« Úvod | MÔJ AKČNÝ PLÁN »

O JEDNOM ĽUDSKOM OSUDE (LEO KOHÚT)


lk


Po dlhom čase som opäť prečítala knižku jedným dychom. Päťstostranovú, za dva dni. To sa mi už teda dávno nestalo! Hneď som si povedala, že moje pocity z nej pôjdu do blogu! Pretože sa s nimi musím s niekým podeliť. I keď neviem, či si o nich niekto prečíta. Že si niekto klikne, to zrejme áno, štatistiky pri jednotlivých článkoch majú aj mnohomiestne čísla, ale či ide iba o nejaké náhodné kliky, alebo sa pri nich aj niekto naozaj pristaví, to neviem. A či dočíta a čo si o tom myslí, to už vôbec nie, pretože nekomentuje. Čo mi vlastne vyhovuje, lebo na komentár by sa patrilo reagovať, pokiaľ je slušný, a ja neviem, či chcem a mám o čom virtuálne diskutovať. A to skôr nie, ako áno.





Ale človek píše kvôli tomu, aby s niekým nadviazal – aspoň vnútorný – dialóg a mal by mať uspokojivú spätnú väzbu. Veď aj ten autor, ktorého knižku som prečítala a predsavzala si, že o nej napíšem do svojho blogu, písal s tým, že ňou zanechá ľuďom nejaký odkaz, že s nimi svojou knižkou nadviaže kontakt a nájde spoločnú reč. Mal pôvodne konkrétneho adresáta, syna, ktorý ho v blahoprajnom liste, myslím, že k 58. narodeninám, požiadal, aby pre neho spísal spomienky na svoj pohnutý život. Ako v prípade mnohých, ktorí prežili to čo on a jeho rodina, jeho dvaja synovia dlho o jeho minulosti a o osude jeho príbuzných nič nevedeli.

Pôvodne som zamýšľala, že si urobím poznámky, aby som napísala niečo ako recenziu, ale knižku som nechala sestre a začaté výpisky som nedokončila, lebo som sa medzitým vrátila domov a moja oneskorene objavená kniha (prvý krát vyšla pred jedenástimi rokmi) ostala v Bratislave. Tam sa aj väčšina toho príbehu odohráva. Počas toho, čo som tam bola, som viackrát prechádzala miestami, kde sa odohrali jednotlivé epizódy života autora tejto nesmierne pútavej autobiografie, ktorej vydanie financovala Študentská výmenná organizácia USA založená jeho synom Tomom Aretonom, a tie miesta – niektoré už neexistujúce – mi ožívali pred očami. Dokonca aj v MHD som si predstavovala tých ľudí spred šesťdesiatich, alebo aj spred osemdesiatich rokov namiesto súčasníkov...

Autor, Leo Kohút (Kohn), sa narodil v tom meste v roku 1917, na Židovskej ulici, v zaniknutom židovskom gete pod hradom miestnej pôrodnej babici Berte a otcovi Adolfovi a ako dieťa chodieval do Rakúska modrou električkou, smerujúcou do Viedne, za starým otcom, obuvníkom Móricom, ktorý síce pochádzal z juhozápadného Slovenska, ale ako obuvníckemu tovarišovi sa mu podarilo usadiť v rakúskej časti vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie. Po vzniku ČSR sa jeho dcéra so svojou mladou rodinou ocitla za štátnou hranicou v Bratislave. A ja, pri čítaní Prvej knihy spomienok Lea Kohúta „Tu bola kedysi ulica“, v minulosti národnostne a kultúrne pestrého, dnes hlavného mesta nášho malého Slovenska, ktoré tiež akoby zázrakom prežilo nielen národnostný útlak za Rakúsko-Uhorska, ale aj dve neskoršie totality, klérofašistickú a komunistickú, som mohla nazrieť do dávno zaniknutého sveta jeho niekdajších obyvateľov, ktorí sa ticho a takmer bez stopy vytratili zo spomienok nášho národa. Ostali tam iba zvyšky starého židovského cintorína s hrobkou židovského učenca Chatama Sofera, schované pod Mostom SNP a dva židovské domy z niekdajšej Židovskej ulice, zbúranej v 60. rokoch 20. storočia spolu s neologickou synagógou. V jednom z nich je Múzeum židovskej kultúry dokumentujúce vývin a zánik židovskej komunity v Bratislave.

