« Úvod | BALADA O DREVE »

ZA MÚRMI

Dnes sa nekonali ani prestávky s cigánskou muzikou, ani mi zatiaľ nepriniesol jeden z účastníkov, čo sa na to bol sám od seba včera podujal, svoj pohľad na osadu, v ktorej žije. Hneď ráno sa mi ospravedlnil, ale vraj mu to starší zakázali. Niektorí si včera všimli, ako mu dávam papier, aby to spísal tak ako to sám vidí a cíti. Keď mu to zakazovali, argumentovali vraj tým, že každý sa má starať o svoje a žiť si, ako sa mu páči, a tých druhých do toho nič nie je. Včera sa sťažovali na zlé hygienické podmienky v osade – nemajú ani kam sypať smeti, a tak ich v igelitkách odhadzujú kam dohodia. Alebo nechajú len tak niekde pri ceste. Neporiadok robia vždy ,,tí druhí“, hlavne horný koniec, kam sa nasťahovali všelijakí tí prisťahovalci. Nemám prehľad, ktorí všetci z tých, čo chodia na kurz, sú ,,domáci“ a ktorí ,,prišelci“. Isté je, že sú veľmi rôznorodí – či už ide o reč, o schopnosť a spôsob vyjadrovania, stupeň gramotnosti a kultivovanosti i názory a postoje k životu.

Dnes som videla, že okrem chudoby a hygieny je veľkým problémom osady alkoholizmus. V krčme naproti na druhej strane ulice sedela celý deň skupinka, ktorá mala byť na aktivačných prácach. Na fare. Lenže jedna žena z tej skupinky mala narodeniny, nuž oslavovali. V krčme im načapovali do plastových fliaš lacné splaškové víno. Liter vraj tak za 30 – 40 Sk. Jeden z našich účastníkov, starý ako ja ( bez zubov, vzhľadom tak šesťdesiatnik ) mal po celý čas víno schované pod vetrovkou. Ukázal mi ho možno počas druhej prestávky. Divila som sa už od pondelka, že niektorí po skupinkách odchádzajú do záchodu – a oni tam asi popíjali. Tak ako aj v predošlé dni, v miestnosti sa počas dopoludnia premlelo oveľa viac ľudí, než koľko tam ostalo sedieť, keď sme konečne zamkli, aby nám tam neprenikali opilci z náprotivej krčmy. Ani neviem, kedy čo kto popodpisoval, ak sa tak tie haky – baky dajú nazvať- niektorí sa podpísali aj dva dni dopredu; jednak preto, že nevedia čítať a jednak špekulujú, že si tak zabezpečia to stravné a zotrvanie v evidencii na ÚP, aj keď nebudú spolupracovať. Naša dnešná nová taktika, ako ich pomocou prezenčnej listiny prinútiť ostať až do konca zlyhala a zajtra sa bude musieť uplatniť nejaká nová, účinnejšia. Prezenčka hlavne nesmie ostať ležať na stole počas prestávky, alebo si ju lektor musí nosiť so sebou. Zas bolo plno výhovoriek – jeden robí strechu, ďalší musí dávať pozor na deti, lebo žena je v nemocnici; najviac výhovoriek sa týkalo detí, ktorým bolo treba variť a privádzať ich a odvádzať zo školy, hoci popoludní, keď sme odchádzali, niektorí rodičia sedeli v tej krčme a malé deti sa potulovali bez dozoru okolo nej len s tými staršími. Žena toho nášho alkoholika, čo sa nám opil už o desiatej tak, že som ho poprosila, aby odišiel, mala tiež pekne pod čapicou. To bola jedna z tých na aktivačných prácach – malá, svetlovlasá, modrooká, vyzerajúca na sedemdesiat. Môj ročník.. Tancovala ako diabol rovno na ceste medzi krčmou a kutlúrnym domom tesne za zákrutou, ani sa jej nezaplietli nohy.

Vraj aj jeden zo synov takto pije, povedali mi domáci.

