« Úvod | A DOTRETICE... »

O osamelom chodcovi

       samsamsam

                  To, aby som si založila svoj vlastný blog, nebol môj nápad. Dlho som sa o blogovanie ani najmenej nezaujímala. Ono sa to podobá blúdeniu po uliciach veľkého mesta. Okolo je plno ľudí, ale človek je sám a anonymný, a všetkým ľahostajný. Nikto sa nepýta, odkiaľ a kam ide, o čom premýšľa, ako asi žije, či je šťastný, aký je jeho príbeh. Všeobecne sa o tom hovorí ako o negatíve, čo so sebou priniesla urbanizácia. Ale ja som si uvedomila, že mne by veľké mesto práve preto vyhovovalo. Nemusela by som sa skrývať doma, tam je možné pokojne sa schovať  aj medzi ľuďmi. A človek nie je aspoň úplne izolovaný, iba sám so sebou a svojimi myšlienkami len medzi štyroma tými istými stenami. Môže sa  dívať a rozmýšľať o tom, čo vidí naokolo, nevŕtať sa neustále vo svojej vlastnej hlave, v temných zákutiach svojho mozgu, kde aj tak už nič mimoriadne zaujímavého nenájde.

     Rozprávala som známemu o jednom mužovi z chatu, na ktorého som sa tam zvláštne naviazala.  Súčasťou môjho pátrania po tom, čo je zač sa stali návštevy jeho blogu.( Celkom podnetného, ktorý čítam už ani nie tak  kvôli mojej posadnutosti autorom, ale skôr  preto, že ma niektoré jeho úvahy naozaj oslovujú. A zaujímajú ma aj napriek tomu, že on sám  ma veľmi nezaujíma, odkedy som ho dostatočne spoznala. Sme si v niektorých veciach asi dosť podobní, a sú to- mám dojem - práve tie, ktoré by sme si vzájomne nemohli vytýkať.)

             Naozaj nejde  o nijakú zrýchlenú  chatovú ,,lásku", o žiadne prechodné pominutie zmyslov v tom zmysle, že by som sa zamilovala do nejakej predstavy chlapa.  Nick, o ktorom je reč, som mala istý čas v zuboch, lebo bol kedysi, keď som ešte o chate nevedela svoje, ku mne dosť nepríjemný. Ako som v poslednom čase zistila, nie som sama, ku komu sa nechoval práve  slušne. Nadviazala som s ním po niekoľkých rokoch opäť veľmi neúspešnú komunikáciu, a ako to už pri neúspechoch býva, človek si láme hlavu, kde je asi tá príčina a chce sa presvedčiť, že je v tom druhom, a nie v ňom samom. Pri tom presviedčaní sa o svojej nevine som začala čítať jeho blog. A písať mu na e-mail svoje výlevy, inšpirované tým jeho blogovaním  v akejsi smiešnej nádeji, že to medzi nami prelomí ľady. Neprelomilo, ako si čitateľ  iste ľahko domyslí. ( Ak sem  nejaký čitateľ vôbec zablúdi a bude sa obťažovať čítať tento článok. Ale aspoň mu ho nepošlem na e-mail a ponechám mu možnosť slobodného rozhodnutia. )

cesty_podla_levitana-2005

     Prečo by som mala niekomu posielať svoje úvahy do jeho súkromnej schránky, keď sa o ne nezaujíma? Ak mám takú neovládateľnú potrebu ku všeličomu sa vyjadrovať, môžem to robiť aj bez obťažovania nevinných obetí tejto mojej naliehavej túžby. Nechať na každého, nech sám uzná za vhodné , či si to  prečíta alebo nie.

