« Úvod | POSLEDNÉ ZIMNÉ OBRÁZKY »

FILM "SVIŇA"

(Tento článok som začala písať v deň, keď ten film mal v kinách premiéru , ale dokončila som ho až dnes... Keby nebol núdzový stav kvôli koronavírovej pandémii a nenudila by som sa, asi by zapadol prachom.)

Viem, že existuje akýsi Arpád Šoltés. Pravdepodobne pri písaní priezviska používa maďarský pravopis, ale mne sa nechce zakaždým špekulovať, či sa v maďarčine vyslovované “š” píše ako “s”, alebo ako “sz”. Mimochodom, myslím si, že na Slovensku by sa mali písať mená slovenských občanov tak, ako sa po slovensky vyslovujú. Zaujímalo by ma, ako sa píšu v Maďarsku slovenské mená pomaďarčených Slovákov s “č”, “š” či “ď”...



Tento Árpi je Košičan. A novinár, politický komentátor tých najmienkotvornejších hlavnoprúdových médií, hoci neštudoval a neabsolvoval žurnalistiku, a zdá sa, keď tak čítam jeho životopis na internete, nemá ani iné odborné vzdelanie iného príslušného smeru a stupňa, napr. politologické, nadobudnuté na filozofickej fakulte. Asi existujú povolania, v ktorých nie je požadovaný nijaký certifikát o splnení akýchkoľvek kvalifikačných požiadaviek. Chudáci lekári alebo učitelia, ktorí sa nemôžu zaobísť bez kdejakých postgraduálov a atestácií. Ale Košice, tie sú ďaleký východ, a tam u týchto Východniarov – ako vraj sám autor napísal, či povedal, keď sa zaoberal tamojšími mafiánmi a ako všetci poznajúci pomery vieme - ešte vždy prežívajú klanové zákony, podľa ktorých, čo je doma, to sa počíta a pri klanovom koryte nemá čo robiť cudzia sviňa. Preto sa ani nečudujem, že sa aj bez požadovaného inštitucionálneho vzdelania a skúseností, ale podľa všetkého zásluhou nejakých krstných otcov, prebojoval k zamestnaniu v hlavných regionálnych plátkoch. A okrem toho ho kvalifikovalo tiež to, že je “syn emigranta a vnuk veľkostatkára” s maďarskými, cigánskymi, židovskými a všetkými možnými inými, len nie slovenskými etnickými koreňmi. Musí byť veľký literárny talent, lebo je, ako čítam, autorom bestsellerov, ba dokonca sa o ňom zmienili aj v prestížnych francúzskych novinách! Takže asi nebude fakt geneticky Slovák, lebo o tých má údajne takú mienku, že by mali do troch generácií vymrieť, aby na Slovensku raz mohlo byť lepšie.

Vytrhávam z kontextu? Nespomínam, že Karola Ježíka, vďaka ktorému sa dostal do Korzára, považoval za “novinárskeho pánbožka”? Ale to aj “ďateľ” Peter Tóth, ktorého som ja tiež svojho času pokladala za novinárskeho hrdinu. Len čo by si asi Ježík dnes myslel o podobných kauzách, ako sú tie, ktoré na základe jedného zo Šoltésových bestsellerov sfilmovala Mariana Čengel Solčanská. (Symbolické: písanie ženských priezvisk bez prechyľovania, to má byť asi návrat k uhorskej feudálno-oligarchickej tradícii, predsa len, Mariana Čengel neznie tak plebejsky, ako by znelo Čengelová.). Čo by si myslel o blogerke Naty Blahovej, ktorá vyfabulovala (áno, som o tom presvedčená!) škandál okolo resocializačného centra pre drogovo závislých “Čistý deň”, pretože opozícia na čele s jej vtedajšími straníckymi sparingpartnermi potrebovala rýchlo povaliť Smer a “chopiť sa moci”? Nepodarilo sa, časť voličskej masy dodnes o nejakom“Čistom dni”nemá ani šajnu. A nie nepodstatná časť z tých, ktorí ten prípad sledovali a dali si tú námahu, že nie iba povrchne a nestačilo im len to, čo sa vybľakovalo na tribúnach pred komparzom štrngačov kľúčmi, alebo čo vypisovali “investigatívci” v Denníku N, Sme a v ďalších “mainstreamových" médiách, slúžiacich novej nastupujúcej (no starých oligarchov zastupujúcej) politickej moci, pokladá celú tú umelo vyvolanú aféru za politický komplot mocichtivej opozície. Naty nám mezičasom už vypadla hry. A zdá sa, že – chvalabohu – aj z politiky, lebo jej nový somár, na ktorom mierila do parlamentu, sa zaťal hlboko pod hradným vŕškom. Netajím, tá osoba sa mi zhnusila. Dokonca som si dala tú námahu, že som si prečítala na internete jej diplomovku. Mizerná prácička, kompilát kompilátov. A toto čudo chcelo rozhodovať o právach iných, vraj sa chystalo byť ombudsmankou.

