« Úvod | O JEDNOM ĽUDSKOM OSUDE... »

KEBY BOLI ĽUDIA ĽUĎMI

 Battel, Liedtke

getto Przemysl

Život nie je spravodlivý. Niekedy – a asi to nebude až taká výnimka – sa človek, ktorý by si to zaslúžil, nedočká odmeny, a naopak, iní sa vyhnú zaslúženému trestu a ešte si to do smrti aj pekne užijú...

Natrafila som na internete na archív relácie RTVS „Spravodlivý medzi národmi“ a potom som hľadala podobné príbehy na you tube a keďže poľština je pre nás zrozumiteľná skoro ako slovenčina alebo čeština, pozerala som si videá pamätníkov na tú dobu zaznamenané v Poľsku. A tak som natrafila na príbeh zo židovského gheta v Przemyšli a na mená týchto nemeckých dôstojníkov na fotografiách vyššie. Už som o tom prípade kedysi čítala, alebo videla film, ktorý vychádzal z ich autentického príbehu, ale až keď som sa teraz pustila do zisťovania, čo sa s nimi stalo, ako to s nimi nakoniec dopadlo, uvedomila som si, že to boli ľudia, akých nebýva mnoho... Väčšina z nás by za takých okolností zlyhala a z mnohých by sa, pravdepodobne, odlúpil ten tenký náter, ktorý z nás robí človeka. A najmä dnes, keď jedni na druhých zase začínajú nenávistne pľuvať, keď sa opäť hľadajú nepriatelia, vinníci, zostavujú zoznamy všelijakých škodcov, zradcov a agentov, je možno dôležité pripomenúť si ľudí, čo nimi ostali aj vtedy, keď väčšina ostatných ľuďmi byť prestala...  


Przemyšl je mesto v Poľsku, ležiace na rieke San v okrese Ľvov, vo východnej Haliči. Pred druhou svetovou vojnou tu žilo asi 24.000 Židov. Keď mesto 7. septembra 1939 bombardovali Nemci, veľa obyvateľov utieklo. 15. 9. 1939, keď ho nacisti obsadili, ostalo tam ešte 20 000 Židov, medzi nimi aj utečencov zo západného Poľska. Začalo ich zabíjanie a prvé masové popravy. Bola zničená synagóga, modlitebne, časť židovských obydlí. Rieka San však bola hranicou medzi nemeckým a sovietskym územím, podľa tajného dodatku paktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a tak Sovieti obsadili mesto. V máji 1940 mnoho zo Židov odišlo (pamätníci spomínajú že dobrovoľne, poľské zdroje píšu, že boli deportovaní) do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Do okolia Przemyšle prišli etnickí Nemci (Volksdeutsche). 

Przemyšl bola administratívnym centrom viacerých okolitých obcí. Na jar roku 1940 tam bola založená Judenrat (Židovská rada alebo výbor) – asi jediná v okupovanom Poľsku na čele so ženou, Annou Feingoldovou, zrejme zastrelenou pred prvými deportáciami. Keď nacisti začali okupovať predtým sovietsku časť okolia Przemyšle (28. júna 1941), nachádzalo sa na území, ktoré k nej patrilo ešte 17.000 Židov. Na čele Judenratu stál v tom čase Dr. Ignác Duldig. Rýchlo sa začali zavádzať protižidovské opatrenia a od leta 1941 do leta 1942 tu bolo v židovskej štvrti zriadené gheto. Bolo obohnané plotom z ostnatého drôtu. Most cez rieku San, spájajúci gheto na jej ľavom brehu s mestom, bol Židom zakázaný, ale spočiatku sa ešte mohli pohybovať po meste. Muži vo veku 16-35 rokov v počte asi 4 000 pracovali ako krajčíri, obuvníci, stolári, zámočníci, klampiari atď. pre Wehrmacht. V ghete boli na ten účel zriadené dielne (Betrifft Judeneinsatz).