Vtedy, keď začínal život Léviho Kohna, v prvej štvrtine 20. storočia, toho mesto Pozsony či Pressburg so Slovákmi až tak veľa spoločného nemalo. Veď ešte aj dnes sa my, zo slovenských hôr, začíname cítiť, že sme naozaj doma, až keď sa pred nami objavia naše vrchy a zalesnené kopce osídlené valachmi z východu a juhu Európy po tom, ako sa niekoľkokrát vyľudnili pod náporom rôznych nájazdníkov a epidémiách a hladomoroch, ktoré nasledovali. U nás sa zriedkavejšie dívajú na návštevníka modré oči spod plavých vlasov, skôr tu zanechali genetickú stopu všelijakí kočovní strážcovia hraníc uhorského štátu z východných stepí a počerní prisťahovalci z Balkánu...

Keď vyšla v roku 2013 v reedícii a v treťom rozšírenom vydaní táto kniha, autor mal oslavovať 97. narodeniny: recenzent napísal niečo v tom zmysle, že jej opätovné vydanie je gratulácia k jeho jubileu. Ale ja som sa na internete dočítala, že sa dožil 96 rokov a sedem mesiacov a zomrel v tom roku na Deň veteránov a takmer na moje narodeniny - 11. 11. 2013. V San Rafael v Kalifornii, kam s manželkou Bertou, rodenou Berkovičovou, imigrovali po predchádzajúcej emigrácii do Izraela a následne do Nemecka. Prežili spolu 67 rokov po tom, ako sa po oslobodení stretli na stanici, na ktorej tí, čo nezahynuli, čakávali, väčšinou márne, na návrat svojich príbuzných z koncentračných táborov. Vychovali dvoch synov, ktorí ešte pred nimi postupne opustili normalizačné Československo a za Železnou oponou si založili vlastné rodiny.

O existencii autora som nič nevedela, aj keď v stredoškolskej učebnici dejín výtvarného umenia bola vždy za každým slohom a umeleckým obdobím aj kapitolka o vývoji úžitkového umenia a knižnej kultúry. To bola špecializácia Lea Kohúta a autori učebnice pravdepodobne čerpali aj z jeho odborných publikácií. Chlapec z ortodoxnej židovskej rodiny, žiak ješivy v Šuranoch a neskôr v Bratislave, kde vtedy pôsobil predposledný potomok Chatama Sofera Akibu Schreiber, nakoniec odpadol od viery a po neúspešnom pokuse dostať sa na brnenské hebrejské gymnázium začal navštevovať odbornú učňovskú školu pre typografov umiestnenú pod strechou ŠUR v Bratislave, kde v tom čase pôsobili významné umelecké osobnosti a ktorá bola pokračovateľkou Hitlerom zakázaného Bauhausu. (Opäť paralela, lebo som sa tam neúspešne pokúšala o prijatie po absolvovaní ZDŠ a v tej budove na Palisádach – i keď som sa tam zdržala iba jedno dopoludnie počas talentových skúšok – som možno nič netušiac stúpila do neviditeľnej stopy po akomsi žiakovi Leovi zo Židovskej ulice č. 35, alebo, z druhej strany, z Mikulášskej č.7.) Najprv sa však v malej tlačiarni Hermes vyučil Leo za ručného sadzača, čím mi pripomenul brata mojej starej mamy, ktorý sa taktiež, podobne ako on, pred vojenčinou, na ktorej za neznámych okolností tragicky zahynul, venoval aj tomuto remeslu a na jednej z mála zachovaných fotografií stojí za tlačiarenským strojom v „šusterskej búde“, ako vraj – píše Leo Kohút - pohŕdavo nazývali v tej dobe malé súkromné tlačiarne so zastaralou technikou. Spolu s urasteným bratom starej mamy Jozefom Ladislavom P. je tam odfotografovaný aj majiteľ tej tlačiarničky vyše 300 km vzdialenej od Bratislavy, miestny malý židovský podnikateľ, ktorý, ako som zistila vďaka internetu, bol spolu so svojou rodinou zavraždený po potlačení SNP v roku 1944 v Kremničke. Aj preto mi všetko, čo som sa dočítala o živote v dobách Leovej mladosti, pripadalo také dôverne známe a tak osobne sa ma dotýkalo. Od prababičky a starých rodičov bolo treba niektoré ich spomienky ťahať kliešťami – a po tom, čo o tých časoch dnes viem sa im ani nedivím, že najskôr mnohé z nich asi vytesnili. Napriek tomu som z nich čo-to vytiahla, i keď to z nich liezlo ako z chlpatej deky. Predstavivosť som mala veľkú a staré albumy s fotografiami a pohľadnicami zo spodnej zásuvky skrine v spálni starých rodičov boli plné podnetov na jej ničím neobmedzovaný rozmach. Mohla som sa ľubovoľne premiestňovať do minulosti, zachytenej na blednúcich momentkách z jej nepatrných okamihov a poskladať si z nich celé filmy.