Že by ten Árpi nebol nielen nadaný spisovateľ, ale ani skúsený čitateľ s dostatočne vyvinutým vkusom a citom, čo je brak a čo má nejakú literárnu hodnotu, ak sa nechal inšpirovať pri písaní svojho “bestselleru”, knižného podkladu k scenáru filmu “Sviňa”, brakovým blogom našej politickej Evity, Naty Blahovej? Nuž, pri mojej poslednej návšteve Bratislavy a predajní Pantha Rei a Martinusu som si nemohla nevšimnúť štósy kníh so spomínaným názvom, ktoré mali zákazníkovi udrieť do oka hneď pri vstupe. Teda, aspoň tomu, ktorý sa ešte predtým udrel do hlavy.

Ja som tú knihu nečítala, ale obetovala som 5 eur na vstupné do kina. Už veľmi dávno som v okresnom mestečku nevidela také nabité kino. Možno od čias čiernobielych televízorov, v ktorých sa často mohol divák pozerať tak akurát na monoskop. Dokonca už sme s kamarátom ani nedostali lístky vedľa seba, museli sme sedieť v radách za sebou. Na dokument o našom skvelom básnikovi a niekdajšom ministrovi kultúry, za ktorého sa na Slovensku vydávalo množstvo výbornej literatúry zo všetkých svetových strán, Miroslavovi Válkovi, sme boli asi šiesti. Už-už to vyzeralo, že nesplníme limit minimálneho počtu návštevníkov a nebudú ani premietať...

Nuž, vydržala som sa na tú hrôzu s našimi “poprednými hereckými hviezdami”, z ktorých som po mene poznala tak nanajvýš dvoch, dívať asi tak do jednej tretiny filmu. Neviem presne, pretože sa to prestrašne vlieklo, priam tmolilo na tom plátne. A bolo to také prvoplánové, tak z toho trčala primitívna politická propaganda (alebo skôr politická propaganda pre primitívov?), že ma to hlboko urážalo. Publikum sa smialo na priehľadných narážkach na vtedy ešte vládnucich činiteľov, na všetkých tých mediálnych klišé, ktoré zamorovali už dlhé mesiace slovenský vzduch a mne z nich bolo až na vracanie. Neznášam, keď niekto dookola omieľa bradaté “vtipy”, a sám nedokáže vymyslieť nič originálneho. Roba premenovali na “Boba”, Kočnera navliekli do sekáčového outfitu a zavesili mu na krk reťaz z olašského Cigána, takže prisámbohu naozaj vyzeral ako vajda... ale ako len ten s malým “v”. No a tú Bobovu asistentku zamaskovali nenápadne ako Troškovú. To upozornenie v úvode filmu, že podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná, malo asi vyznieť sarkasticky. A ako päsť na oko na mňa pôsobilo to “motto” v sanskrte, či čo to bol za hlbokomyseľný citát na samom začiatku, majúci v divákovi vzbudiť dojem, že sa ide stretnúť s nejakým nadčasovým umeleckým dielom s hlbokým mravným posolstvom... No jediné, s čím som sa ja v tom filme stretla, boli holé zadky a pornografické scénky, ktoré som vydržala len po Dianu Mórovú a jej “skvelý herecký výkon”. Tam už to dostúpilo vrcholu a ja som vystrelila z toho sedadla s pocitom, že ak hneď nevypadnem, zrevem na celé kino, čo si o tom úžasnom filme myslím. A nebolo by to v nijakom už dávno mŕtvom ušľachtilom jazyku.

Kamarát sa zdvihol vzápätí po mne. Dovtedy ho vraj tiež žrali mrle. Neskôr sme v kaviarničke, kam sme to šli vypláchnuť, ja pivom a kamarát zázvorovým čajom, stretli takých, ktorí nám závideli “odvahu” odísť a pretrpeli ten film až do konca.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se