« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

Osudy alkoholikov


Kto sa zúčastňuje pomaturitných stretnutí, asi si vybaví nejaký životný príbeh spolužiaka alebo spolužiačky, ktorého zničil alkohol. Začínali sme s ním žartovať viacerí, a väčšina to absolvovala bez vážnejšej ujmy.

  Flám skončil a nastúpila triezva realita. Človek sa musí dobre vyspať a mať čistú hlavu, aby zvládol každodenné starosti a dokázal aspoň ako – tak uniesť zodpovednosť za seba aj za iných. Ani by ho nebavilo pravidelne míňať čas a peniaze v zafajčených putikách medzi ohlúpnutými , bľabotajúcimi štamgastami.  Kamaráti sa oženili, kamarátky povydávali, každý má svoje starosti a z partie ostali v krčme len jedinci, ktorých tam už ťahá iba jedno : alkohol sám.  Riadne zošlí vekom a notorickým pitím.
Niektorí, pravda, nepijú v krčme, pijú doma a tajne.  Alebo s vedomím manželky, ktorá si spočiatku namýšľa, že bude lepšie, ak tomu svojmu opilcovi kúpi domov jeho pravidelný prídel. Aspoň to má pod kontrolou. Ženy sa za svoju závislosť na alkohole pred verejnosťou ostýchajú viacej. Nenavštevujú cestou z práce zvyčajne výčapy , aby rýchlo do seba hodili pár poldecákov. Fľašu majú schovanú v dômyselných úkrytoch doma.

Poznám dosť pijanov, a aj ich životnú históriu. Mala som okrem iných kolegyňu – alkoholičku. Kedy s tým presne začala, neviem. Pravdepodobne oveľa skôr, ako som ju ja spoznala. Bola som už len svedkom toho, ako to s ňou postupne šlo stále viac dolu vodou. No nezdala sa mi už pri našom prvom stretnutí, aj keď kamarát, s ktorým boli kolegami už dlhšie, nemal ten názor čo ja : že sa v tom vezie a nedokáže to už zastaviť. Na rozdiel od ostatných, ja som sa príležitostiam, kde by bola zároveň ona aj alkohol, vedome vyhýbala. Neraz sme spolu mali nočnú. Ona v jednom a ja v druhom internáte. Telefonovali sme si. Obyčajne zavolala ona, a to už bývala v nálade. Trieskala dve na tri aj za triezva.

Ak bola vôbec niekedy celkom čistá. Všetkému čo farbisto a zoširoka navykladala sa dalo veriť vždy tak na 20%. A aj to bolo obrátené na hlavu. Človek chcel byť taktný a zamlčiaval, že ju berie s veľkou rezervou.

Ľuďom sa zdala zábavná, pretože väčšina z nich ( viď populárne voayeristické programy v televízii ) sa dobre zabáva na trápnosti iných. A tá väčšina jej nezavesila na nos, ako ju v skutočnosti vníma, aby si nekazila zábavu.

Skoro pravidelne náš nočný telefonický rozhovor skončil tým, že na druhej strane naraz nastalo ticho. Prípadne som ju v slúchadle počula pravidelne odfukovať a zložila som to. Ráno si niekedy ani nepamätala , že sme spolu hovorili. Napriek ústnej vode z nej razilo ako zo suda. A párkrát potom v škole, kam sme ráno prichádzali so žiakmi , spadla zo schodov. Každému bolo jasné, prečo si podvrtla nohu. Inokedy sme ju museli schovať v kumbále za kanceláriou, kým trochu nepretriezvie. Bola pod parou veľmi zhovorčivá a rozšafná a očividne si nepripúšťala , že nevyzerá triezvo ani náhodou.

Vyrastala v rodine správcu lesov jedného bohatého aristokrata, ktorý časť svojich majetkov za Slovenského štátu dostal od Tisovej vlády späť. Jej otec bol už starý človek, keď sa narodila. Matka zomrela a ju a staršieho brata vychovával muž, ktorý patril do 19. storočia.