Protižidovské opatrenia vykonávala GPK (Grenzpolizeikommissariat s útvarom Sicherheitspolizei a oddelením kriminálneho vyšetrovania). Okrem toho v meste sídlilo žandárstvo pod velením hauptmanna Hasslera a policajti, ktorí využívali aj poľských a ukrajinských dobrovoľníkov. Na čele GPK v Przemyšli stáli postupne Kriminal-Kommissar Freidrich Preuss, SS-Untersturmführer Adolf Benthin, SS-Sturmscharfuhrer Rudolf Heinrich Benewitz a nakoniec na začiatku roka 1944 SS-Hauptsturmführer Weichelt, až kým v júli 1944 nebola jednotka rozpustená.

26. decembra 1941 Schutzpolizei spolu s Volksdeutsche a poľskými policajtmi vtrhli do židovských domov a zmocnili sa kožušín, oblečenia a obuvi. Veci odobraté Židom boli odoslané nemeckým vojakom bojujúcim na ruskom fronte. Na jar 1942 na židovskom cintoríne pri Slowackého ulici boli uskutočnené početné popravy Židov a barbarské zabíjanie prebiehalo aj v okolí. Uskutočnili sa tiež deportácie do táborov na nútené práce.

14. 7. 1942 z nariadenia veliteľa mesta Bernharda Giesselmanna došlo k uzavretiu židovskej štvrte a Židia sa už nesmeli pohybovať voľne mimo neho. V tej dobe sa tam nachádzalo 22.000 - 24.000 ľudí. Mimo židovskej obytnej zóny vo vlastných domoch do začiatku deportácií mohli ostať len rodiny členov Židovského výboru.

22. júla prišiel do Przemyšle policajný veliteľ z Krakowa, SS-Hauptsturmführer Martin Fellenz, aby dohodol podrobnosti akcie, ktorou sa mala začať likvidácia gheta. Začala prvá etapa Operácie "Reinhard" - “presídlenie Židov”. 

Akcia Reinhardt mala slúžiť na „konečné riešenie židovskej otázky“. Bola pomenovaná zrejme podľa ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, zavraždeného česko-slovenskými parašutistami v Prahe v roku 1942, alebo podľa Fritza Reinhardta, štátneho tajomníka ministerstva financií. V jej rámci boli postavené vyhladzovacie tábory v Poľsku: Treblinka, Belzec, Majdanek a Sobibor. Bolo do nej nasadených asi 450 nemeckých esesmanov a pomocníkov najmä z radov Ukrajincov, získaných v zajateckých táboroch sovietskych vojakov a z radov domáceho obyvateľstva. Boli cvičení v Tábore Trawniky. Výcvikom ich prešlo do 3000. Hovorilo sa im Wachmänner – strážni. Jedným z vyhladzovacích táborov, v ktorom skončili Židia z przemyšlovského gheta, bol aj Belzec v juhovýchodnom Poľsku, postavený v roku 1941 – 1942 a uvedený do prevádzky 17. 3. 1942. Fungoval do roku 1943. Zahynulo v ňom od 500 000 do 600 000 ľudí.

Bolo rozhodnuté, že akcia sa začne v nedeľu 26. júla, o ôsmej ráno. Malo ju zabezpečiť velenie SS a osobne Fellenz. V sobotu 25. júla bola židovská štvrť odrezaná od zvyšku mesta kordónom 307 členov policajného práporu pod velením kapitána Schallera. 

Albert Battel (*január 1891 Klein-Pramsen (Prężynka), ruské Sliezsko - +1952 Hattersheim am Main, neďaleko Frankfurtu nad Mohanom, západné Nemecko) bol oberleutnant (nadporučík) nemeckého Wehrmachtu a právnik. Posmrtne, vďaka izraelskému výskumníkovi a advokátovi Dr. Zeevovi Goshenovi, ktorý objavil jeho príbeh, mu 30 rokov po smrti v roku 1981 udelili titul Spravodlivý medzi národmi. Bojoval v prvej svetovej vojne, potom študoval ekonómiu a právo v Mníchove a vo Wrocławi. Bol členom NSDaP od mája 1933. Ako 51 ročný dôstojník v zálohe bol odvelený do Przemyślu v južnom Poľsku, kde sa stal pobočníkom miestneho vojenského veliteľa, majora Maxa Liedtkeho. 