Prvá kniha autobiografie Lea Kohúta, v ktorej popisuje svoje detstvo a mladosť, mi teda pripomenula ešte živý dotyk s ľuďmi žijúcimi svoje malé príbehy v tej dobe, ktorých som ešte mohla stretnúť počas môjho vlastného detstva a dospievania. Dnes ako keby si ľudia prestávali uvedomovať kontinuitu medzi tými predchádzajúcimi generáciami a tými, ktoré prídu – ak prídu – po nich; hľadia do budúcnosti, ale iba do svojej osobnej a minulosť ich predchodcov z davu na ulici ich nezaujíma. Ak to neboli nejaké neobyčajné, význačné osobnosti, ktoré hýbali dejinami, dostali sa k peniazom, moci a sláve, ako keby nebolo o čo sa zaujímať. Možno ešte tak o priamych predkov prejavia aký-taký záujem, veď sa dedia majetky, vzťahy, chudoba, choroby, vlohy i sklony... Ale inak? Cestou z tej Bratislavy autobus prechádzal okolo miestneho cintorína – staré hroby, i tie význačnejších mešťanov a národných činiteľov z dôb, keď Slováci už-už stáli na pokraji zániku, zlikvidované, kríže a ohrádky, práce miestnych umeleckých kováčov, dávno roztavené niekde v peciach, mramorové náhrobky postupne pováľané a ukradnuté, hrobky bohatších pootvárané, kosti v nich rozhádzané; niekto si myslel, že nájde poklad. A židovský cintorín, to torzo, čo z neho ostalo, opravené niekedy v deväťdesiatych rokoch židovskou náboženskou obcou, opätovne zdevastovaný a premenený na smetisko s plastovými fľašami s odrezaným spodkom po miestnych feťákoch... Väčšinu z hrobov, ktoré tam vydržali po generácie, ešte do doby môjho dospievania, už správci cintorína splanírovali a na posledný odpočinok na ich miestach sa už tešia budúci zosnulí. Už tam nebude asi ani ten hrob českého legionára Antonína Doležala, padlého vo Wolkerovom veku v boji s vojskami Maďarskej republiky RAD, ktoré chvíľu ovládali územie nášho mestečka. Naša šiesta B sa oň starala po tom, ako som ho objavila tesne pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy, keď som si tam medzi staré hroby a pod obrovské gaštany chodievala čítať toho Jiřího Wolkera...

