« Úvod | A DOTRETICE... »

VIEM, ALE NEPOVIEM



Nemyslím si, že som jediná na svete, kto už to vie. Mnohí na to tiež prišli a vedia čo viem ja. Nehovoria o tom nahlas pred inými ľuďmi a zamlčiavajú to aj pred sebou, aby s tým mohli nejako žiť nielen oni sami, ale aj ich okolie . Keby sa tomu poddali, tej drsnej pravde o tom, čo je v skutočnosti ľudský život, bolo by s nimi na nevydržanie. A ako by k tomu potom prišli tí, ktorí ešte majú čas na prebudenie, nič netušia, dúfajú a veria - a tešia sa na budúcnosť?! Tí, čo ešte majú právo na šťastie, aj keď je len ilúziou. Možno na tú skutočnosť ani neprídu a ideálna predstava o živote im vydrží až do konca. Niektorí tomu hovoria ,,uhol pohľadu“ alebo ,,schopnosť byť šťastný“, a tak všelijako podobne, i keď sa skôr jedná len o akýsi druh milosrdnej slepoty. Keby niekto čítal tieto moje slová, pomyslí si, že som v hlbokej depresii, ale nie som, som už ďalej; nad prekonanými sklamaniami a smútkami je také tiché ľahostajné vákuum, som v ňom vzduchotesne bezpečne uzavretá a vonkoncom nič tam ku mne neprenikne. Vydržím tak možno aj do osemdesiatky, ak ma niečo nezrazí na ceste, alebo nedostanem niektorú z tých nebezpečných civilizačných či infekčných smrteľných chorôb. Alebo ak sa nenaplnia veštby slepej Vangy a ostatných jasnovidcov. Prípadne nás šťastnou náhodou minie ten sľubovaný asteroid – ale to už mi aj tak nehrozí, iba ak by som presluhovala, pravdepodobne postihnutá nejakou ťažkou formou stareckej demencie, ktorá by môj stoicizmus ešte znásobovala.


Vedľajším produktom môjho emocionálneho ochromenia je neprítomnosť strachu takmer z čohokoľvek. Nebojím sa skoro ničoho – že nebudem mať prácu a peniaze, ani mizerného dôchodku, straty strechy nad hlavou. Nemám strach zo samoty, ľahostajnosti či nepriateľstva okolia, nedesím sa klimatických zmien, svetových hospodárskych kríz, politických a spoločenských zvratov, Mimozemšťanov, smrti... Jediné, čomu sa snažím vyhýbať, je nemocnica a lekári, to už si skôr viem predstaviť väzenie. V nemocnici by som si pripadala ako vyslúžilý laboratórny potkan. Úplne bezmocne, vydaná na milosť a nemilosť čejsi dobročinnosti. Nechcem byť na nikoho odkázaná, ani keby to bola matka Tereza. S obavou sa vyhýbam aj domácim zvieratám. Niektorým viac a iným menej. Z tých divých strach nemám – viem, že tam je ten dištanc, na rozdiel od môjho vzťahu napr. so sídliskovými psami, vzájomný. I keď sa už vypĺňa proroctvo, podľa ktorého sa divé zvery budú špacírovať medzi ľuďmi. Boj o ,,korytá“ už zasiahol aj ich. Vôbec im závislosť – chudákom – na sebeckých ľuďoch nezávidím...

Pozerám, že čas pokročil a ja začínam mať rozbiehavé myslenie. Čo som tým všetkým vlastne chcela povedať? Namôjdušu si nespomínam. Asi niečo v tom zmysle, že aj tak nemôžem vysloviť tie jednoduché pravdy o živote otvorene a polopate, pretože také veci sa ľuďom do očí len tak nevmietajú. Nejde len o to, že by niektorí ani neuverili. Ak hovoríte človeku, čo nechce počuť a naopak nehovoríte, čo počuť chce, je nespokojný, zneisťuje ho to a môže si začať i vynucovať, aby sa dopočul, čo sa chce dopočuť. Túži po tom, aby ho niekto neustále ubezpečoval, že veci sa nemajú tak mizerne ako by sa mohlo zdať. A Vy, pretože sami radšej pred vlastným poznaním uhýbate, pristúpite na tú hru. Možno ju nazvať napríklad i ,,umením prelaďovať“ alebo ,,pozitívne myslieť“. Tak vzniká krásna literatúra. Mala by vždy naznačovať nejaké pozitívne východisko, nevyznievať beznádejne pesimisticky. Stáť na strane dobra a postarať sa, aby zvíťazilo. To ľuďom dodá nádej. Na to je potrebné rozvíjať tvorivú fantáziu. Ja však už dnes nič nerozviniem. Naopak, balím to, a idem spať.

Nie naveky, samozrejme. Netreba volať linku dôvery, ani záchranku či hasičov. Idem si len normálne zaliezť do postele.

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se