« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

Život z druhej ruky




Mám rada veci z druhej ruky. Netuším ako presne sa dostávajú do skladov, z ktorých sa zásobujú secondhandy. Vraj z charitatívnych zbierok, a tie nenosené tiež zo starých nepredajných zásob. Nepotrebného šatstva sa ľudia zbavujú z rôznych dôvodov. V tejto šialenej dobe nenásytnej spotreby a nehorázneho plytvania odhadzujú aj také, čo sú ešte celkom súce na nosenie. Nakúpili si na novú sezónu oblečenie, v ktorom budú ,,in“a potrebujú preň miesto... alebo iba jednoducho túžia po zmene. Možno je niekomu, komu pôvodne patrilo, malé, alebo úspešne schudol , a nechce ho zbytočne skladovať v skrini, s tým, že sa možno ešte niekedy zíde. Niektoré z tých zvrškov asi aj po niekom zostali, a už nadišiel čas dať ich preč a vyrovnať sa s neodvolateľnou stratou...

Tá zaujímavá zelená blúzka z Francúzska - riflovina kombinovaná s mušelínom, športový štýl s rokokovými prvkami – azda patrila do šatníka niekoho, po kom tu zostali už iba nostalgické spomienky. A niekto, kto už nechcel žiť v minulosti, urobil za ňou tú takzvanú ,,hrubú čiaru“a rozhodol sa viac sa v nej nehrabať. Zbalil všetko, čo mu ju pripomínalo a zbavil sa toho raz a navždy.


Pôvodná majiteľka blúzky bola iste príťažlivá žena, určite nie skostnatene konzervatívna. Mala fantáziu a hravú povahu. Nezáležalo jej na praktickom účele a úžitku. Tá zelená vec jej padla do oka - a bola to láska na prvý pohľad . Blúzka vyzerala ešte stále ako nová. Nikde nijaké poškodenie, fľak či opotrebovanie. Ten trochu vyblednutý farebný odtieň látky bol pôvodný. Hodil sa k strihu.


Moja predchodkyňa nenosila ten zaujímavý kus oblečenia príliš často, aj keď si viem predstaviť, že v ňom vyzerala asi veľmi pekne. Nechávala si ho na zvláštne príležitosti. Možno na schôdzky s priateľom, na príjemnú prechádzku večerným mestom.


Vidím ju ako sa blíži k akémusi nábrežiu, kde na ňu čaká... Počerný, štíhly muž s lesklými vlnitými vlasmi, rozviatymi teplým podvečerným vetrom. Fajčí galoisku.( To mám iste z nejakého francúzskeho filmu.) Jeho dlhé štíhle prsty občas zahrabnú do tmavej ofiny, ktorú mu vietor hádže do tváre, aby ju prinútili k poslušnosti. Zamyslene sa díva na riečny prístav, kde ešte na pozadí plápolajúcej oblohy dobronzova opálení robotníci v špinavých tielkach čosi vykladajú z lode. Biele riečne vtáky krúžia ponad oceľovosivé lenivé vlny a neúnavne nalietavajú na vyhliadnuté ciele, schovávajúce sa pod hladinou. Keď ich úspešne trafia, víťazne zatrepú krídlami. Nad riekou sa ozývajú ich vzrušené a radostné výkriky.


Potom sa muž pozvoľna otočí, dávajúc si s prižmúrenými očami posledného dlhého šluka. Oblúkom zahodí ohorok do vody . Z tváre sa mu pomaly stráca neprítomný cudzí výraz ; jej črty náhle zmäknú a objaví sa na nej letmý úsmev. Vyšle ho smerom k žene v zelenom, ktorá sa pomaly blíži k nemu. Do jeho tmavých zreničiek premietajú jej blížiacu sa siluetu záblesky slnka zapadajúceho za mestom...


Niekto bol v tom kuse šedozelenej látky možno chvíľu šťastný. Páčil sa v nej. A niekto sa jej rozochvene dotýkal - sprvu nenápadne a akoby len mimochodom... Cítil pod ňou teplo sálajúce zo živého tela, žilku na predlaktí pulzujúcu ľahkým vzrušením pod jeho jemným dotykom.


Nie je nič smutnejšie ako veci, ktoré po svojich majiteľoch ostanú visieť v skrini. Ako keby mali už každú chvíľu prísť domov.


Žiť s márnymi nádejami a očakávaním niečoho, čo nikdy nepríde je zbytočná strata času.


Počerný muž s hlbokými vráskami po úsmeve na plochých lícach zatlačí nedofajčenú galoisku do popolníka a vstane. Pozrie do okna, za ktorým začína práve svitať. Z gaštanov v parku spadli aj posledné listy a teraz sú ich konáre zapichnuté do nízko visiacej šedivej oblohy. Vykročí k šatníku a jediným protipohybom oboch rúk zmietne z tyče všetky vešiaky...


A teraz mám tú blúzku ja. Ja, ktorá namiesto toho, aby som žila svoj vymedzený čas , život iba tak zobďaleč pozorujem. A neposlúcham rady, aby som to už konečne zmenila a jasne si sformulovala, čo vlastne od toho života chcem. Nepýtala sa len, čo odo mňa očakávajú iní, ale konečne si uvedomila, po čom túžim ja sama . Trvala na tom, že moje očakávania sú prinajmenšom také dôležité ako tie ich. Jasne ich vyslovila pred sebou aj pred nimi. Nezľavovala z nich.


A viem to vôbec?


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se