Za tej I. ČSR sa chudobným ľuďom, ku ktorým patrila aj mnohodetná rodina Kohnovcov, nežilo ľahko. Matka, ktorá rodinu živila, zomrela veľmi skoro a otec bol iba šámesom – kostolníkom a predspevákom v synagóge. Niektoré deti šli po matkinej smrti do sirotinca, jednu sestru si adoptovali bohatí Židia, ďalšiu si vzali k sebe príbuzní do Budapešti a malý Leo sa s ešte jedným z najmladších bratov ocitol u príbuzných z matkinej strany neďaleko Nitry. Domov sa vrátil, až keď si otec našiel novú manželku Fanny, ktorá bola jemu a jeho súrodencom dobrou macochou.

Svoje príhody z detstva od škôlky autor vyrozprával pútavo a s humorným nadhľadom. Bol veľmi dobrým žiakom, ale v židovskej ľudovej škole sa po konflikte s učiteľom Einhornom počas náboženstva skrýval, aby sa mu vyhol, na záchode a keďže otec neprišiel do školy, lebo Leo mu to predvolanie zatajil, vylúčili ho z vyučovania. Mesiac chodil tajne poza školu, flákal sa počas vyučovania po meste, ale napriek tomu skončil iba s dvoma dvojkami – z náboženstva a správania. Jeho triedny učiteľ mu vtedy povedal: „Leo, ty máš poriadnych, no veľmi chudobných rodičov. Musíš sa teda dvojnásobne snažiť, aby si bol medzi výbornými žiakmi.“

Primitívni a fanatickí antisemiti, ktorí hľadajú, aj keď už vlastne nijakého Žida nepoznali, príčiny svojich problémov so sebauplatnením a dosahovaním podľa nich primeranej životnej úrovne v akomsi svetovom židovskom sprisahaní, by si mali uvedomiť, aký veľký rozdiel bol aj v tých minulých časoch, v ktorých za biedu Slovákov údajne mohli Židia, medzi ich a naším postojom k vzdelávaniu.

Leo, pochádzajúci z tých najskromnejších pomerov, popri nemeckojazyčnej židovskej ľudovej škole absolvoval ešte tri roky chéderu – základnej školy talmudu. Denne už ako osemročný strávil nad knihami po vyučovaní v ĽŠ navyše ešte asi 8 hodín. Pritom od svojich desiatich rokov spieval v ortodoxnej synagóge, na svadbách, oslavách a koncertoch, a to v jidiš aj v hebrejčine. V chéderi pomocou jidiš a nemčiny učitelia vysvetľovali zložité hebrejské texty. Na ulici sa hovorilo jidiš dialektom, nemecky, maďarsky. Úradným jazykom bol jazyk „československý“ v slovenskom a českom znení. Maďarsky sa Leo naučil v Galante, kam chodieval na prázdniny k nevlastnému starému otcovi. Popri strednej škole talmudu, Jesodé hatorá, ktorú navštevoval, pretože podľa priania rodičov mal ísť do ješivy, najvyššej školy talmudu a stať chazanom, čiže kantorom, chodil večerne ešte aj na meštiansku školu. Jeho deň vyzeral nasledovne: Ráno sa o šiestej začínalo modlitbou, potom bola krátka prestávka na raňajky, do dvanástej trvalo vyučovanie a po hodinovej prestávke na obed sa v štúdiu tóry a talmudu pokračovalo až do piatej večer. Potom nasledovali dve hodiny večerného kurzu meštianky. Z jej „gójskych“ predmetov boli skúšky na konci roka, keď žiaci na prípravu na ne dostali mesiac voľna z Jesodé hatorá. Keďže vraj Kristus s apoštolmi hrával futbal, telesné cvičenia nemali títo židovskí žiaci z ortodoxného prostredia pod hrozbou prísnych disciplinárnych trestov v škole povolené, preto hrávali futbal len tajne, s „loptou“ vyrobenou z vypchatej pančuchy. A založili si dokonca aj ilegálny ŠKDP (Športový klub dunajský park). V trinástich rokoch ešte stihol Leo popri tom všetkom napísať rýmovanú hru „Chlmecká obec“, akési židovské Kocúrkovo, režírovať ju a hrať v nej jednu z úloh, predčasne ukončiť Jesodé hatorá, a ešte aj navštevovať hodiny hudobnej výchovy a finančne vypomáhať rodine vďaka už spomínanému spievaniu pri rôznych príležitostiach, až kým v puberte neprišiel o hlas.

