« Úvod | INTER ARMA »

LABUTIA PIESEŇ

A je to tu: mám znova trochu chuť písať. Inšpirácia prišla zrejme po prečítaní knižky dvoch noviel Egona Bondyho, „Agónie. Epizóda“. Je to taká jeho labutia pieseň z našej metropoly. 


Budem to mesto nazývať Metropola, hoci nie je nijakou (zatiaľ) metropolou svetového kalibru, má ešte ďaleko k ozajstnému veľkomestu, iba sa naň mení. No pomaly, ale iste sa doň a do jeho okolia zosťahuje podstatná časť obyvateľov Slovenska, východ sa vyľudní, lacno kúpené, alebo iba pôvodnými majiteľmi opustené domy tam postupne vybývajú Cigáni, a aj tí si potom tu na okrajoch Metropoly azda nakoniec postavia na pozemkoch skúpených pokútne kdejakými špekulantmi rozľahlé osady. Nijaká pozemková mafia s nimi nehne. Nových majiteľov pôdy budú mať na háku práve tak, ako by mali pôvodných. A tak bude dosiahnutá spravodlivosť. I keď, pravda, trochu v inej než očakávanej ideálnej podobe.

Bondyho mi dala sestra, aby som mala čo robiť, keď budem sama medzi plávaním na Jazere (opäť ho nebudem nazývať vlastným menom, len týmto pseudonymom) ležať na brehu. Aj ja už vyzerám ako Cigánka, lebo toto leto fanaticky plávam a celé dni trávim niekde pri vode. Začala som v júni v Chorvátsku. Vlastne už skoro na jar, myslím s tým plávaním, ale to ešte v krytej plavárni. Zistila som, že ma plávanie zvláštne ukľudňuje, vyvoláva vo mne po dostatočnej dobe nepretržitého automatického rytmického pohybu vo vode - vdych, záber, výdych, vdych, záber, výdych - stav podobný tranzu. Myšlienky plynú, obmývajú ma ako tá voda, nechávam ich za sebou a vraciam sa na breh s úplne čistou hlavou. Nelenilo sa mi ráno vstávať o piatej, lebo ráno ma správca plavárne nechal plávať cca dve hodiny. Bez prestávky. Cestou domov sa potom tak trochu vznášam. No i plávanie na Jazere má svoje pôvaby. Ľudia väčšinou plávajú iba pri brehu, alebo pozdĺž, ja plávam prostriedkom k náprotivej strane ďaleko od nich. A dnes ráno, lebo je zamračené, neplával skoro nikto. Predpovedajú dážď, búrky, no ja som neodolala a aj tak som si na Jazero zašla. Moje nové kamošky, miestne dôchodkyne, dnes nedošli. Trochu som sa bála, že mi na pustom brehu niekto šlohne veci, keď tam ostali také osamotené, a nikoho nikde. To by bola sranda, keby som musela ísť tou 68 v mokrých plavkách. A ešte načierno. Nemala by som čím zavolať synovi, aby pre mňa prišiel a nemala by som ani na lístok na dopravu... A už sa síce dosť dobre orientujem a k synovi bez problémov trafím, no prisámbohu, adresu, ulicu a číslo domu neviem, ani názov firmy, kde pracuje ... a ani jeho telefónne číslo naspamäť neovládam. Snáď by ho našli policajti v nejakej databáze, keby ma zbalili v tej MHD za výtržnosť.

Priznávam, že som to toponymické nenazývanie odkukala od toho Bondyho. Neviem, čo budem robiť v zime, ale možno je to názov mojej budúcej knižky, o ktorej uvažujem ako o záložnom pláne, teda, okrem plávania, ktoré, dúfam, začne aspoň na Dušičky (pretože skôr vraj tá krytá plaváreň na miestnom gympli ani nebýva pre verejnosť sprístupnená). Budúci týždeň mám ísť na pohovor, ale či mi vyjde tá práca (denné dochádzanie do iného okresu, mizerný plat, desať hektických mesiacov fakticky bez voľného času), to ešte nie je isté, lebo v našom regióne je dosť mladých, ktorí by sa na čas radi niekde upichli, kým nedajú výpoveď a nepoputujú do Metropoly, do Prahy, alebo ešte ďalej na západ. Ja som pre riaditeľa tiež asi len záložný plán. Ale v nedeľu tak či tak cestujem domov tým slimákom s fajčiarskymi prestávkami na zaprášených perónoch, v pondelok musím dať dokopy papiere, ktoré som neodoslala (niekde to musím dať naskenovať), zohnať si výpis z registra trestov a tiež si vybaviť na SAD-ke zľavu na cestovanie, na ktorú mám asi nárok. A v utorok bude to výberové konanie, či ako sa to volá. Už robia výberové konania aj na upratovačky. Aj ja by som kľudne vzala i takú robotu, ale kde u nás bez protekcie, to fakt neviem. Najradšej by som sa zamestnala cez zimu niekde v horskom hoteli s bazénom. Za bar a ani na recepciu ma už asi nepostavia, ale vzala by som aj to upratovanie (hoci to nie je práve môj koníček), alebo škrabanie zemiakov v kuchyni. Do leta. Kým sa zas nebude dať plávať pod holým nebom.

