« Úvod | BALADA O DREVE »

NENECHAJ SA ODRADIŤ



Podľahla som po rokoch názoru niekoľkých čitateľov, ktorým som v slabej chvíľke zverila jeden môj viacmenej autopsychoterapeutický text, a úryvok z neho som poslala vydavateľovi, ktorý vydáva pôvodnú súčasnú literatúru. Jeden známy mi ten text, ktorý sa neplánovane rozrástol na viac ako 250 strán, dokonca po prečítaní nad ránom viazal do kože mnoho kilometrov odo mňa. Keď skončil, poslal mi fotku mojej ,,knižky“. Všimla som si, že nezarovnal okraje. Aj tak ma však veľmi to jeho nadšenie pre môj domnelý spisovateľský talent dojalo. Ešte nikto nikdy len tak z ničoho nič pre mňa také niečo nespravil. Keď som tú vec písala, vôbec som neuvažovala o tom, že by som to niekedy dala niekomu prečítať, s výnimkou kamaráta, ktorému som ten čiastočne smutný a čiastočne trápny príbeh začala rozprávať. On line sa to nedalo stíhať a tak som pokračovala off a posielala mu potom ďalšie a ďalšie kapitoly, na ktoré sa – ako tvrdil – začal pomaly tešiť. A priebežne si zo mňa i pekne sarkasticky uťahoval. Historka, ktorá vyvolala môj grafomanský záchvat bola naozaj chvíľami nasmiech. Ani som sa príliš nesnažila, aby som zakryla svoju hlúposť, vďaka ktorej som k nej prišla. Potom to čítalo ešte pár ľudí, a hlavne L. Trval na tom, že si to nemám nechávať len pre seba. Čítal celú noc, ráno po krátkom spánku pokračoval a s okuliarmi v jednej a hŕbou papiera v druhej ruke mi potom prišiel oznámiť, že ho to dostalo. Mala som taký zvláštny pocit, niečo podobné, ako keď pani M. popisovala príbeh svojich synov, ktorí mali zachrániť školu pred požiarom - a aj v nej tento ich hrdinský čin patrične ocenili. Až po rokoch sa dozvedela, že oznámili požiar, ktorý z detinskej nerozvážnosti založili sami. L. moja neochota prijať názor, že si mám trúfnuť niečo s tým svojím písaním podniknúť, hnevala. On je človek, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva. Verí, že treba ísť za tým, k čomu nás to tiahne, nepremárniť talent, napriek prekážkam a nepriaznivým okolnostiam neustále pracovať a usilovať sa uskutočniť svoje sny.

Myslím si, že som ho napokon sklamala. Nie som dosť odhodlaná bojovníčka, nemám jeho vytrvalosť a nezlomnú snahu. Až keď som videla, ako sa sám usiluje udržať si vieru, že nakoniec sa všetky ťažkosti podarí prekonať, poslala som opovážlivo do toho vydavateľstva onen úryvok. Motyka nevystrelila – vydavateľ mi napísal, že síce nejaký talent mám ( čo už som sa dozvedela kedysi veľmi dávno aj od iných, keď som sa párkrát na podobnú vec odhodlala), ale o literatúre neviem vôbec nič. Kedysi ma poriadne zotrel náš renomovaný básnik Vojtech Mihálik, čo ma odradilo na pár rokov – a neskôr, keď rubriku pre mladé lierárne talenty prevzal Vojtech Kondrót, boli zase moje pokusy úspešné. Vtedy mi ešte búšilo srdce, keď som hádzala obálku so svojimi výtvormi do schránky a šla som vyskočiť z kože od radosti, keď som nedostala po nose ako vtedy od Mihálika. Dávno už nie som žiaden mladý talent. S písaním som tak ako s kreslením neprestala, a to kreslenie si ním dokonca nahrádzam. Bolo obdobie, keď som nevedela , čo by ma bavilo viac, ale o všetkom nakoniec rozhodla moja porážka pri pokuse dostať sa na výtvarnú školu. Namiesto toho som šla na gymnázium. Pravda je, že som naozaj o tom kreslení a maľovaní toho veľa nevedela, v tom čase nebol u nás na vtedajšej ĽŠU ani výtvarný odbor - aj tak by ma tam nezapísali s odôvodnením, že je to zase len taký môj dočasný rozmar. Vzhľadom na to, že som pri svojich výtvarných experimentoch doma vždy narobila strašný bordel, mohla som to robiť len tajne, za maminej neprítomnosti – ale aj tak ma pritom vždy prichytila, pretože som sa od toho nikdy nedokázala včas odtrhnúť a uvedomiť si, koľko je hodín. Aj keď som nakoniec nebola úspešná a pri tých talentovkách som prepadla, kreslenie mi prinieslo krásne a nezabudnuteľné zážitky a myslím, že mi akurát v tom najkritickejšom období veľmi pomohlo. Že ma to obohatilo a možno aj pred niečím uchránilo. 