V ješive v Šuranoch sa zoznámil s ľavicovo orientovaným Elim Goldsteinom, tajne neveriacim spolužiakom, ktorý ho priviedol k porušovaniu zákazu čítať noviny a naučil ho rozumieť politike. Tu niekde začala jeho vzbura voči ortodoxnej viere svojej rodiny. V tridsiatych rokoch sa ešte viac zhoršili sociálne pomery Kohnovcov a Leo opustil ješivu a prestal si podľa náboženských predpisov strihať hlavu dohola. Ako mnohých jeho rovesníkov, aj jeho oslovili socialistické myšlienky: najprv prišiel do kontaktu zo židovskou sekciou sociálno-demokratickej strany a potom s mládežníckou sionistickou organizáciou orientujúcou sa na samostatný izraelský štát v Palestíne, skrátene nazývanou Šomér. Tam ho vziať spočiatku nechceli, lebo nestáli o mladých z chudobného a ortodoxne náboženského židovského geta, ale napokon ho prijali. Tu sa oboznámil s myšlienkami Adlera, Freuda, Marxa, Engelsa aj Lenina, ale aj s knihou nemeckého prírodovedca „Ľúbostný život v prírode“, o ktorej píše, že „opisovala ľúbostný život od muchy po dinosaura, až napokon v poslednej kapitole tretieho zväzku sme sa dozvedeli, že aby ľudské plemä nevyhynulo, treba penis zasunúť do pošvy.“ Tu po prvej platonickej, ešte detskej láske k dcére rabína nadviazal prvý ozajstný ľúbostný vzťah s Brachou Goldbergovou, dievčaťom z oddielu, ktorý viedol a ktorá sa neskôr aj s rodinou vysťahovala do Izraela; tu tiež spoznal život v prípravnom kibuci (Hachšara) v Petržalke, vyskúšal si živorenie s ostatnými členmi Šoméru v spoločnom byte, v tzv. Malej hachšare a prečítal si pôsobivý Manifest KS od Marxa. Od sionistov sa na odbornej učňovskej škole pre typografov dostal ku komunistom a po prvý krát uplatnil aj poznatky získané z knihy nemeckého prírodovedca o sexuálnom živote v prírode s istou litovskou komunistkou. Rozišiel sa so Šomérom a vrátil sa domov, odkiaľ pred časom, po revolte voči náboženskej obmedzenosti svojich predkov, hrdinsky odišiel.

Medzitým sa už v nemeckom prostredí v Bratislave pod vplyvom nemeckého nacizmu začali uplatňovať prvé diskriminačné opatrenia voči Židom. Bratislavské nemecké divadlo (dnes SND) prepustilo židovského dramaturga a režiséra a ten začal organizovať židovský divadelný krúžok, kde Leo, prejavujúci od detstva sklony k písaniu a divadlu, hral v hre Dybuk bóchera ješivy a v jednej ďalšej postavu židovského chlapca, ktorý pred súdom vypovedá proti svojmu otcovi. Úrady napokon činnosť krúžku nepovolili, takže Leo si pred obecenstvom svoje postavy v týchto hrách nezahral. A v 30. rokoch neboli uverejnené ani jednoaktovky a celovečerné hry, ktoré napísal.

