« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

O MALÝCH MOZGOVOVÝCH PRÍHODÁCH ( KU KURZU SEBAOBRANY NA CHATE)


Už som o tom písala ,,odborné pojednanie". Teraz trochu emócií. Dúfam, že si to, dopekla, niekto v hodine dvanástej prečíta. Nie je to určené nijakej konkrétnej vekovej kategórii. Postihnutý môže byť ktokoľvek, kto ešte vylučuje aspoň zbytky hormónov. Chat býva zdrojom elektronických podnetov na ich masívne vyplavovanie. Záleží od životnej situácie, momentálneho psychického rozpoloženia a súhry virtuálnych náhod. Choroba sa môže rozvíjať postupne a nenápadne, ale jej vývoj niekedy naberie nečakané obrátky aj veľmi rýchlo. Čím si hladnejší po láske, alebo skôr po tom, čo si pod ňou predstavuješ (neraz pod vplyvom sentimentálnych filmových príbehov), tým sa pravdepodobnosť úplneho ohlúpnutia ihneď na prvý pohľad zvyšuje.

Teraz sa zameriam na mužské obete, aj keď si u nich neviem až tak hmatateľne predstaviť sprievodné fyziologické pochody a ich prejavy. Lenže je štatisticky dokázané, že na rozdiel od žien, ktoré z nešťastnej lásky len volajú SOS, resp. dúfajú, že tento ich viacmenej teatrálny kúsok dojme potencionálny objekt ich beznádejného citu tak, že sa do nich dodatočne zamiluje, chlapi si vymýšľajú nebezpečnejšie spôsoby, ako dať najavo svoju lásku až za hrob. A bohužiaľ sú často účinnejšie. To je zvláštne, lebo ženy sú všeobecne pokladané za slabšie pohlavie. Za citlivky plné nehy. Nech ma hoci niekto aj šmarí do jedného vreca so sufražetkami, ale ženy sú v skutočnosti oveľa silnejšie ako sa tvária. Majú síce v hlave predstavu ženskej roly, podľa ktorej by to mal byť muž, na ktorom bude rozhodovanie, zodpovednosť a povinnosť byť oporou, a navonok to rešpektujú, ale v skutočnosti ( až na nejaké ,,subinky" a potom tie, ktoré si v nerovnom vzťahu chcú udržať ,,lásku" za každú cenu ) mužovi prenechávajú hlavne tie dve posledne menované úlohy. Nebývajú o nič menej egocentrické a ješitné ako chlapi, ale nie sú také priamočiare a viac špekulujú a taktizujú ako muži. Väčšina rozhovorov žien navzájom sa krúti okolo toho, ako zmanipulovať partnera, aby ho dostali tam, kde ho chcú mať. Aby mal pocit, že si všetko rozhodol sám, a nezistil, že to rozhodnutie mu nenápadne podsunuli. Alebo sa rozveselene vychvaľujú, ako na neho vyzreli a aj tak si za jeho chrbtom spravili po svojom. Múdra žena mlčí a prikyvuje, keď je pre ňu výhodné mlčať a prikyvovať, navonok sa správa tak ako sa to od nej očakáva, neprezrádza hlúpo svoje strategické plány. Trpezlivo dočká času. A má pripravené alternatívne možnosti, keby sa jej plán priebežne začal rúcať. Ženy, ktoré toto neovládajú, sú predmetom posmešnej kritiky ich schopnejších kolegýň a ,,môžu si za toho svojho debila samy".

Ak partner neposlúcha a neprejavuje dosť veľkú ( citovú ) závislosť na partnerke a ona stráca prehľad o jeho vzťahoch a aktivitách mimo ich spoločné hniezdo, samozrejme, že sa obáva o svoju pozíciu v jeho hodnotovom rebríčku, a tým aj o svoju riadiacu úlohu. Vzťah je vždy o oboch, nikto nie je len nevinná obeť, každý má na ňom svoj podiel zásluh i viny. V niektorom možno niekedy diely jedného alebo druhého nie sú rovnaké, ale minimálne za ten omyl, že sa rozhodli spolu žiť, keď sa k sebe nehodia si môžu obaja rovnako. A ešte za to, že tak ako rovnako nedokázali svoj nesúlad odhadnúť na začiatku, neboli schopní ani zabrániť, aby sa zväčšoval. Alebo to včas ukončiť a nepredlžovať zbytočne agóniu. Poznám osobu, ktorá prehlásila, že motívom jej vydaja ešte počas štúdia bolo, že on bol v tom mestečku hviezda, po ktorej túžili všetky jej kamarátky. Tým, že si ho nakoniec odchytila práve ona, nad nimi zvíťazila. To malo vtedy pre jej sebavedomie kľúčový význam. To bol hlavný dôvod jej zamilovanosti.