Ale späť k Bondymu. Medzi jeho čítaním a načúvaním okolitým rozhovorom som si ho pri plávaní uvedomovala hlboko vo svojom mozgu, ak je ten sídlom duše. Bolo to, ako keby mi tam vliezol, a tak ako som ja splývala s vodou, splýval on a jeho myšlienky i jeho spôsob vyjadrovania so mnou. Už sa nedalo rozoznať, čo je jeho myšlienka a čo moja vlastná. Došlo medzi nami k akémusi „zrkadleniu“

Na staré kolená emigroval do tejto Metropoly, a to v rokoch, keď ešte ani zďaleka nebola v dnešnom štádiu požierania geniov loci Zlým duchom, ktorý kedysi odniesol Franza Xavera Messerschmidta priamo z jeho izby na Zuckermandli. Denno-denne možno ešte zreteľnejšie než tomu bolo za neho pozorovať, ako tento liberálny kapitalizmus smeruje čoraz rýchlejším a rýchlejším tempom niekam na konečnú. Symptómy zániku rímskej civilizácie ako vyšité! Sidonius Bondy mal asi podobný pocit, aký mám ja z jeho knižky: pocit splývania. Čo určite prináša katarziu. Človek si uvedomí, že nie je taký sám a opustený, ako sa mu zdalo, ale že je niečoho súčasťou. Dôchodkyne z bývalých odlišných sociálnych vrstiev, rôzneho stupňa vzdelania a všelijakých niekdajších profesií sa integrovali do spoločnej skupiny prázdninových opatrovateliek vnúčat, pacientiek nedostatkových špecialistov na geriatrické syndrómy, zákazníkov obchodných reťazcov s dokonalým prehľadom o aktuálnych akciách a zľavách. A o zľavnených pobytoch v Chorvátsku, kde pravidelne „dovolenkujú“. Niektoré z tých starých dám kedysi veľmi pravdepodobne zdobili to slávne miestne korzo. Sú hore bez a jeden deň majú na tunajšej „pláži“ absenciu, lebo idú navštíviť iné, vzdialenejšie jazero, kde sa slnia nudisti. Stretávajú sa tu – podľa vzájomnej dôvernej znalosti rodinných pomerov – už nejednu sezónu. Ja som tu votrelec, ale po niekoľkých dňoch si na moju prítomnosť zvykajú a napokon cítim, že ma akceptovali. Začínam sem patriť – a práve vtedy je po dobrom počasí.

Myslím si, že Bondymu by sa tieto ženy zhruba dvoch generácií, ale všetky už dlho po menopauze, páčili. Istým spôsobom ho tiež zrkadlia. Ešte v nich prežívajú tunajší dobrí duchovia miest. Už sú v defenzíve a ďalšia letná sezóna je opäť na konci; nevedno, či sa tu všetky stretnú aj po dlhej zime. Akoby už išla jeseň, poznamenala jedna z nich uprostred závanov vetra, ktorý stŕhal zo stromu na hladinu Jazera žlté lístky, a sklamané labute, po tom, čo odšklbli z brehu posledné zvyšky zelenej trávy a zožrali pár žltých slivák popadaných na úzky pás kamienkovej plážičky, odkráčali späť do vody. Ako Sidonius alebo Bondy už pochopili, že čokoľvek by sa dialo, ich nech z toho vynechajú, pretože ony chcú len dožiť... S tým zlom si teraz musia poradiť iní. Ak dobrí duchovia budú mať ešte do koho vstúpiť. Snáď.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se