« Úvod | BALADA O DREVE »

S KĽÚČOM OD TRINÁSTEJ KOMNATY


Včera bolo úžasne. Jeden z najkrajších jesenných dní, aké si možno predstaviť. Vzduch ako z umývačky, vysoké čisté nebo v námorníckej modrej a na ňom kde - tu porozhadzované dobiela vypraté ľahučké bavlnené oblaky. Lesy práve hýria všetkými farebnými odtieňmi zeme a slnka. Vylezieš na kopec a máš pred sebou krajinku ako vyšitú na gobelíne. Nevidíš smetiská priamo v centre mesta - plasty, poglíbané plechovky, rozmočené škatuľky od cigariet, staré handry, sklenené črepy, hnijúci odpad z kuchyne, a to všetko roztrúsené medzi poobschýnanými byľami bujnej buriny dorastajúcej do výšky poriadneho chlapa, ktorou v poslednom čase zarastá každý voľný pľac medzi starostlivo udržiavanými pozemkami okolo rodinných domov nastavanými tam, kde bývali tiež starostlivo udržiavané záhrady, polia a lúky. Tá burina tam vtedy nerástla. Teraz je na jar zbytok nezastavanej zeme celý žltý - pre žiadnu inú farbu nezvyšuje miesto. Je to vďaka tej cudzokrajej rastline. Zdá sa, že sa jej u nás zapáčilo a darí sa jej viac než dobre. Na jeseň kvety odkvitnú a steblá zdrevnatejú a zhnednú – vyzerá to potom ako húština v začarovanom lese. Presekať sa tým, keď si chceš spraviť skratku cez niekdajší dvor po zbúranom dome, kde ešte nestihli nastavať búdy s ,,obchodnými priestormi“( hovoria im ,,polyfunkčné domy“, no tu u nás by sa im malo hovoriť skôr ,,nefunkčné“vzhľadom schopnosť podnikať a úroveň kúpnej sily), na to aby si si nosil sebou mačetu. Ešteže tá pliaga nevyliezla zatiaľ na kopec – pod horou sa statočne držia trávy a spolunažívajú tam s nimi všetky tie skromné rastlinky. Bez problémov sa spolu delia o to, čo im poskytuje zem, len sem – tam sa medzi nimi týči pichľavý bodliak, ale žiadna zlá dravá bylina sa neodváži príliš rozťahovať : tie ostatné rastlinky jej to nedovolia. Platí tam ešte starý poriadok, nikto tam nie je bezohľadne sebecký a nežije na úkor druhého.

Briezky lemovali úzku cestu stúpajúcu do cigánskej osady. Rozlievalo sa po nej slnko. Len tesne pod okrajom lesa sa dalo pred ním schovať do chladivého tieňa. 

 Kedysi za Slovenského štátu museli Cigánov obce vysťahovať dva kilometre od hlavnej cesty a tých našich postrčili na druhý koniec mesta pod horu. Je to veľmi pekné miesto, s výhľadom do zalesnených dolín vo vrchoch nad ním. Vtedy tam žilo len pár cigánskych rodín - v duchu novodobého pokrytectva tam dnes stojí panelákové cigánske gheto. Okrem ešte jedného, ktoré vzniklo na staršom sídlisku. Hlavne, že sú za plotom, a nie priamo na našom dvore, na očiach. Všetci sa akosi spoliehajú, že nepoprerastajú cez tie zábrany, čo im postavili do cesty.
A ak, tak sa to stihne povytínať a dostať späť do bezpečnej vzdialenosti. 

Veselý džavot doliehajúci z činžiakov, čo sa beleli pomedzi stromy, svedčil o životaschopnosti tej mnohopočetnej komunity, oddelenej jedným z posledných kúskov prírody, ktorú už pomaly budeme poznať len z opisov našich literátov. Zvláštne, koľko sa ich v tomto Bohom zabudnutom kraji narodilo. Vždy myslím na Pavla Dobšinského, keď sa dívam na tieto hory. Tu mu pozbierali (a aj Němcovej) rozprávky, ktoré potom spísal. Tie vrchy tu stáli presne takto aj keď sa na ne o tomto čase, na začiatku babieho leta, díval on a jeho priatelia – zberatelia mýtov z tohoto kraja a mali ten istý zmyslový zážitok, ako mám teraz, po takmer poldruha storočím ja. Vydal ich tesne predtým, ako sa narodila moja prababička, a práve ona nám ich rozprávala i čítala pri rozžeravenej piecke na piliny, keď sme boli malí. Sú vo mne spojené s blkotajúcim ohňom, s príjemným teplým pocitom okolo žalúdka uprostred neprívetivej mrazivej tmy tam vonku. Babička mi zas vtedy splývala so všetkými tými rozprávkovými bytosťami, ktoré sa z ničoho- nič zjavili, práve keď bol najvyšší čas. Aby ukázali cestu, alebo darovali čarovný prútik.

Koľkých našich maliarov inšpirovali  slovenské ľudové rozprávky a pohľad na takúto krajinu, ktorú mám teraz pred sebou. Namaľovali tie isté zmyslové zážitky , ako mám teraz  ja. A raz tu tak, ako tu stojím ja,  bude stáť zase niekto iný a možno mu napadne, že sa skrz neho dívajú na tento pozemský svet aj tí, čo im patril predtým a že ani jemu nepatrí navždy. Mnohí na to dnes zabúdajú a správajú sa podľa toho.

Takto príjemne som zakončila svoje piatočné popoludnie. Okolo pol piatej sa naraz zotmelo a potom sa spustil dážď, ako keby sa na oblohe pretrhlo Gabčíkovo. Zmokla som do nitky, vymódená v teplákoch a vyťahanom tričku, a na tom môj ,,civilný“ žltý plášť, to všetko k modrým teniskám – odskočila som si po cvičení kúpiť niečo pod zub a – pravdupovediac - zdržala som sa v sekáči naproti, inak by som to do prietrže mračien bola stihla. Hneď sa ochladilo a počasie ako šibnutím toho čarovného prútika bolo zrazu úplne iné : skutočne jesenné. Takej zmoknutej mi v ten sychravý podvečer chlad zaliezal až pod kožu. Ale keď som potom už za tmy kráčala pomaly domov prázdnymi ulicami, bol vlahý a teplý večer a na nebi spoza roztrhaných oblakov presvitali hviezdy. V aleji parčíka mi na hlavu cupkali gaštany. Listy, čo sa ešte držia na konároch, vyzerali vo svetle lámp ako pozlátené. Nebolo ťažké si predstaviť, že sa motám niekde po začarovanom paláci z Dobšinského rozprávky. S kľúčom od trinástej komnaty…

 


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se