Keď už je jasné, že to víťazstvo bolo Pyrhovo a chalan si žije naďalej svoj slobodný a ničím neviazaný život i napriek prosbám, výčitkám a všetkým možným scénam z manželského života, jedným z osvedčených spôsobov ako sa s tým vyrovnať je vyplakať sa niekomu na hrudi - niekomu, kto by prípadne to strašné sklamanie zároveň pomohol časom aj vykompenzovať. Čiže nájsť si náhrad(k)u. Teda, buď jedno, alebo druhé. S náhradami to také ľahké nie je, stretnúť niekoho ochotného oddane milovať, a aby ešte aj zodpovedal estetickým, finančným a iným nárokom, nie je až taká malina. A tak sa mladá pani niekedy uspokojí aj s náhradkami. Nebude ich samozrejme hľadať v hypermarkete alebo v parku ( i keď som čítala, že aj to je dnes v dobe psíčkarov častý spôsob nadväzovania mileneckých vzťahov ), ale príde na chat. Ak má šťastie, podarí sa jej náhodou natrafiť na niekoho, kto má kritické obdobie a túži po zmene. Len ešte presne nevie, čo by potreboval a chcel. Je práve trochu citovo rozhodený a snaží sa usporiadať si to všetko v hlave. A v tom k nemu - z ničoho nič - zostúpi anjel. Krehká, éterická bytosť, túžiaca po pevnom objatí, v ktorom jemu zhodou nepriaznivých okolností niekto strašne chýba.

Nemusím popisovať, čo sa začne diať v mozgu, o tom tá moja nedávna ,,odborná rozprava".Výsledok - totálna strata súdnosti. Možno spočiatku podobná na oboch stranách. Ona je práve ukrivdená, rozcítená sama nad sebou a svojím osudom, a on ju tak ochotne, tak trpezlivo a zúčastnene vypočul a je ochotný robiť je našepkávaciu vŕbu zas a zas... Tiež videla v telke romantické príbehy, v ktorých hlavná hrdinka nakoniec našla štastie na internete. Takže má pred očami predstaviteľa tej postavy z filmu. Zhruba. Toho herca. Nejaké nepodstatné odlišnosti zistené na základe fotografie sa dajú opomenúť, keď na druhej strane počúva, aká je úžasná, nádherná, neodolateľná, výnimočná, jediná... Niekto by bol schopný milovať len ju a nikoho iného na svete, bola by stredom jeho vesmíru, hlavným zmyslom života. To už je nejaká istota. Kto by sa nezamiloval do takej predstavy!

A nepremýšľa, ani jej nenapadne, že tam na druhej strane je živý človek, ktorý možno nehovorí len tak do vetra, ale berie to smrteľne vážne. Tu predsa nejde o neho, ale o ňu, o jej šťastie. Lakmusovým papierikom sily toho citu, ktorý mu naznačuje počas nekonečných nočných rozhovorov ( kým je oficiálny partner na záletoch, alebo sa venuje nejakej inej zábave) je živé stretnutie. Aj to som už popísala a nebudem sa ani k tomu vracať. Čím väčšie prísľuby, tým väčšie očakávania. I keď si človek hovorí, že počíta s tým i oným, že je pripravený, nikdy nie je pripravený dosť na to, aby odmietnutie nezabolelo. Každé odmietnutie, odopretie akejkoľvek náklonnosti bolí. Keď niekto niekoho skutočne má rád, myslí predovšetkým na neho, a nie na seba. Bojí sa o neho. Cíti čo cíti on. Robí pre neho čo len môže, len aby ho uchránil. Aj pred sebou samým keď treba. A rád vezme na seba aj jeho bolesť. Nepripadá mu to ako obeť, ale ako samozrejmosť.

Podľahnúť predstave po nejakej dvojtýždňovej chatovej známosti, že ide o osudovú lásku môže byť veľmi nebezpečné. Najmä ak je tá predstava dosť jednostranná a na druhej strane sa s najväčšou pravdepodobnosťou zvažujú tie alternatívne strategické možnosti. Milý úsmev a ubezpečenie o pokračujúcom priateľstve a všelijaké výhovorky to bolestné poznanie ani trochu nezmiernia, skôr ešte naopak. Postihnutý láskou dostane iba poslednú ranu z milosti, ktorá ho môže zraziť na zem, spustiť nepredvídateľné reakcie.

Na chate aj v živote sa ľudia zahrávajú s citmi iných, pretože s nimi nevedia cítiť. Cítia hlavne sami so sebou. A to nie je žiadna láska. Len jej náhradka. Múdre by bolo ponechať im ten náhradný objekt - teda samých seba. Ale hovorte to slepo zamilovaným....






Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se