« Úvod | O ĽUDSKOM ÚDELE »

BALADA O DREVE

skládka

Všade naokolo hory kam len oko dovidí a husté – bývali kedysi – lesy. Dnes na každom kroku polom, alebo rúbanisko. Vyhryzeného aj pol kopca. A všade, kde predtým boli lúky s margarétami, klinčekmi, zvončekmi, nevädzami, bujnie a zakrýva výhľad zlatobyľ obrovská, alebo sa drzo rozťahuje iná cudzorodá pliaga. Všade len samá žlť. Maskuje divoké skládky. A polia tých čudných ligotavých solárnych panelov.

Niekdajšie rozľahlé lúky a pasienky zastavané opevnenými domiskami – za bránami zlostne brešú psi, nezvyknuté na cudzích okoloidúcich, zatúlaných do odľahlejších ulíc, podobne ako ich podozrievaví majitelia. Obe riečky napoly vyschnuté, s ostrovčekmi kamenia a všetkého možného, čo tam dovliekla voda, keď sa po búrke valila z vykmásaných vrchov. Pred mnohými rokmi niekde v týchto miestach, kde sa teraz povaľujú tie hŕby rôzneho domáceho odpadu, ukryté v húštinách neďaleko potoka, začal pestovať jeden Bulhar paradajky, papriky a inú zeleninu, a tak sa mu darilo, že na tom veľmi zbohatol.

Po niekdajších potôčikoch a mokrinách s ostrou trávou medzi kravskými lajnami ani chýru. Už ani na ovada nenatrafíš. I keď ma jeden predsa len dvakrát sekol. Omráčila som ho napokon, ale nezabila... Nechala som ho v tráve, nech sa otrasie a on odletel. Kravy sa po tých dotieravcoch trpezlivo v takýchto horúcich letných dňoch oháňali chvostami, ale dnes ich azda už ani nevyháňajú na pašu. I keď družstvo na konci mesta ešte živorí a kravín vyzerá vynovený. Z kukurice pri ceste sa vraj má stať biopalivo - a ja som si, po rokoch, keď tie polia ležali ladom, predstavovala tie veľké šúľky s tučnými žltými zrnkami, ako som si ich zapamätala z detstva.

Do lesa radšej osamote a bez obranného spreja nie! Okrem šeliem a šelmičiek, ktoré sa už špacírujú i po asfaltkách, sa tam potulujú aj svorky psov – s pánom, i bez neho. A neskoro na jeseň môžeš obdivovať pozdĺž výpadovky nespočetné stáda laní a jeleňov. Alebo diviaky. Babička by povedala, že o tom písala už Sibyla vo svojich predpovediach konca sveta. Okrem toho, že uhádla aj vznik toho tretieho pohlavia: ani muža, ani ženy. Aj z tých sporých informácií o Sibyliných prognózach od babičky mám dojem, že už ten koniec sveta nastal...

Nádherné buky, duby a smreky vyvrátené veternými smršťami, či vyrúbané – nikto už nezistí, ktorému živlu padli za obeť; či víchrici, alebo bezohľadnému človeku, ktorý sa správa ako pred potopou sveta. Šla som okolo obrovského skladu dreva pozdĺž železničnej trate, kadiaľ už nepremávajú osobné vlaky a povedľa píly pri starej ceste. Že by to boli stromy vyvrátené po polomoch? Staré a už chorľavejúce? Nie som lesník, ale TIETO museli byť zdravé a mocné a pochybujem, že ich vytrhol z koreňov víchor. Bolo ich tam toľko, že po nich na týchto okolitých nekonečných kopcoch musela ostať spúšť ako po atómovom výbuchu. Tá malá píla by drevo z toho masového hrobu našich lesov (ktoré si už iste potichúčky poskupovali všelijakí poslanci) nespracovala ani za celé roky... A ajhľa, pomedzi tie kopy hrubánskych kmeňov sa nemotorne tmolil nakladač. A hrdzavý vagón na trati plný dreva sa ukázal byť dôvodom, prečo tie koľajnice už dávno nerozobrali Cigáni a neodniesli do zberu, tak ako zábradlie okolo rieky. To si vždy najprv napília a potom po kusoch – inokedy – jeho takto predpripravené súčasti naložia na nejaký vozík a odhrkocú s ním niekam do tmy. Za dňa ich nevidno, že by si to železo odnášali., ale na druhý deň už tá časť, ktorú ste si predtým všimli, že je napílená, na svojom mieste nebude.

Hej, chodia aj na drevo. Stromy pília v pohodlnej výške – asi tak od pása. Naložia, čo už leží. Ako mi povedal jeden majiteľ lesov tu z okolia, chodia do „štátneho“, a on im nebráni, len keby sa mu s tými kárami potom neterigali cez jeho pozemok a nezryli mu to tam. Dosť, že všade ryjú diviaky.

No tá ohromujúca kopa dreva pozdĺž železničnej trate nie je dielom Cigánov, ale celkom inej živelnej pohromy. Tej, ktorá má na svedomí, že studničky so živou vodou už nie sú tam, kde boli, že vysušené jarky a potoky, zahádzané všetkým možným, čo už doslúžilo, zarastajú cudzokrajnými jedovatými burinami, že nenájdeš na lúke, ktorá siahala až k úpätiam hôr, už nijaký štvorlístok, nijaké pestrofarebné lúčne kvety, že sa holé svahy možno raz premenia na hory bahna a vovalia sa do dolín na ľudské príbytky, a možno sa niektorým z tých, ktorých píly prehlušujú šumenie vánku v korunách, pomstia za smrť stromov.   

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se