« Úvod | PRVÉ OBRÁZKY V TOMTO R... »

RECEPT NA ŠŤASTIE

les

Mám rada oral history. Trávim pri tých osobných výpovediach účastníkov dejinných udalostí dosť času. Vlastne to začalo dávno predtým, než som zistila, že je to jedna z dnes vychytených metód historického bádania. Vždy ma bavilo počúvať spomínanie ľudí na to, ako prežívali svoju dobu a svoj život. Naotravovala som sa tým v detstve prababičku, starých rodičov a kdekoho, kto bol trochu ochotný zaspomínať si, veru dosť. Bola by som tie isté historky počúvala dookola aj donekonečna. A k tomu som sa sústavne prehrabávala v starých fotkách odložených v spodnej zásuvke skrine v studenej spálni starých rodičov. Tie vyblednuté sivé a nažltlé obrázky s čiernymi fľakmi ožívali pred mojimi očami a dávali sa do pohybu. Moja fantázia sa spúšťala pri nich na plné obrátky. Bolo to ako lietať strojom času do iných svetov.

Ľudia hovoria, že najšťastnejším obdobím života je detstvo a hneď za ním nasleduje mladosť. No keď sa ja na to spätne dívam, ani by som nepovedala. Pre mňa je najšťastejším práve tento čas, ktorý žijem. Čas, keď mi všetky recepty na šťastie pripadajú ako smiešne šarlatánstvo. Šťastie si nenaplánuješ, musíš k nemu nejako dozrieť. Tak nejako to bude.

Nie náhodou som svoj recept na šťastie začala tou oral history. Množstvo tých výpovedí očitých svedkov a účastníkov dejín sa týka vojnových a povojnových čias, veľa z nich sú obete vtedajších šialených režimov. A človek žasne, čo všetko dokázali prežiť! Zaujímavé, že čím väčšími útrapami prešli, tým vyššieho veku sa dožívajú. Človek, ktorý si prešiel peklom na Zemi, prežil celé roky v existenčnom ohrození za priam na prežitie nemožných podmienok, má takmer sto rokov, a hocijaký sedemdesiatnik nie je v takej kondícii ako on! Keby som bola veriaca, poviem, že im Boh vynahradil to, že ich tak kruto skúšal. Že osud je v konečnom dôsledku predsa len spravodlivý: keď na začiatku vezme, na konci vráti a naopak. Alebo platí, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Aby sa človek naučil žiť, musí prejsť tvrdým výcvikom a mnohé pretrpieť. Kto má všetko potrebné na bezstarostný život, je zdravý, pekný, dvere sa mu všade samy otvárajú, na čo si ukáže, to mu samé padá do lona, tomu by nemalo do šťastia nič chýbať. Ale ako rozozná, že to šťastie ? A dá sa šťastie vôbec vlastniť?

Tak som si zaplávala svoje už pravidelné zhruba 2km (počítam dĺžky v bazéne a keď sa pomýlim, radšej skôr uberám ako pridávam, aby som sa neukrátila o odplávané) a vrátila som sa opäť s pocitom šťastia. Začal ďalší deň, ktorý si môžem prežiť v pokoji a podľa svojho slobodného rozhodnutia a chuti. Sychravé počasie vadiť nebude, aj tak o také dve hodinky vyrazím na vychádzku. Les bude pochmúrne rozprávkovo krásny. Ono aj takéto zachmúrené počasie má v hore svoj pôvab. Ocitneš sa ako mávnutím čarovného prútika razom v Dobšinského rozprávkach. Nie v nejakom Harry Potterovi, ale tu u nás, v našich starodávnych horách a v ich príbehoch. Pred tebou tadiaľ kráčali tvoji vlastní skutoční živí predkovia. Trafíš sa presne do ich stopy. Budeš sa dívať ich očami. Splynieš s nimi. Pochopíš, že nemá zmysel malicherne lipnúť na svojej individuálnej existencii, lebo si iba jedno malé ohnivko v reťazi. Nič by ti tu nepatrilo, aj keby si na to mal list vlastníctva. Si tu iba na chvíľu – a buď všetku tú prostú krásu stihneš, alebo nestihneš pochopiť. Lebo vidieť je aj vedieť... A tie záblesky medzi stromami, to je práve to šťastie!


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se