« Úvod | TAK NÁM ZABILI GIVIHO.... »

PREČO MÁ KLAUS ML. S INKLÚZIOU PRAVDU

Toto bude článok o mojej osobnej skúsenosti. Žiadne teoretizovanie, citovanie niečích poznatkov z praxe z druhej ruky.  


Tam kde žijem sa po tzv. Nežnej revolúcii začal prudko zvyšovať počet obyvateľov etnicky prislúchajúcich k Rómom. K tým niekoľkým našim pôvodným rodinám, žijúcim v malej osade a priamo v meste medzi bielymi, rýchlo pribúdali všelijakí prisťahovalci bohvie odkiaľ odvšadiaľ. Až sa sídlisko, na ktorom vyrástla väčšina detí mojej generácie, stalo rómskym getom. Dnes už, aj napriek tomu, že tam žijú skoro výlučne až na niekoľko okrajových činžiakov Cigáni, vyzerá lepšie, ale v dobe, keď byty postupne obsadzovali "neintegrované" rómske rodiny z bližšieho a vzdialenejšieho okolia, pripomínalo skôr časť nejakého brazílskeho slumu. ( Po čase tých, čo byty devastovali a neplatili, vysťahovali do osady a nevedno kde, takže tam teraz bývajú už len tí "integrovanejší".) 

Ostala tam pomerne nová a veľká budova školy. Nerómske deti z tejto mestskej časti, ktorých tam aj tak bola už výrazná menšina, zapisovali rodičia do iných škôl v meste. My sme bývali na inom sídlisku a základnú školu sme mali poruke, len o ulicu ďalej, takže som automaticky predpokladala, že deti budú chodiť tam, a nie že nás „presmerujú“ do tej školy v rómskom gete. Ako som sa však mýlila!

Už si presne nepamätám, o ktoré z detí išlo, myslím, že o mladšie dvojčatá. Zápis sme absolvovali v škole na našom sídlisku, ale potom mi na moje nemalé prekvapenie bolo písomne oznámené, že pre nedostatok miesta majú navštevovať onú školu s mizernou povesťou, kde v triedach väčšinu tvorili Rómovia. Tá mizerná povesť sa týkala kvality žiakov a v nadväznosti na to aj kvality vyučovania. Ak pochádza väčšina žiakov z prostredia, kde sú dospelí sami pologramotní, alebo dokonca negramotní (čo snáď vtedy nebol až taký problém ako dnes, keďže v tom čase ešte predsa len rodila generácia, za socializmu nútená pravidelne navštevovať školu a naučiť sa aspoň čítať a písať) a kde vzdelávaniu nepripisujú nijaký význam, nedbajú o domácu prípravu tých detí na vyučovanie, logicky sa to musí odraziť aj na nárokoch, ktoré si potom tá škola môže dovoliť klásť na žiaka. A ja som nechcela, aby na moje deti boli kladené také nízke požiadavky! Aby boli iba jednookými medzi slepými.

Preto som to tak nenechala a voči tomu rozhodnutiu umiestniť tam moje deti som sa odvolala. Došlo to tak ďaleko, že som sa nakoniec dostala aj do osobného konfliktu s tamojšou pani riaditeľkou, ktorá sa mi dokonca čímsi – už nepamätám, čím- vyhrážala, ak by som deti do školy neposlala. Pretože ja som trvala na tom, že pokiaľ sa pre nich nenájde miesto v riadnej škole, najlepšie tej na našom sídlisku, požiadam radšej o odklad a neustúpim, aj keby som mala ísť na ministerstvo školstva! Zaujímalo ma, prečo deti, ktoré mali bydlisko bližšie k tej škole, mali chodiť do školy neďaleko nášho domu, a moje, naopak, merať cestu do tej vzdialenej... Mala som pocit, že pani riaditeľka a tí, čo o tom rozhodovali si asi mysleli, že niekto bez „tlačenky“ sa nebude vedieť ani brániť... Lebo tak to u nás vtedy bolo: na presmerovanie z tej cigánskej školy do niektorej z tých „normálnych“ si zháňali tí, ktorých deti spadali do nej podľa miesta bydliska, protekcie a aby potom nevznikla akási segregovaná škola len pre Rómov, voľné miesta v nej sa dopĺňali žiakmi z tých ostatných škôl, tých preplnených... Isteže tam nešupli dieťa nejakého miestneho prominentíka, alebo niekoho z dobrých známych či z rodiny, siahali po takých, s ktorými ich nespájali nijaké osobné „záväzky“.

