« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

AKO SI ( PO ) RADIŤ

oblaky
 

Je toho veľa, čo by som mohla a aj chcela. Problém je kde a ako začať a nenechať sa priebežne znechutiť a paralyzovať. Keď je ťažkostí, ktoré sa stavajú do cesty príliš veľa a vo výhľade žiadne zlepšenie, pôsobí to demotivujúco. Človeka ovládne pocit, že akékoľvek snaženie nemá žiaden zmysel. Vynaložená námaha je neúmerná vynakladanému úsiliu. A nejaká pozitívna zmena je v nedohľadnej diaľke. Najhúževnatejšie sú národy a ľudia z takých regiónov, ktoré stíhali po celé generácie rozličné katastrofy, od prírodných pohrôm až po vojny a hladomory. Na druhej strane, príklad schudobnelých šľachticov, ktorí nakoniec predali aj svoje šľachtické tituly, a peniaze za ne prehrali v kartách, svedčí o tom, že pre charakter človeka nie je nič horšie ako dostať všetko zadarmo a mať bez vlastnej zásluhy čokoľvek, na čo si len pomyslí. Tuční Rimania tiež doplatili na svoju pohodlnosť a zlozvyk leňošiť uprostred luxusu a spríjemňovať si život všelijakými zábavkami od výmyslu sveta. Fyzicky zdatní, drsní a na tvrdé podmienky zvyknutí barbari pevne veriaci v posmrtné večné šťastie svojich bojovníkov ich nakoniec hravo porazili aj napriek rímskemu vojnovému umeniu. Dostávať všetko zadarmo, bez námahy a vlastnej zásluhy v konečnom dôsledku človeku škodí. Má si v pote tváre dobývať svoj každodenný chlieb. Je to stará pravda, ktorá platí aj pri výchove detí . Vôbec nie je kruté, ak sa im odopierajú veci, po ktorých túžia, i keď si ich rodič môže dovoliť – ak ich nutne nepotrebujú pre svoj rozvoj a boli by len zbytočným luxusom, ktorý by ich bavil akurát tak pár dní, kým by sa im neprejedol. A nie je nijakým týraním chcieť od nich, aby vynaložili námahu a nejako si ich zaslúžili. Odpracovali. Na to si však musí rodič nájsť čas a vyžaduje to systematický prístup. Teoreticky to väčšina snáď i ovláda – horšie je dokázať to prakticky realizovať. To totiž tiež vyžaduje námahu a sústredenie. Vždy je niečo dôležitejšie – a podstatné veci ostávajú potom bokom odložené ,,napotom“. Lenže ak sa prešvihne ten pravý čas, býva už obyčajne neskoro. Z malých a jednoduchých problémov sa stanú veľké a zamotané. Tie sa ,,napotom“ odkladajú ešte ľahšie. A podvedome ťažia ešte viac, aj keď ich od seba odtláčame a nechceme na ne myslieť.

Platí aj ďalšia vec, ktorú som nevymyslela, hoci som sa k nej dopracovala vlastnou skúsenosťou a až dodatočne si to potvrdila cudzími teóriami, že ak ja som OK, aj ty si OK. Nemôžem nič urobiť so žiadnym svojim vzťahom, kým nebudem JA v poriadku. Ono je to tak strašne zložité – ako môže byť niekto v poriadku, keď vzťahy, do ktorých je zapletený sú priam katastrofálne? Pretože nie vždy a všade má človek možnosť o tých vzťahoch dopredu rozhodnúť a dostane sa do nich aj s takými, ktorí vôbec nepodporujú jeho vlastnú rovnováhu. Lebo tiež nie sú OK. Neboli OK už predtým, ako vôbec tie vzájomné vzťahy vznikli, a trebárs si svoju nedostatočnosť ani neuvedomujú a sami sa meniť nechcú. Napriek tomu, nemožno na nich zvaľovať vinu za vlastné problémy. Najprv si treba poradiť so svojimi vnútornými pekážkami  – a potom možno rozhodnúť aj o vonkajšej zmene.  A jednoducho tie vzťahy zrušiť. To znamená odísť a hľadať iné. Píšem jednoducho – jednoduché to nie je, zmeny sú záťaž, a tá sa musí namáhavo zvládnuť. Lenže na to musí byť človek schopný odolávať. A teda zo všetkého najskôr byť OK.

