« Úvod | A DOTRETICE... »

Z ARCHÍVU


dom2


Dom , ktorý nie je

Chodím okolo domu, ktorý nie je .
Ako keby nikdy ani nebol .
Sú tam ešte orechy ,
dvor , pol múrika
a železná bránka .
A jabloň .

Plánka .

Spoza plota
ceria zuby
cudzí vlčiaci .
Zlostne vrčia
a číhajú , či nečiaham
za pozostalou
riečnou skalou ,
za bábikou z kaučuku
pod orechom
pochovanou ,
po oblohe s oranžovým kosákom ,
po porozsievaných hviezdach
v hrobovom tichu
mojich spomienok.

Ešte si ich budú šepkať
stromy, ktoré potichu
dožijú do jari .
Ešte si ich zašumia nad potokom -
ak sa podarí - kým ich
popravia
a vyrvú korene
neúprosne
zo zeme .
Stoja tam mlčky ,
zasnene ...
Nezúčastnené
pozorujú svojich katov
zhora -
ponorené do letokruhov .
Hrdo vztýčené
konáre
hľadia smelo
mrazivej noci
do tváre .


A v dome, ktorý nie je
sa nečujne
ktosi šťastne smeje
a trápenia už nebolia .
Času tu zhrdzaveli súkolia :
okamih vo večnosti -
a večnosť v okamihu .
Striehne za bránkou
a má psie oči .
Skočí...



Čí život žiješ ?

Kto si ty ?

A čo je ozaj,

čo je sen?

Sme nádejami opití -

a vytriezvieme na jeseň.

 

My sme to boli

a či niekto iný :

obraz čo visí na stene ?

A pamätáme svoje viny,

alebo o nich nevieme?

 

Kde sú tí všetci,

čo tu boli s nami ?

A láska ...

Kde je ? Bola tu ?

A nebo ...

Bolo nad hviezdami ?

 

Je ticho.

Počuť samotu...

 

***

Okolo niekoho chodí šťastie

ako okolo horúcej kaše.

Jedz kašu kým je horúca !

 Ale ono nie.

Bojí sa, že sa popáli a čaká

na chladný rozum.

 

***

Čítam si verše mŕtvych básnikov.

Na pár slov sa tu zastavili .

Boli tu

iba okamih

a všetko to, čo smutne žili

do knižky navždy uložili

ako do truhly.


Zatĺkli klincom.

Sem - tam  trafili

skoro presne

po hlavičke

a často tesne vedľa

 oka

dopadlo slovo

len tak naslepo

vystrelené.


A túžiac po lete

silno držali sa zeme,

aby nespadli .

Len slová

vylietali k oblakom

a diaľky

zavreli sa za vlakom,

keď ostávali doma.

 

Báseň je

zo smútku a zo samoty

chromá.

A básnik spitý donemoty

v svete dvojakom

v ústrety krivká

burinám a bodliakom

po zrušenej trati.

 

Kým sa celkom

stratí...


***


Vyhrabávaš sa z ruín

a skúšaš

vyznať sa v zákonoch

statiky.

Hľadáš pevný bod

na tejto Zemi

naveky

v tele matky - ženy

uväznený.

A za zrodmi

sa ponáhľajú

zániky.

 

Z chaosu

znovu

malý vesmír vstáva,

keď s veľkým treskom

rozdeľuješ robotu

uprostred toho Babylonu.

Staviaš zikkurat,

búrajúc múry rozpadlého domu,

aby tam mohol ďalej stáť

s eklekticizmom

konca jednoty.

 

Za troskou trosku

odpratávať

až po nahú pravdu tehál.

Je z trápenia

a lopoty

tých staviteľov pred tebou ,

tých prosebníkov

v dávnom chráme

opretých

o Múr nárekov.

 

Je večnou láskou,

ktorú v sebe máme.




Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se