Keď malo 26. júla 1942 začať "presídľovanie" Židov, Dr. Albert Battel a vojenský veliteľ major Max Liedtke, (zodpovedný za židovskú pracovnú silu), ihneď išli do kancelárie Ortskommandantúry. Žiadali veliteľa przemyšlovského gestapa Untersturmführera Benthina o zastavenie deportácie židovských pracovníkov, ktorí pracovali pre Wehrmacht. Keď neuspeli, rozhodli sa konať na vlastnú päsť. Uvedomili si, že presídlenie Židov by pre nich znamenalo smrť v plynových komorách. Major Liedtke nariadil uzavretie mosta cez San pred SS a políciou. Vojaci Wehrmachtu pod velením Battela tento jediný prístup do židovského gheta zablokovali. Keď sa SS komando pokúšalo prejsť na druhú stranu, Battel im hrozil zahájením paľby a donútil ich ustúpiť. Neskôr, v ten istý deň, Wehrmacht pod jeho velením vojenskými autami evakuoval 100 ľudí, židovských pracovníkov s rodinami, do svojich kasární. Wehrmacht ich tam držal pod ochranou a staral sa o nich, čím ich na zhruba týždeň chránil pred deportáciou do vyhladzovacieho tábora. V dňoch 27. júla, 31. júla a 3. augusta 1942 však Schutzpolizei a jednotky gestapa spolu so svojimi pomocníkmi deportovali 6500 Židov z gheta do Belzecu. Vedúci Judenratu, židovskej správy gheta, Dr. Duldig, ktorý bol bývalým spolužiakom Battela a Duldingov zástupca boli zastrelení. 

Battel bol kvôli vzdorovitému konaniu po tomto incidente vyšetrovaný, ale tajne,  aby sa predišlo škandálu. Dávalo sa mu za vinu, že mal v minulosti dobré vzťahy so Židmi a že si v ghete podal ruku s Duldigom. O výsledky vyšetrovania sa zaujímal sám Reichsführer-SS Heinrich Himmler a kópiu s nimi poslal aj pravej ruke Hitlera Martinovi Bormannovi. V sprievodnom liste Himmler napísal, že Battel bude po vojne vylúčený zo strany a okamžite zatknutý. Po pokuse zachrániť Židov bol Battel pod dohľadom veliteľa poľného vojska v Krakove generálmajora von Hobertha. Neskôr v roku 1944 ho uvoľnili z vojenskej služby pre srdcové ochorenie. Doma vo Wrocławi (Breslau) bol  povolaný do Volkssturmu. Dostal sa do sovietskeho zajatia a po prepustení sa usadil v NSR, kde kvôli zákonu o denacifikácii nemohol vykonávať právnické povolanie.

Major Max Liedtke sa narodil 25. decembra 1894 v Holądzie Pruska (teraz Pasłęk, Mazury v Poľsku). Po strednej škole začal študovať v Königsbergu, ale štúdium nedokončil. Počas prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády. Po nej pracoval ako novinár. Stal sa redaktorom miestnych novín v Greifswalde. V roku 1936 bol prepustený, lebo bol príliš kritický voči nacistickej strane. V júli 1942 ho menovali vojenským veliteľom mesta Przemyšl. Po incidente s SS bol 30.septembra zbavený funkcie veliteľa Wehrmachtu v meste a za trest prevelený na východný front, k 1. tankovej armáde, ktorá sa zúčastnila bojov na Kaukaze. Na začiatku roku 1945 evakuoval  do Bornholmu, ale tesne po vojne bol prevezený späť do Sovietskeho zväzu, kde ho odsúdili za údajné vojnové zločiny. Zomrel v tábore nútených prác vo Vorkute 13. januára 1955.


http://wojnawp.republika.pl/zydzi/z1a.html

https://jfr.org/rescuer-stories/battel-albert/

https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Battel

http://www.holocaustresearchproject.org/ghettos/przemysl.html

https://www.youtube.com/watch?v=SjCNhoESDME

http://www.deathcamps.org/occupation/przemysl%20ghetto.html




Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se