« Úvod | BALADA O DREVE »

O MRAVNEJ DOKONALOSTI

Dokonalým ľuďom sa vyhýbam ako čert krížu. Mám takú životnú skúsenosť, že tých, čo neotrasiteľne veria vo svoju morálnu čistotu a snažia sa ,,naprávať“ ostatných a pretvárať ich na svoj obraz, je najlepšie veľkým oblúkom obísť.

Mala som takú kolegyňu. V rámci znižovania stavu zamestnancov nakoniec patrila medzi tých, ktorí dostali výpoveď. Bola slobodná, bezdetná, jedináčik, ešte nie natoľko vekovo pokročilá, aby nemohla začať inde, mala menej praxe, trochu odťažitú pôvodnú kvalifikáciu. Zostávajúcich kandidátov na výpovede umiestnili na iný úsek, ju nie – hoci tam prijímali v tom istom čase niekoľkých nových. Je fakt, že to posledné kritérium - kvalifikácia, odbornosť - sa u tých novoprijatých do úvahy nebrala. To bolo nespravodlivé. Ale zrejme som nebola v tom čase jediná, kto veľmi nestál o jej spoločnosť na pracovisku. V období, keď tam pred prepúšťaním rástlo napätie, som mala možnosť presvedčiť sa o jej charaktere ako málokto, pretože sme priamo spolupracovali. Robila skrátka všetko preto, aby vyšli najavo všetky moje chyby, tie, ktoré som zavinila ja sama, a aj tie, ku ktorým mi pomohla. Napríklad aj tým, že mi zatajila potrebnú informáciu, alebo poza môj chrbát robila veci, na ktorých sme sa nedohodli. Manipulovala proti mne okolie. To všetko som viacmenej len tušila, nemala som nikdy nijaký rukolapný dôkaz. Mám dodnes niekde odložený taký zošit na odkazy, čo sme si vtedy zaviedli, lebo niekedy sme sa striedali a nestihli sme si povedať čo bolo treba. Do istého času boli tie odkazy neformálne a v kolegiálnom tóne – dá sa tam takmer na deň vystopovaťzvrat, po ktorom sa obrátila o 180°. Stalo sa to vtedy, keď už bolo jasné, že nás zrušia.

Je zaujímavé, že keď ju po rokoch dnes stretnem, a nestihnem nenápadne odbočiť a stratiť sa v dave, čo je v malom meste samo osebe dosť problém, dozviem sa zakaždým, že som z nášho bývalého spoločného pracoviska jediná, komu sa poteší, keď ho vidí. Ona už medzitým zase zmenila zamestnanie a pokiaľ viem, aj v druhom prípade pri znižovaní počtu zamestnancov padlo to slovo na ňu. A na najnovšom mieste stála na čele akéhosi odboja proti priamemu nadriadenému, vďaka ktorému sa tam dostala. Šlo, ako inak, o mravné očistenie vedenia, a to by zrejme bolo možné najmä vtedy, keby sa do toho vedenia dostala sama.