Na tieto veci som bola v tom čase patrične nabrúsená ešte z čias tzv. socializmu. A tak si pamätám, že ma arogancia tej pani riaditeľky, ktorá na mňa začala najprv robiť bu bu bu, tak vytočila, že v jej riaditeľni došlo k ostrému konfliktu. Potom som písala ešte nejaké sťažnosti a žiadosti... podrobnosti už mi fakt vypadli z pamäti... a nakoniec sa všetko dobre skončilo: deti mohli do tej školy 5 minút od domova.

Musím povedať, že to neboli hlúpe decká a ja som vedela, že chcem, aby študovali, ak na to budú mať. U nás sa nekupovali pri štyroch deťoch na Vianoce drahé hračky, ktoré by aj tak o chvíľu skončili viac nepovšimnuté v kúte, u nás sa kupovali vždy knihy. Encyklopédie, náučné knižky pre deti, mytologické príbehy, všetky poklady detskej literatúry, na ktorých sme vyrastali aj my. Až kým nezdedili počítač po synovcovi, to o čom sa dočítali, mali dosť času „skúmať v teréne“ a veľmi veľa ho trávili vonku, v lese, ako všetky normálne deti v dobe, keď sme rástli aj my a naši predchodcovia. Mali sme doma všetko možné: od hadov po kobylky, modlivčiu liaheň a osie hniezdo vo fľaši od uhoriek, tajné provizórne chemické laboratórium, pitvali sa žaby a vtáky, pozorovali sa (predo mnou ukryté) holubie vajcia, z ktorých sa vyliahli holuby a tie potom decká učili na balkóne lietať...

Jedna maturita a trikrát VŠ, v 2 prípadoch matfyz, to azda nie je taký zlý výsledok! Keby tie deti boli chodili do tej rómskej školy, do ktorej ich nasilu tlačili, určite by ich to bolo poškodilo a nijaké náročnejšie štúdium by už potom neboli zvládli. Nemuseli by prekonávať nijaké vyššie latky, stačilo by im podliezať tie pod ich schopnosťami a ešte by si možno aj pripadali medzi tými ostatnými aj pri tom hlúpnutí múdro. Nemali by sa s kým lepším od seba porovnávať, neprispelo by to ani k ich motivácii, ani k objektívnemu sebahodnoteniu.

Neviem, či to je dostatočná pointa, ale o pár rokov neskôr som na istom odbore strednej školy učila syna tej riaditeľky. V tej dobe sa škola, kde som pracovala, začala prispôsobovať demografickému prostrediu nášho upadajúceho mesta a otvorili sa učebné odbory menej náročné na „kvalitu materiálu“. A ten "menej kvalitný materiál" začal pribúdať – keďže medzičasom došlo k zrušeniu tej segregovanej školy na rómskom sídlisku a jej žiaci boli „rozptýlení“ do zvyšných ZŠ  – aj v tých maturitných triedach.  A už bolo skoro jedno, či je to Róm alebo „biely“... tá kvalita bola zhruba rovnaká. Niekdajší štvorkár k nám teraz prišiel s nejakou ojedinelou trojkou, vyznamenaný by sotva bol kedysi dosiahol na priemer. Mimochodom, ani syn onej pani riaditeľky, hoci inak milý chlapec, nijaký lúmen nebol. U nás poľahky dosiahol dvojky s tými niekoľkými trojkami. Pretože už tiež bolo potrebné „prispôsobovať“ nároky možnostiam a porovnávať tých jednookých bolo možné už len so slepými... Neskôr sa pokúšal študovať na vysokej škole, ale po nejakom semestri ho to prestalo baviť. Nebol teoretický typ. Zamestnal sa v pomocnej profesii v zdravotníctve.

A tak to ide z roka na rok postupne niekam, na čo by sa hodilo použiť jedno vulgárne slovo označujúce intímnu časť tela. Maturitné odbory už nemá ani zmysel otvárať a koniec-koncov, už sa na ne pomaly ani nikto nehlási... Tí, čo sa ešte cítia, že majú trochu na viac, skúšajú študovať vo väčších mestách, kde je možno – ale nie iste – tých žiakov predsa len ešte z čoho vyberať. Doma ostávajú len takí, čo by finančne nezvládli výdavky na cestovanie a internáty, a tí veľmi skoro strácajú snahu, pretože sa snažiť v školách, ktoré premohla inklúzia, nemusia... 

A preberajú aj postoje k vzdelávaniu. Vraj, načo sa budem učiť, keď aj tak budem na podpore... Ako všetci okolo mňa!

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se