« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

Asociácia



Prešla som si dnes svoje dva blogy. Popísala som toho teda dosť. Spomenula som si na jedného pána spred mnohých rokov. Moja najlepšia kamoška zo školy pracovala na programovom oddelení jedného vtedajšieho PKO. Parku kultúry a oddychu. Asi je to už archaický názov inštitúcie, ktorá sa mala starať o kultúru a zábavu v krajskom meste. Mali na starosti napríklad aj kolotoče a aj predajňu akváriových rybičiek. Viem len, že sme šli raz spolu v rámci nejakých jej pracovných povinností za vedúcim toho obchodu. Išla azda niečo do tej akvaristickej predajne kontrolovať... je to už tak strašne dávno, na podrobnosti si nespomínam. Predpokladala, že si s tým pánom budem rozumieť. Vraj píše básne. Kamoška bola z umeleckej rodiny- mama a sestra operné speváčky, otec dirigent. Ona bola čierna ovca - basketbalistka. Boli sme také rozdielne- a vzniklo medzi nami také silné priateľstvo! A ani doteraz sa náš vzťah nezmenil. Ona je idealistka, trochu sentimentálne romantická, ja v porovnaní s ňou drsne realistický skeptik. Vždy som ju musela krotiť, aby nelietala príliš vysoko nad zemou. Tiež občas uletím, ale na rozdiel od nej sa rýchlo zbadám a stihnem sa ešte včas katapultovať. Cestou mi ospevovala básnický talent pána vedúceho. Nebolo mi ani divné, že ešte nič nevydal, veď to boli časy cenzúry . Aj keď spisovateľ by sa mi bol lepšie hodil do kotolne. Eva nás zoznámila a nadškrtla mu, že by ma jeho literárna tvorba zaujímala. A to nemala robiť! Pán naradostene odišiel kamsi dozadu do útrob predajne a promptne priniesol odtiaľ svoje zobrané spisy. Stovky a stovky strán naťukaných - s preklepmi - na písacom stroji. Mne už po prečítaní prvých riadkov - lebo verše to neboli, na to sa mi to zdalo príliš polopatistické - bolo jasné o čo sa jedná. Ale zo slušnosti som tam musela sedieť a tváriť sa , že sa s hlbokým zaujatím oboznamujem s výsledkami jeho záujmovo - umeleckej činnosti. Chvíľami mi v hrdle klokotal zadržiavaný smiech a slzy, čo sa mi tisli do očí, neboli slzami dojatia nad objavom budúceho génia ( z môjho hľadiska to už bol Matuzalem, mal asi päťdesiat ). Neviem, či sa tá emócia dá nazvať súcitom, nie je to presné, skôr je to niečo ako vrcholne trápny pocit.  Podobne ako jeho verše na mňa pôsobí plechový trpaslík uprostred záhradky s fazuľou a ružičkami.

Keď sme sa konečne odtiaľ vymotali, povedala som - odnášajúc si sebou na domáce čítanie malú vzorku z toho rozsiahleho diela, len asi pol kila z toho balíka popísaných papierov - Eve svoj názor. Bola sklamaná, že sa jej nepodarilo urobiť mi radosť a zoznámiť ma  so  živým básnikom. Neverila mi tak celkom,  že som jeho tvorbu pochopila a môj záver, že je to cvok - grafoman sa jej nepáčil.

Ktovie prečo som si na neho spomenula, keď som videla dnes to množstvo textu, čo som popísala za niekoľko mesiacov. Asi mám s ním predsa len niečo spoločné, ako predpokladala moja kamarátka ...

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se