V tej dobe začal jeho vzťah s prvou manželkou Katarínou – Käthe, dcérou obuvníka Reichtenberga, pochádzajúceho z Podkarpatskej Rusi a po určitom váhaní v dobe stalinských čistiek a po procesoch s trockistami vstúpil do Komunistickej strany. Jeho priateľ Eli už vtedy neveril Stalinovi a tvrdil, že ide o falošnú obžalobu a vynútené priznania... V predvojnovej Bratislave pôsobilo niekoľko mládežníckych komunistických organizácií, združujúcich predovšetkým nemeckojazyčnú a maďaraskojazyčnú mládež. Komunistov – Slovákov bola iba hŕstka, pár intelektuálov a niekoľko robotníkov - predovšetkým tlačiarenských. Slovenská katolícka mládež sympatizovala s HSĽS, ktorá sa na Slovensku stala rozhodujúcou politickou silou.

Prvá kniha spomienok Lea Kohúta vrcholí dobou prenasledovania Židov za Slovenského štátu. Organizátorom i realizátorom útokov na Židov bola Hlinkova garda a Freiwillige Schutzstaffel (paramilitantné jednotky Deutsche Partei). Začiatkom roku 1940 vošiel do platnosti branný zákon, podľa ktorého Židia a Cigáni museli nastúpiť do 24-mesačnej tzv. prezenčnej pracovnej služby v peších plukoch. V tom čase, v atmosfére antisemitskej propagandy a stupňujúcej sa diskriminácie židovského obyvateľstva, musel  narukovať do jedného z takýchto osobitných židovských pracovných útvarov aj Leo, korý o tom napísal:

"Nedostali sme do rúk nijaké zbrane – pri jednom rozkaze nám čítali, že našou zbraňou je lopata. A v marci 1940 sme prisahali, že budeme lopatou brániť Slovenský štát.“ 

Bránil ho vo väčšinou evanjelíckom stredoslovenskom Brezne. Tu obyvateľstvo, podľa spomienok autora, dávalo najavo nevôľu s nehumánnym zaobchádzaním so Židmi. Autor popisuje príhodu, keď bol v kasárňach jedným zo slovenských lampasákov pred ostatnými fyzicky potrestaný príslušník pracovného útvaru za to, že mal pomer s árijskou dievčinou; keď potom tento prišiel do svojej obľúbenej miestnej krčmy, ostatní štamgasti, ktorí sa medzičasom už dozvedeli, čo vykonal, skandovali: „Stredovek, stredovek...“, až kým krčmu neopustil... Z pracovného útvaru sa Lévi Kohn alias Kohút, ako si neskôr prispôsobil svoje meno na falošných dokladoch, vďaka svojej mladícky nerozvážnej opovážlivosti dostal do Bratislavy, kde získal prácu v tlačiarni priamo v jame levovej. 

Po vypuknutí SNP v auguste 1944 obsadili Slovensko okupačné vojská nacistického Nemecka a o všetkom rozhodovali nemecké orgány. Pod velením Otomara Kubalu sa začínajú utvárať Pohotovostné oddiely HG, ktoré poriadajú represálie proti partizánom a civilnému obyvateľstvu, lovia Židov. Leo sa s manželkou Käthe, s falošnými dokladmi na meno Kohút, schováva v prenajatom domčeku na okraji Bratislavy, ale zatýka ho gestapo. A hoci je s Käthe dohodnutý, že ak by niekedy neprišiel domov, okamžite má odísť do bezpečia, ona ho dobrovoľne nasleduje. Oboch čaká transport do koncentračného tábora. Käthe umiera v Ravensbrücku a Leo prežije pobyt v koncentračných táboroch Sachsenhausen a Horgau. Prvá kniha končí porážkou Nemecka a návratom Lea do povojnového Československa...

