« Úvod | BALADA O DREVE »

STRETNUTIE S ČARODEJNICOU




oči


V utorok sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách. Cestou späť sme si spravili prestávku v Poprade. Kráčali sme po chodníku pešej zóny v strede mesta : ja , moje dve kolegyne, kolegynina dcéra a ešte jedna dievčina. Zrazu som zbadala skupinku Cigánok, boli tuším tri, a jedna z nich, mladá, možno okolo tridsaťročná žena v bielom priliehavom tričku, s batôžkom prehodeným cez plece sa od tej skupinky oddelila a rýchlo zamierila ku mne. Požiadala ma , aby som sa zastavila a chytila ma za ruku. Tie zvyšné dve ju pomaly nasledovali, ale nepristavili sa , prešli okolo nás a sadli si na neďalekú lavičku. Keď som sa pozrela tým smerom a zrak sa mi stretol s vážnym pohľadom jednej z nich, sklopila oči a napoly sa odvrátila. Ako keby som sa chystala vyzliekať u lekára a ona mi tým chcela dať najavo, že sa nemusím obávať cudzích pohľadov .

Hlavou mi preleteli všetky tie výroky z nedeľného chatu o cigánskych parazitoch a zlodejoch, žijúcich z našej práce, dobroty a nekonečnej trpezlivosti. Svoj malý vak som držala v ruke a napadlo mi, že by nebol žiaden problém uchmatnúť ho aj s peňaženkou, v ktorej bola moja hotovosť do výplaty. Mobil som držala v druhej, pretože som si chcela odfotiť vežu zvonice, ku ktorej sme sa blížili.

Moje pobavenie a pochybnosti však trvali len pár sekúnd. Zabudla som na ne v okamihu, keď žena otvorila ústa. Vyzerala skôr ako nejaká cudzokrajná Cigánka, nie naša, ale jej slovenčina bola čistá, bez akéhokoľvek charakteristického prízvuku. Jej reč plynula bez pomľk a zádrhelov a znela poeticky, ako keby sa vynárala z ďalekej minulosti, keď ešte oplývala zaujímavou obraznosťou a slová mali veľa významov. Rinuli sa z nej ako vyteká voda z prameňa. Nebol to žiaden primitívny prejav. Vyzerala ako Olaška z obrazu zo začiatku 20. storočia (jeden taký visel v obývačke u maminej sestry ) a aj to, čo mala na sebe pripomínalo štylizovaný cigánsky kroj, ale jej jazyk bol celkom súčasný. A zároveň veľmi archaický.

Ospravedlnila sa, že ma zdržiava a poprosila , aby som sa pri nej pristavila.

,,Vidím“, povedala mi, ,,že ste zvláštna, iná ako ostatní, nepatríte k týmto ľuďom“,pohľadom prešla po okoloidúcich, ktorých som prestávala vnímať.

Možno to nepovedala presne tak, ale povedala to podobne. Nie je na mne nič zvláštne. Aj oblečená som bola obyčajne. Džínsy a červená mikina kúpená v Ľudovke za stopäťdesiat korún. Nie som vysoká ani trpaslík, ani tučná ani chudá.

Asi nepristavujú tých v značkových veciach, blyslo mi. Ešte som mala trochu dištanc. Nie som poverčivá. Všade okolo mňa si ľudia vykladajú o ezoterike, reiki, homeopatických zázrakoch, ľudových liečiteľoch a čínskej medicíne, vzájomne si radia ako odohnať od seba neprajníkov, ktorí vyciciavajú z nich energiu... a ja som skeptická a už radšej mlčím, lebo mám zakaždým chuť povedať niečo ako : ,,Každý každému neprajníkom a upírom,“ a len ich tým zbytočne popudzujem.

,,Ste veľmi citlivá“, pokračovala, ,,ľudia vás vyhľadávajú, lebo tušia, že pochopíte ich dušu a neodmietnete pomoc. Podliehate ich bolesti a prežívate ju s nimi. Zložia ju zo seba a preložia na vás. Každého viete pochopiť, ale vám druhí nerozumejú a vzdialia sa, keď im dáte, čo od vás chceli. “

V zájazdovom autobuse som po celý čas sedela vedľa kolegyne, s ktorou sa až tak veľmi nestretávam, lebo sme z rôznych úsekov. Naposledy sme sa dlhšie zhovárali asi pred rokom, keď ma pozvala k sebe na majer a v podvečer sme sedeli na dvore pod stromom. Jej manželovi nedávno diagnostikovali rakovinu ( čo som ani nevedela ) a tak bol náš rozhovor pokračovaním toho, ktorý sme viedli naposledy. Vtedy sa zdalo, že všetky tie ťažkosti, ktoré človek na ceste musí prekonať, sú už za chrbtom a ďalší jej úsek sa javil rovnejší.

,,Som čarodejnica“, povedala žena a ja som s prekvapením zistila, že jej začínam veriť každé slovo. Mala tmavohnedé oči ako ja a uprostred zreničiek horúce mačacie svetielka, ako malé plápolajúce ohníky.
Netrvalo to celé dlho, možno päť minút, možno ani toľko nie. Ale povedala mi toho veľa.Vlastne všetko, čo som prežila a precítila odkedy si na seba pamätám. Mala som asi podobný pocit, aký majú ľudia , keď sa topia a údajne im tesne predtým, než stratia vedomie, v posledných sekundách prebehne pred očami celý ich život ako film.

,,Vo vašej rodine sa chystá operácia“, poznamenala. ,,Ale nemajte strach, skončí sa to dobre, nie je to nič nebezpečné. Oveľa horšie nebezpečenstvo vám hrozí od ľudí, ktorým ste ste sa snažili pomôcť, ale oni vás teraz nenávidia. Nenávidia vás, lebo si myslia, že máte niečo, čo im chýba a závidia vám to. Sú hlúpi, nepochopili , že nemáte nič, za čím sa vo svojej nevedomosti ženú. Žije sa vám ťažko a nie ste šťastná, ale navonok na vás nie je vidieť, ako veľmi sa trápite. Ide im len o majetok, ale tým si nepomôžu, sú veľmi smädní, zablúdili v púšti a nedokážu odtiaľ vyjsť. Túžia po tom, čo máte vy, lebo si myslia, že to možno využiť na získanie bohatstva a moci, na ktorých záleží im. Nie kvôli tomu je človek na svete, ale tomu oni nikdy neporozumejú. Zapamätajte si, tí ľudia sú pre vás nebezpeční, dajte si pozor na veľkú zlobu, ktorou vás obklopili . Prenikajú k vám a zvierajú vašu dušu zo všetkých strán. Kruh sa zužuje, radia sa spolu a chystajú sa vás zničiť. Nenávidia vás len preto, lebo ste iná a oni vás nechápu“.

Tá operácia ma skutočne zaujala, lebo pred niekoľkými dňami som na vyšetrení obdržala odporúčania na predoperačné vyšetrenia. A operácia sa mala konať v najbližšom čase. Rozmyslela som si to cestou z nemocnice a vrátila sa do ambulancie, aby mi ten termín preložili na jeseň, keď pominú – snáď – problémy , ktoré by som práceneschopnosťou teraz asi len znásobila.

No ešte viac ma dostalo, že čarodejnica, ako sa sama nazvala, zopakovala vlastne to, o čom sme v podstate s kolegyňou hovorili v autobuse. Zoči – voči osudovému verdiktu, ako je diagnóza jej muža sa naraz jasne ukáže, čo je v živote človeka dôležité a čo sú iba malichernosti, ktorými len strácame čas. Hovorili sme aj o závisti, nenávisti, intrigách, chamtivosti, túžbe po moci a o uvedomenom i neuvedomenom zneužívaní jedných druhými. O láske a šťastí, o pominuteľnosti všetkého , o zmierení sa s tým čo bolo, je a bude. Nikdy mi to nie je príjemné, ale občas sa z úst ľudí, ktorí ma poznajú, dozvedám, že sa im javím iná či zvláštna, a ja často neviem, či to je podľa nich dobre alebo zle. Niekedy mi povedia, že im to( až tak veľmi ) nevadí, ale ktovie, či to myslia celkom úprimne. Mávam pocit, že im to prekáža oveľa viac, než dávajú najavo.

Cigánka mi vzala ruku do oboch svojich rúk a niekoľkokrát mi ju v nich poobracala. Mala ich jemné a teplé. Bol to mäkký a príjemný dotyk. Takmer nežný. Povedala, že teraz sa pokúsi napraviť môj kruh, zavrieť ho, aby cezeň ku mne nemohla prenikať ľudská zloba a tú, ktorá ma už vnútri ťaží a pomaly zabíja, že z mojej duše sníme. Pery sa jej pohybovali rýchlo a pomedzi slová niekoľko krát fúkla na moju dlaň a potom to spravila aj keď mi obrátila v dlaniach ruku na chrbát. Všimla som si, že si ju pritom zo záujmom obzerala. Ani nie tak čiary na dlani ako skôr tvar mojich prstov , keď ju obrátila. Zdalo sa mi, že naše mysle sú v tej chvíli spojené a že jej čítam myšlienky tak ako ona mne. Niečo ju v tej chvíli, keď si prezerala s miernym prekvapením tvar mojej ruky obrátenej dlaňou dolu, zaskočilo, a chvíľu ako keby sa rozhodovala, či mi to prezradiť. Ale namiesto toho povedala:

,, Nemajte strach, všetko sa to pominie a bude lepšie, keď vás zbavím tej zloby.“

Jej želanie, aby odo mňa odišlo všetko zlé, čo mi kto kedy zo seba zanechal, znelo ako zaklínadlo, i keď súvislo pokračovala a nezastavila sa ani na okamih. Ubezpečila ma, že keď to odfúkne preč, pocítim úľavu a uvidím, že budem oveľa odolnejšia a silnejšia. A ja som sa počula ako opakujem :


,,Verím vám... verím vám... verím vám...“

Chcela pravdaže odmenu, zrejme je to čarovanie jedným zo zdrojov jej príjmu. Ani čarodejnice nežijú zo vzduchu. Vytiahla som päťdesiatku a ona krátko poznamenala, že je to málo. Povedala som, že tiež nemám veľa, a ona sa na mňa usmiala a stručne odpovedala, že to vie a poďakovala . Usmievali sme sa na seba.

,,Ja veľmi v čary inak neverím“, vravela som, ,, ale vy ste presne vystihli to o čom neustále premýšľam. Máte veľký talent a asi dobre vidíte do ľudí. Bol by z vás výborný psychológ“.

Pokrútila hlavou.

,,Ja som čarodejnica“, zopakovala .

,,Tiež si myslím, že mám trochu také schopnosti vidieť do ľudí“.

Usmiala sa na mňa .

,,Nemáte !" prehlásila s absolútnou istotou.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se