Mnohí z účastníkov sú nejako vzájomne rodinne spriaznení. Bratranec toho s plastovou fľašou vína ( popoludní už spal s hlavou na stole vo dvore krčmy) mnoho rokov odpracoval na jednom mieste, na družstve ako pastier a aj v posledných rokoch sa tým sezónne živil, ale teraz aj družstvá zneužívajú poskytovanie príspevkov na vytváranie pracovných miest a neustále vytvárajú to isté miesto pre iných, aby získali pracovnú silu bez vlastných nákladov, zadarmo. Tak to koniec koncov robia aj stavebné firmy, kde sú Cigáni zamestnaní. Tam ich ešte úžerníckym spôsobom okradnú všelijakí šikovní sprostredkovatelia. Pastier robí tú ťažkú robotu s hmotnou zodpovednosťou za drahé kusy dobytka za minimálnu mzdu. Záleží na kvalite psov, či stádo ustráži. Ak po návrate na družstvo po niekoľkých mesiacoch nejaký kus chýba, má na krku policajné vyšetrovanie pre podozrenie z krádeže. Pasie na horských pasienkoch, hlboko v horách a býva osamotene v maringotke bez vody a svetla. Keď prší, ochladí sa, niet sa poriadne kde schovať, vysušiť a zohriať. Okrem tejto sezónej práce mu živobytie zabezpečuje jeho kováčska zručnosť. Cigáni potrebujú sekery na drevo a iné železné náradie a on ho vie vykovať tak ako jeho dedo, ktorý mu ako malému chlapcovi prikazoval: ,,Tu seď a pozeraj sa!“ Jeho kováčske výrobky slúžia podnes. Reťaze, čo ukoval sa nepretrhli ani dávno po jeho smrti, zatiaľčo tie továrenské nič nevydržia. Sedliaci ani po rokoch na jeho kvalitnú prácu a zručnosť nezabudli a spomínajú na neho s úctou. Ktovie, koľko mu platili za robotu. Veľa to asi nebolo. Mal strechu nad hlavou, malú dreveničku o jednej miestnosti a vedľa nej vyhňu. V drevenici spával len zriedkavo, v noci sa chladil na dvore pod hviezdami. Po rokoch mu oheň vypálil oči, oslepol. Keď zomrel, zanechal vnukovi, sirote, odmala sa potĺkajúcej po chatrčiach, kde ju prichýlili, len svoje remeslo a zručnosť. A kováčske náradie.Vnuk si tak popri pasení privyrábal opravou všelijakých nástrojov a náradia. Za sekerku, ktorú musí dobre vykovať, aby nebola ani príliš mäkká ani veľmi tvrdá, osadiť do poryska ( vie aj s drevom ) a dobre opracovať, čo trvá celý deň, nepýta viac ako stovku, ale i to sa zdá Cigánom veľa. Peniaze za dva – tri litre ,,čuča“ za dopoludnie ich nemrzia, stovka za sekeru áno.

Kováčov vnuk sa nad výčitkou, že sekery predáva draho, len usmeje : ,,Robota nie je zadarmo, za robotu sa platí!“ Z vlastnej roboty si zaobstaral dva domčeky – jeden v jednej a druhý v druhej, niekoľko kilometrov vzdialenej dedine. Raz sa vyspí tu a potom zas tam, keď pasie, žije v maringotke, navštívi rodinu, a tak si chodí hore dolu. Peniaze na živobytie má, koľko potrebuje, zarobí. Je spokojný. Nepotrebuje veľa, aj sa podelí, keď niekomu nedochádza , ale nie s tými, čo si najprv prepijú a potom prídu popýtať o kus chleba.

Aj zo ,,sociálky“ sa dá splácať pôžička na tvárnice na dom, ktorý si rodina postaví vlastnými rukami, len aby nemusela žiť v chatrči ako väčšina ostatných. Alebo sa dá aj postaviť domček z ,,vaľkov“, z hlinených tehál vysušených na slnku. Ale to čo sa nedá, a v čo nikto neverí, je zmeniť ľudí v osade. Väčšina z nich nie je toho schopná – myslia si. Sú už stratení. Nechcú. Dívame sa s mladou ženou z osady na podnapitú skupinku na ,,aktivačných prácach“ klátiacu sa pri plote dvora krčmy a jej jediná veta vyjadruje všetko :,,To je život!“

Tí, ktorí by chceli žiť inak, neveria, že by to bolo uskutočniteľné. Na oboch stranách sa čnejú neprekonateľné múry : ľudia v osade väčšinou nechcú a už by ani nedokázali nič zmeniť a tamtým vonku sú ich problémy ľahostajné; záleží im len na tom, aby ich udržali čo najďalej od seba. Tým niekoľkým v osade , ktorí si ponechali ľudskú dôstojnosť, neostáva nič iné, len sa zmieriť s tým, čo nemôžu zmeniť. A naučiť sa s tým žiť tam kde sú : v pasci.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se