     Keď mi známy navrhol, aby som si založila vlastný blog, najprv som to odmietla :  nebudem predsa exhibicionovať pred nesúrodým  davom, ktorý sa prevaľuje po internete. Zbytočne na seba upozorňovať a priťahovať k sebe pozornosť náhodných okoloidúcich, o ktorých ani netuším, kto sú a čo sú, a či by sme si mali čo vzájomne  povedať. Nebudem to robiť len preto, že to dnes už robí skoro každý z akýchsi  novodobých nutkavých pohnútok dokázať ostatným, že existuje. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať... ( Nepotrebujem? Ozaj? )

      A tak som sa zamyslela a záver znel, že by som to predsa len mala aspoň skúsiť. Vyskúšam si niečo, čo som ešte nerobila a hlavne, budem mať našepkávaciu vŕbu, ktorú nijako nebude obťažovať, že sa potrebujem vyhovoriť. Podeliť sa so svojmi náladami a  videním vecí.  Dnes mnohí radi veľa hovoria a najradšej  počúvajú predovšetkým sami seba... Vlastne by som sa mala zahrnúť do prvej osoby množného čísla, pretože sa pritom neraz tiež prichytím. A nie sú to vždy práve skvostné myšlienky, s ktorými sa chcú podeliť. Blog je fajn práve preto, že to môžu robiť bez toho, aby tým niekoho otravovali. ( Opäť tá tretia osoba! )

     Písať si blog má určite aj nejaký psychoterapeutický význam. Je tu možnosť, že s niekým človek predsa len nadviaže nejaký dialóg, a hlavná príčina všetkých našich nešťastných pocitov je asi naša osamelosť vo svete plnom ľudí. Je ľahšie predstaviť si, že to, čo píšeme nájde porozumenie, keď to zveríme takémuto mocnému médiu, než ako keď len vysielame slabé elektromagnetické vlny doma medzi tými už spomínanými štyroma stenami sami pre seba. (Raz som sa pokúsila písať si denník a prečítala si ho pri upratovaní, dávno zabudnutý, moja mama. Bolo tam všeličo, čo mohlo byť neskôr používané  proti mne,  Tu sa dajú nevhodné komentáre jednoducho vymazať, doma to vtedy tak ľahko nešlo.)

     Onen osamelý chodec, na ktorého blog som sa pred časom tak zameriavala, tvrdí, že si ho píše iba tak pre seba  ( podobne ako knižky, ktoré sa chystá vydať) a že mu nezáleží na tom, aby prostredníctvom toho písania nadväzoval nejaké ( vnútorné ) kontakty, Vraj mu je ľahostajné, čo si kto o tom myslí a s čím súhlasí alebo nesúhlasí. Nechce si vymieňať názory . A ak, tak len s vybranými jedincami.  Píše si hlavne pre zábavu, pre potešenie. Neberiem mu to. Ale ja si myslím, že ak to dám sem, nie je na mne, aby som si vyberala. Vyberať si budú iní. A tí to buď budú čítať, alebo nie. Ak nie, tak sa kľudne môžem vrátiť ku klasickému spôsobu - k peru a papieru. A ke ď sa dosť pozabávam, roztrhať to a hodiť do koša.

                                                                  dobrasezona

Doslov k úvodu blogu

sept. 2010

Na môj blog od jeho založenia chodí malá  teroristická skupinka vedená zlými úmyslami. Jej vnútorná štruktúra sa obmieňa v dosť pravidelných cykloch. Občas jej napíšem na čítanie niečo podnetné na premýšľanie. O tom, že som udrela klinec po hlavičke svedčia delobuchy, uložené na bezpečnom mieste v mojom sklade zábavnej pyrotechniky. Keď som písala tento úvod ( a aj iné veci), bolo mi jasné, že skôr alebo neskôr niektoré pasáže z neho vytrhnú títo moji verní čitatelia z kontextu a pokúsia sa ich interpretovať v súlade so svojimi konštrukciami. Zatiaľ ma ešte nikto z nich neprekvapil - neprekročili svoj tieň. A už si na rozdiel od doby, keď som začínala s blogovaním ani nemyslím, že ho niekto z nich môže prekročiť. Vrana k vrane sadá...a skôr či neskôr jedna druhej vyklove oči. Čím sa toho veľa nezmení. Už teraz si nedovidia ďalej od nosa.


 

... zcela stejné úvahy o založení blogu. U mne působí ještě "kdybych měla blog, nebudu se tolik zaobírat rozhovory s jinými na chatu" ... ale jako mínus vidím, že bych se zase pak na blogu velmi zaobírala sama sebou a svými myšlenkami ... což je někdy lepší vypustit a být povrchní jako všichni kolem. Krásný blog ... jen doufám, že článků a třeba i příběhů ještě více bude. Děkuji ti za zpříjemnění dne.

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se