V ďalších dvoch knihách môžeme s autorom prežívať jeho postupné prebúdzanie sa z ilúzií o strane, do ktorej vstúpil pod vplyvom ideálov o rovnosti a sociálnej spravodlivosti pred vojnou v časoch narastajúcej fašistickej hrozby. Mnohí z tých, čo slúžili klérofašistickému režimu, kolaborovali s nacistami, prenasledovali Židov, okrádali ich a arizovali židovské majetky, z večera do rána prevrátili kabáty a Leo, ktorý si ponechal slovensky znejúce meno z falošných dokladov, s úžasom zisťuje, že ich stretáva v úradoch a v rôznych výzamných straníckych funkciách. „Prvá garnitúra rodiacej sa vrstvy privilegovaných občanov so straníckou legitimáciou vládla pod ochranou Červenej armády takmer poslepiačky … A vyskytlo sa nemálo prípadov, keď za demižón vína, tri metre vlnenej anglickej látky alebo iného nedostatkového tovaru kdekomu vydali svedectvo o politickej spoľahlivosti.“ S hromadným vstupom prisluhovačov minulého totalitného režimu do KSČ po roku 1948 a s jej stalinizáciou sa v strane stupňuje antisemitizmus, ktorý nakoniec vyústi do monsterprocesu s Rudolfom Slánskym. Ale Leo Kohút, sklamaný komunistickou štátostranou, si ešte stále pripomína svoj sľub nad hrobom svojej matky, že sa oň, keď takmer všetci z rodiny zahynuli, alebo emigrovali, postará.

Po odhalení stalinských zločinov a počas postupného spoločenského odmäku, ktorý vrcholí v roku 1968,  nastáva v jeho živote obdobie, keď sa venuje štúdiu, zlepšovateľstvu (tragikomický pokus o návrh nového stroja na tlačenie nôt, ktorý skončí v koši na smeti kvôli byrokracii, nezáujmu a neprajnosti (ne)kompetentných) a publikovaniu odborných prác o knižnej a výtvarnej kultúre.

Absolvuje FF UK v Bratislave v odbore dejiny umenia, pracuje vo vydavateľstve Mladé letá a v Slovenskej akadémii vied, kde ho zastihne Pražská jar a nakoniec okupácia ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Vďaka rôznym kontaktom v zahraničí, získaným najmä v dobe uvoľnenia v 60. rokoch, keď mu bolo umožnené opakovane vycestovať na Západ na výstavy a rôzne odborné podujatia, sa mu nakoniec aj s manželkou podarí emigrovať, keď predtým už opustili Československo obaja jeho synovia. Po pobyte v Izraeli, kde žije Kohútova sestra Marta, sa napokon manželia rozhodnú usadiť sa v krajine zodpovednej za genocídu európskych Židov – v Nemecku. Odtiaľ sa potom presťahujú za synmi a vnúčatami do USA...

Kto chce pochopiť moderné dejiny Slovenska, sotva mu na to bude stačiť učebnica dejepisu alebo dejepisná encyklopédia. Pomocou spomienkových kníh ako je táto, môže prežiť životy ľudí, ktorých sa tie dejiny priamo dotýkali. Môže v ich koži precítiť dobu, o ktorej píšu a ktorej obraz je v učebniciach často skreslený ideologickými východiskami ich autorov, nech sa snažia tváriť akokoľvek objektívne. Vyberajú fakty, nacházajú súvislosti a interpretujú ich význam podľa svojho nastavenia, a ich výklad nikdy nemôže nahradiť konfrontáciu medzi rôznymi subjektívnymi pohľadmi, ktoré nám môžu poskytnúť jednotlivci a ich individuálne osudy. A napohľad vyľudnená krajina na veľkom plátne, ako si ich do nej postupne dosadzujeme, nám tak ožíva pred očami a z mŕtvej minulosti sa stáva živá prítomnosť... Veď ľudia a ich osudy sa neustále opakujú.


http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/pamatnici-historie/zburana-synagoga-vraj-bola-hanbou.html?page_id=215726

http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/39170/karcol.pdf

PRÍBEHY ŽIDOV ZACHRÁNENÝCH POČAS II. SVETOVEJ VOJNY NA SLOVENSKU

http://slovensko.rtvs.sk/relacie/encyklopedia-spravodlivych?page=6


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se