Niekedy nám služby vyšli tak, že sme niekoľko hodín museli byť spolu. Často to bolo pre mňa náročné, pretože som na jednej strane vedela, že si musím dávať pozor na jazyk, aby som náhodou neprezradila niečo, čo by mohla prekrútiť a niekedy použiť voči niekomu tretiemu – a na druhej strane som nechcela, aby mala pocit, že si ju opatrne držím od tela. Také správanie by vyzeralo nadradene a ona by sa mohla cítiť urazená. Radšej som jej pozornosť odpútavala od iných a toľko jej toho natárala o sebe samej, len aby bola sýta a spokojná, že som sa potom nemohla diviť, keď o mne poroznášala všetky možné klebety. Ona strašne rada nazerala ľuďom do hrncov. Poznala snáď celé mesto a široké okolie po mene, vedela, kto, s kým, kedy, kde, prečo a ako. Zo mňa bývala zúfalá, lebo keď mi vysvetľovala kto je kto a s kým každým sa zaplietol, zamotala som to - čiastočne aj náročky - vždy tak, že z toho vzniklo také holzmannovské komické číslo, a k vlastným klebetám sme sa potom ani nedostali. Poznala detaily o mravných pokleskoch iných, ako keby s nimi zdieľala ich intímny život; mala ku každému kritické výhrady a na málokom našla suchú nitku. Bol to asi ich rodinný zlozvyk – zbierať informácie o iných, posudzovať a odsudzovať ich na morálnu smrť - podľa toho, ako mi popísala  siestu s rodičmi pri kávičke po nedeľnom obede. Rozmýšľala som o tom, prečo sa tak zaujímajú o problémy a nedostatky cudzích ľudí, a prišla som k záveru, že pátranie po nich a ich spoločné rozoberanie slúži ich ubezpečovaniu sa o vlastnej bezúhonnosti a šťastí. Posilňujú tým asi vlastnú spolupratričnosť a súdržnosť. Tragédia tejto mojej kolegyne bola v tom, že jej to pripadalo celkom normálne, ani na chvíľu nezapochybovala, že by ona a jej rodičia nemali byť vzorom mravnosti a sporiadanosti pre všetkých ostatných.

Aj taký manželský pár, ktorý sa na staré kolená prisťahuje do paneláku s kopou mladých ľudí a malých detí je radosť. Tam, kde bývali predtým usporiadali obyvatelia domu oslavu, keď sa konečne po rokoch odsťahovali – po tom, ako z pomsty za nedodržiavanie ich predstáv o domovom poriadku natierali ľuďom kľučky a upchávali kľúčové dierky akýmsi čiernym lepkavým svinstvom a neustále všetkých naokolo otravovali svojimi sťažnosťami. Keď sa deti neprezieravo pozdravia pred činžiakom takému neurotickému susedovi ,,dobrý...“, vynechajúc ,,deň „ , nasleduje kázanie o tom, že sú nevychované presne ako ich rodičia, a keďže  začnú mať z onoho ľudového kazateľa srandu, samonasierací proces u neho vyústi do hlasného hromženia a nadávok. ,,Sviňa“ patrí k tým najbežnejším. Keď sa nabudúce decká už nepozdravia, nasleduje ďalší výchovný ,,pohovor“. Bývať v priamom susedstve niekoho podľa vlastných predstáv tak mravne dokonalého je ako sedieť na časovanej bombe. Človek sa pomaly začne vo svojom byte cítiť ako neželaný podnájomník. Musí rešpektovať režim dňa ,,pána domáceho“, prestať fajčiť, kúpiť si slúchadlá na televízor, nerušiť nočný kľud ani klopkaním na klávesnicu. Výhražné listy v schránke, búchanie na rádiátor o šiestej ráno, vulgárne nadávky cez bytové jadro, kolomažou natreté zábradlie, aby si deti zničili oblečenie, zámerne otvorené dvere výťahu o poschodie vyššie, keď sa človek ponáhľa do práce, slovné výpady na verejnosti pred obecenstvom, ohováranie na každom kroku, to všetko treba nejako strpieť, ak sa človek nechce dať zatiahnuť do vleklého nechutného konfliktu, o ktorý tým bezúhonným moralistom ide. Oni totiž z konfliktov čerpajú energiu – je to pre nich príležitosť, ako ju vycucnúť z tých, čo sa im do nich nechajú neprezieravo zatiahnuť.

Sú azda naozaj presvedčení, že oni sami sa správajú príkladne a majú právo požadovať od ostatných, aby sa prispôsobovali ich morálnym nárokom. Nad každým pokleskom iných ľudí dvíhajú prst, ale sami nezhrešia nikdy. Ktovie, z čoho sa vlastne spovedajú pánu farárovi, keď chodia do kostola. Žiadnej vlastnej viny si vedomí totiž nie sú. Vo svojej dokonalosti sú rovní Pánu Bohu, a nie pánu farárovi.

Keby som bola sv. Peter, dám na tú nebeskú bránu radšej závoru.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se