Pán vydavateľ má v čomsi aj pravdu. Nemám veľmi prehľad o akýchsi moderných literárnych štýloch a experimentoch, som vo veku, keď už človek toľko beletrie nečíta. Máločo ma ešte dokáže zaujať natoľko, aby som od toho nevstala. Inak ani čítať neviem : buď ma to chytí a potom čítam jedným dychom, nevnímajúc, čo sa deje okolo, alebo nie … a neskôr sa k rozčítanému už neprinútim viacej vrátiť. Nedokážem čítať nasilu, a už vôbec nie preto, aby som mohla povedať, že poznám dielo nejakého "kultového" autora. Napriek tomu sa stáva, že sa mi vzácne dostane náhodou do ruky knižka, ktorá ma dokáže vtiahnuť tak, ako sa mi to kedysi stávalo pravidelne. Ocitnem sa v stave ako po požití nejakej drogy a pod jej vplyvom zostanem aj niekoľko dní. Určite nečítam tie slovenské Steelové, ktorých knihy idú na dračku aj u mojich rovesníčok v práci. Červenú knižnicu som hltala – s vedomím, že to síce nie je "normálna" literatúra, ale na zabíjanie času dobré - keď som mala jedenásť.

Napriek tomu, že sama nie som práve na to vhodným príkladom, chcela by som všetkým mladým talentom povedať, že sa nikdy nemajú vzdávať len preto, že to o čo sa pokúšajú nie je dokonalé a podľa niekoho dosť originálne. Napodobňovanie je stará osvedčená metóda sebazdokonaľovania vo všetkých činnostiach a je ťažké nič nekopírovať, keď máme k tomu nakoniec ako spoločenské a navzájom komunikujúce bytosti, neustále si vymieňajúce skúsenosti a zážitky, aj prirodzený neuvedomený sklon. Snaha byť za každú cenu originálny je pochopiteľná : zákon kontrastu, základná podmienka toho, aby sme nezanikli v dave. Ale citlivý vnímateľ mimovoľne zistí, kedy ide ten tvorca len po tom, aby si ho všimli – a kedy to čo vytvorí má aj skutočný obsah. Dosť často sa kladie dôraz na tú formu. Ako vo všetkom a všade. Ale pozlátka sa vždy časom zlúpnu a nech vyzerali napohľad akokoľvek presvedčivo, tá faloš z nich jasne vylezie na povrch.

Možno sa mýlim, ale nemyslím si, že nejaké dokonalé zvládnutie techniky môže výrazne prispieť k rozvinutiu talentu, ale naopak to platí. Ak má niekto vášnivé zaujatie pre nejakú činnosť, zrejme to znamená, že má pre ňu ten zložitý komplex predpokladov, ktorý nazývame nadaním. Nadanie ho k tej činnosti neustále priťahuje a čas, ktorý jej venuje, určite prispieva k tomu, aby sa v nej zdokonaľoval. Ak sa nechá odradiť nepriaznivými postojmi alebo ľahostajnosťou okolia a začne sa nedobrovoľne zaoberať radšej niečím iným, užitočnejším – podľa tých druhých, čo mu takto dobre radia- jeho nadanie sa nerozvinie a časom stratí. Nie vždy vie tiež každý celkom dobre odhadnúť, čo ho k nejakej činnosti motivuje, ľahko si zameníme napríklad túžbu po sláve a úspechu za skutočné vnútorné potešenie. A potom možno svoje schopnosti neohodnotíme celkom objektívne a cítime sklamanie z ich neuznania. Niekto sa toho neuznania príliš bojí, je priveľmi zameraný na to, čo si myslia a hovoria tí druhí … Je to zložité a nikto asi neodpovie na otázku, prečo sa medzi toľkými talentami uplatnia nakoniec len niektoré. A možno ani nie tie najväčšie. Ktovie koľko Shakespearov a Goyov umrelo nikým nepoznaných!

A keby aj naše snaženie nemalo výhliadku  na slávu a úspech, krása je v ňom samom. V potešení z toho, čo sme vytvorili, i keď to nemôže nikdy zodpovedať predstave o dokonalosti. Ale práve preto sa nabudúce môžeme o to pokúšať zas a zas. Len tak. Pre radosť a vlastné uspokojenie.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se