Rozprávala mi, ako dostala prvú menštruáciu. Vydesilo ju to a hanbila sa priznať, že krváca z takého chúlostivého miesta. A tak si zašpinené šaty prala tajne v potoku. Všimla si to ich susedka - manželka horára - a vysvetlila dievčaťu o čo ide. Potom ju otec dal do akejsi internátnej školy. A istý čas bola aj u tety v Nemecku. Tá si ju vraj chcela vziať k sebe natrvalo. Ale ona sa u nej zrejme necítila najlepšie, keď sa aj napriek ľadovo chladnej povahe svojho otca chcela vrátiť k nemu. Maturovala na vtedajšej ,,esvéeške“ s odretými ušami.
     Potom odišla z domu a čoskoro sa vydala. Jej muž bol učiteľ a aj ona bola zamestnaná v školstve ako vychovávateľka - v osobitke ( tam si údajne doplnila vzdelanie, ale zlé jazyky tvrdili, že žiaden ,,papier“ o tom nemá, ba dokonca, že ho má sfalšovaný). U nás zdedila pozemok ( brat emigroval do Ameriky ) a rozhodla sa postaviť si na ňom dom. Musela asi zdediť i nejaké peniaze, možno po tej tete z Nemecka, lebo s mužom sa dovtedy zmohli len na štátnu garsónku v jednom zo severoslovenských miest a bývali tam s troma dospievajúcimi deťmi .

Ten dom stavala vlastne ona sama. Všetko vybavila a pozháňala, dozerala na robotníkov a aj sa na tej stavbe v montérkach poriadne namakala. Kvôli nej si našla prácu v internáte , kde sme sa stretli. Bývala po niekoľko rokov na lúke pod lesom, v provizórnej záhradnej chatke bez kúrenia a vody.

Na konci týždňa ( piatky bývali voľné ) odbehla k rodine na sever Slovenska . Upratala, oprala, ožehlila a navarila im na celý týždeň. Ak chýbali tehly, už po polnoci si zababušená ako Sibírčanka pred tehelňou sadla na rybársku stoličku, aby ju ráno niekto nepredbehol. V zamestnaní hlavne oddychovala po náročnej robote na stavenisku. Dievčatá, ktoré mala omotané okolo prsta ( alebo skôr naopak), lebo im šla poruke, jej v internátnej kúpeľni oprali bielizeň, keď potrebovala. Muž a synovia raz začas došli a trochu na tej stavbe vypomohli. Napriek tomu, že bola mladšia ako jej manžel, on vyzeral zachovalejšie . Bol ešte celkom k svetu, udržiavaný, a na rozdiel od nej aj dobre oblečený. Bolo na ňom vidieť, že sa má rád a dá si na sebe záležať. Ona si asi na výzore veľmi nepotrpela. Bola ostatne stále v jednom behu. Často sa zrejme ani nestihla učesať.

Nikdy sa nepriznala, že ju bije. Nepovedala naň ani len krivé slovo. Iba z podtextu sa dalo vyrozumieť, že sa na neho v ničom príliš nespolieha. Na druhej strane, ako keby mala pred ním veľký rešpekt. Ba obavy z neho. V mladších rokoch sa podľa jej občasných poznámok spolu i dosť naflámovali. Ale časom ho prestalo baviť tráviť s ňou voľný čas- prenechal jej domáce povinnosti a spoločenskému životu sa venoval bez nej. Nevedela toho veľa o jeho spoločenských kontaktoch a okruhu známych. Vynechával ju z nich.

Keď sa nasťahovali do toho - potom ešte dlho neomietnutého a nedostavaného -
domu , stávalo sa, že prichádzala do práce akási zvláštna, akoby roztržitá, nesvoja, i keď sa snažila nevybočiť zo svojej roly veselej a bezstarostnej zabávačky. Spod nahrubo natretého dermacolu náhodne zvoleného odtieňa jej jasne presvitali modriny pod okom. Ostatne, jej muž už učil v našom meste a podobne drsne prevychovával aj svojich žiakov: neposlušníkom strkal ruky do heveru.

Medzitým za zredukoval počet ubytovaných a my dve sme sa po mojej materskej ocitli na jednom pracovisku. Keď sme mali spolu popoludňajšiu zmenu, vždy prišiel na kontrolu niekto z rodiny a ovoniaval nenápadne tekutinu, ktorú mala práve v pohári. Občas vykonal inšpekciu aj jej muž. Mračil sa a ona div že pred ním neskočila do pozoru. A bolo očividné, že si vydýchla, keď konečne vypadol.

Len niekoľkokrát som u nej vystihla náladu, keď zložila masku - a vtedy to bola celkom iná žena : sklamaná, zatrpknutá, zrobená, chytená do pasce. Ku koncu jej azda začalo aj trochu šibať. To už jej bežala výpovedná lehota ( internátne ubytovanie sa rušilo ) a ja som na pol úväzku robila iné. Neustále hovorila o tom, že odíde do Brazílie k bratovi Waldemarovi, ktorý jej po rokoch napísal list. Údajne tam pracuje na stavbe diaľnic. Nikdy som ten list nevidela, aj keď sľúbila, že mi ho prečíta. Aspoň si nepamätám, že by mi ho bola niekedy naozaj ukázala. Ale donekonečna mi zoširoka reprodukovala jeho obsah a dušovala sa, že sa z tej Brazílie , ak odíde, už viac nevráti.
Viem, že ju potom naozaj hľadali, pretože zmizla z domu. Nebolo jej pár týždňov. Ale nenašli ju v Brazílii, lež tu niekde na Slovensku.

Stretla som ju vo večierke raz tesne pred zatváracou dobou. Stála za mnou v rade a očividne nebola nadšená , keď som ju zbadala a natešene jej navrhla, že ju počkám a odprevadím domov, aby sme sa cestou trochu pozhovárali, ako ide život. Tvrdila, že má namierené na hokej, ktorý skončil tesne predtým, pretože som ľudí vracajúcich sa odtiaľ stretávala cestou do toho obchodu. Keď vysvitlo, že ma neobalamutí, kúpila si nejakú hlúposť, za ktorou sem asi cez celé mesto nemerala cestu, a chtiac - nechtiac sa so mnou vydala smerom k svojmu domovu. Bola veľmi nepokojná a vnímala ma len tak napoly. Povedala by som, že som ju asi pekne naštvala.

Bola , napriek všetkému, veľká bojovníčka. Keď stratila zamestnanie, tých pár rokov do dôchodku si odrobila na rôznych miestach, a ani potom neprestala drieť: dala sa na staré kolená na gazdovanie, ktosi vravel, že má dokonca aj kravu. Jej muža občas stretávam – chodí na nákupy, ešte vždy zachovalý a dobre vyzerajúci. Napohľad celkom sympatický, seriózny pán. Ona ako keby sa pod zem prepadla. Nechodí nikam a asi sa s nikým nestýka. Nikto o nej nič nevie.

Podľa toho, ako som ju poznala, som presvedčená, že ju v tej alkoholickej závislosti držalo jej nízke sebavedomie. Možno sa na ňom podpísal jej prísny otec svojou autoritatívnou výchovou, to, že keď dospievala, nebol nikto, kto by jej poradil v ženských veciach a postaral sa, aby sa necítila medzi rovesníčkami ako strašiak do maku. Nebol nikto, kto by jej prejavil záujem a city, ktoré tak potrebovala. Musela mať strach, keď ostala odkázaná sama na seba. A v mužovi, ktorého si vzala žiadnu oporu nenašla.

Ľudia často pijú zo strachu zo zlyhania. Keby ju nechal, bolo by to zlyhanie. Tvárila sa hrdinsky a nezlomne, ale aby to dokázala, potrebovala si sem - tam uhnúť. A potom už nielen sem – tam. Ďalší dôvod na pochybnosti a zahanbenie. Kruh sa uzavrel ...





Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se