Prvý problém je ako začať. Nie je vhodné postaviť si pred seba nejakú métu, ktorá by silno priťahovala. Nemusela by byť reálna. To už tiež poznám : cesta, ktorou sa pustíme, nás občas zavedie niekde úplne inde, než kam sme pôvodne chceli. A nebýva to len na škodu. Ak sa neupíname na nejaký výsledok, ktorý by sme chceli dosiahnuť za každú cenu, nehrozí rúcanie domčekov z karát. Ten ,,úspech“ by nám prevdepodobne nakoniec nepriniesol také uspokojenie, ako si predstavujeme. Preto je oveľa lepšie chcieť len malé úspechy, ale zato každý deň. A keď to nevyjde dnes, skúšať to zase zajtra. Som aj rada, že už som vo veku, keď redukujem dosť výrazne svoje ciele. Aspoň nemám veľké oči a nemusím sa báť veľkých sklamaní. Vlastne nechcem pred seba stavať ani žiaden ohromujúci cieľ. Ohromujúci pre svoje okolie: POZRITE SA, ČO DOKÁZALA ! Viem, že je to zlá motivácia, robiť niečo len preto, aby som čosi dokazovala ostatným. Aby praskli od závisti …


Prišla za mnou raz pred koncom svojej materskej dovolenky nešťastná kolegyňa. S obrovskou nadváhou, ktorá človeka znetvorí nielen telesne, ale ubližuje mu aj psychicky. Prišla, lebo ja sama som to dokázala, a mimochodom, bola z tých, ktoré mi to príliš nepriali, i keď to nedávala najavo priamočiaro. Vtedy, keď chcela podporu a pomoc, som tú neprajnosť od nej necítila. Asi som bola v tej chvíli slamkou pre topiaceho sa. Keď sme spolu rozobrali tú jej situáciu a pocity, ktoré ju trápili, stále som narážala na jej predstavu, že bude na konci svojho úsilia štíhla, dobre vyzerajúca a všetkým ukáže ! Všetkým, ktorí sa tešia, že je na tom hošie ako sú oni a tento fakt sa im vidí zábavný. Stále som ju opravovala : ,, Nehovor, že to dokážeš im, ale že to dokážeš sebe !“ Asi ma nepočúvala, alebo jej to odhodlanie dlho nevydržalo. Vtedy ma potrebovala, aby sa vôbec vedela nejako vyrovnať s blížiacim sa návratom do práce. Teraz je fyzicky na tom trochu lepšie než bola v tej chvíli, keď sa odhodlala prísť si po podporu, po návrate do zamestnania sa aspoň rozhýbala a je nateraz navonok vyrovnaná so svojím stavom takým aký je. Asi sa ním nezaoberá tak ako predtým, niečo potlačí, niečo vykompenzuje...Skúšala deväťdesiatňovú diétu spolu s tými, ktorým chcela dokazovať, že bude vyzerať lepšie ako ony. Tých deväťdesiat dní uplynulo, všetky účastníčky tejto kampane za štíhlu líniu neustále slovne prezentovali svoje výsledky, ale viditeľný efekt sa nedostavil. Ukážka toho, ako to nikdy nebude fungovať. Nemožno si myslieť, že na trvalú zmenu stačí nejakých deväťdesiat dní, ktoré statočne pretrpím. Mne sa nepodarilo túto kolegyňu presvedčiť, že schudnúť nie je to najťažšie, čo musí spraviť. Zmeniť vonkajší vzhľad je to najmenej. Ak sa človek nezmení aj vnútorne, je to ako keby jeho mozog transplantovali do iného tela. Tá schizofrénia potom môže narobiť veľa zmätkov. Nič sa nevyrieši, naopak, možno ešte oveľa viac skomplikuje. Treba počítať tiež s tým, že aj u ľudí okolo dlho trvá stereotyp vo vnímaní človeka – alkoholik, ktorý už desať rokov nepije sa často stretne s tým, že ho niektorí radia stále niekde na spodnú priečku spoločenského rebríčka, ako vtedy keď dopíjal poldecáky za inými pijanmi v miestnom výčape. A musí sa s tým vedieť vyrovnávať. Bez vnútornej zmeny to jednoducho nejde.


A tá vnútorná zmena spočíva hlavne v uvedomení si toho, že nie je možný návrat k minulému spôsobu života, k starým zvykom, či sa už týkajú vnímania, myslenia, stravovania, voľného času, reakcií na rôzne situácie a ľudí... Prestavať to všetko tehličku po tehličke je ťažká každodenná robota a pravdepodobne zamestnanie na celý život.




Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates