelijaké látky, ktoré ich vedeli vyvolávať, ja som kreslila. Problém bol, že som nemala nijakú odbornú prípravu, nechodila som ani na ZUŠ a učitelia výtvarnej na ZDŠ nás tiež nič nenaučili. Postavili pred nás zaváraninový pohár s kyticou poľných kvetov, aby sa nás na tých 45 minút zbavili. To bolo všetko. Bola som len samouk. Pokus a omyl. Na protekčné deti z Bratislavy som bola krátka, na tú „Šupku“ ma vtedy samozrejme nevzali.

Bol to vlastne strašný trapas. Dlho som sa červenala, keď som si spomenula, ako som z hliny patlala toho koňa. Vzniklo z toho také impresionistické dielo – vyzeralo to ako roztopená zmrzlina. A radšej ani nehovorím o tej „figurálnej kompozícii“ na tému „tržnica“. V živote som nijakú nevidela. U nás vtedy ani žiadna nebola. Maľba temperou. Ha, neznášala som temperové a akvarelové farby! Celé som to domachlila. Mala som od Vianoc kufrík s olejovými. S tými – lebo som si ich šetrila – som maľovala také miniatúrne obrázky, a to, ako sa mi zdalo, sa mi celkom darilo. 

Najlepšie mi vyšiel asi ten maliarsky stojan, ktorý sme mali nakresliť uhľom. I keď, ktovie. Možno aj nad tým niekto len neveriaco krútil hlavou...

Moja mladšia sestra bola asi jediná, kto môj „talent“ obdivoval. Dodnes má utkvelú predstavu, že kreslenie a maľovanie by mohlo byť na dôchodku pre mňa to pravé orechové. To je predsa čas na seba, ktorý som doteraz nemala. Chlapci zas predpokladajú, že by som mohla napríklad štrikovať, pretože si tak pamätajú na svoju starú mamu, u ktorej bývali často, keď som chodila do práce. Keď sme my boli deti, mamu štrikovanie nebavilo, a keď som chcela pletený sveter, radšej mi ho dala niekomu spraviť, ako by sa do toho pustila sama. Začalo to narodením prvého vnúčaťa a keď išla na dôchodok, úplne tomu prepadla. Takže decká si myslia, že to štrikovanie k dôchodku nejako patrí. Podobne ako krížovky, ktoré ja neznášam. Alebo pečenie buchiet a všelijakých zákuskov. S tým mama začala tiež, až keď prišli naše deti. Za nás sa piekli väčšinou len rýchle bublaniny. Myslela si pôvodne, že bude čítať a čítať a čítať... No, ale to už nebolo tak celkom ono. Ja si už tiež málokedy prečítam beletriu, už si objednám väčšinou iba nejaké náučné knižky, najmä dejepisné. A aj tie čítam „na preskáčku“...

Ale teraz som si objednala niekoľko kníh o kreslení. Keby som ich tak bola mala v tej puberte, keď mi nemal kto poradiť, ako na to! Podobné knižky neboli bežne dostupné, alebo ak aj možno nejaké existovali, nebolo nikoho, kto by mi ich odporučil. Pamätám si, že jediná, kto sa o moje kreslenie z dospelých okolo mňa zaujímal, bola moja stará mama. Mala jedného známeho a kamarátku, ktorí maľovali, ten známy jelene a kamarátka starej mamy podľa môjho neovereného predpokladu asi tiež podobné gýče. Stará mama bola veľmi praktická žena a šikovná na šitie a na všetky ručné práce, ale neverila som, že by mi tí jej priatelia vedeli v niečom poradiť. Aj keď tá jej kamarátka vyzerala – alebo ja som si myslela, že sa snaží vyzerať – ako nejaká excentrická bývalá umelkyňa a šľachtičná. Nikto sa neobliekal tak výstredne ako ona. Pokladala som to za také smiešne kocúrkovské malomeštiactvo. Mala po mužovi poľské šľachtické meno, ale nenapadlo mi vtedy, že tá stará pani, jeho matka, o ktorú sa doma starala, je ozajstná barónka. Tak som prešvihla možno jediný kurz kreslenia, ku ktorému som sa vtedy mohla dostať. A na starú mamu spomínam, ako spomíname na ľudí, o ktorých si až dodatočne uvedomíme, za čo všetko by sme im mali byť vďační...

Okrem toho mám na balkóne po druhý krát v živote kvety, a tento rok mi skoro všetky vydržali a kvitnú a kvitnú... Možno ich nakreslím, kým odkvitnú. A vytiahla som foťák, nabila baterku. Mám chuť kresliť a maľovať krajinky. Najprv si vonku nafotím rôzne pohľady, ktoré ma zaujmú, a potom sa budem pokúšať to nejako pretvoriť pomocou vlastnej hlavy a ruky. Predtým ma zaujímal hlavne portrét a ľudská postava. Bola som príliš zahľadená do seba a vonkajší svet občas celkom zmizol. A teraz je to skôr naopak. Už sa doň ako keby vpíjam, pomaly sa v ňom rozplývam a miznem v ňom.

Takže asi namaľujem krajinku, v ktorej som, i nie. Ako všetci, ktorí tu boli predo mnou...

Najprv však ešte musím vyhodiť všetko, čo už nebudem potrebovať. A s tým by som mala začať už dnes. Keď si človek uprace okolo seba, uprace si aj v sebe. A ja musím mať nejaký prehľad, keď sa v tom všetkom mám nejako vyznať...  

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se