« Úvod | A DOTRETICE... »

PRIEBEŽNÁ SPRÁVA Z KONCA SVETA

Sú problémy, s ktorými nikto nič nechce mať a najradšej by ich odsunul niekam, do nejakej inej dimenzie, kde by boli neviditeľné a nemusel sa o ne potkýňať. Jeden z takých problémov je aj problém Cigánov – Rómov. Budem ich nazývať Cigánmi, pretože tí, ktorí žijú u nás, sa vnútorne nestotožnili so svojím oficiálne prijatým menom. Naozaj sa vyskytnú medzi nimi len jednotlivci, čo chcú – aj to len od bielych – aby dodržiavali zákon a nepoužívali tradičný , hanlivo vnímaný názov ich etnika, keď o nich hovoria.

Je piatok pred podporami. Víkend pre cigánsku osadu so stopercentnou nezamestnanosťou( ak nepočítame ,,aktivačnú činnosť“) nič neznamená. Jej dlhodobo nezamestnaní obyvatelia nemajú čas štrukturovaný tak, ako väčšinová spoločnosť, ktorá ho delí na pracovný a mimopracovný, resp. voľný. Oni sa riadia len striedaním nocí a dní a ročných období. Teraz je jeseň, prebieha príprava na zimu, čo znamená najmä chystanie dreva, aby bolo v chatrčiach v zime teplo. Je teda viac roboty ako inokedy. Ešte rastú aj huby a tiež sa zbierajú zemiaky – teda, ak ich ešte niekde niekto pestuje, pretože družstvá sa rozpadli a súkromníci sa toho vzdávajú tiež, keďže svoje polia neustrážia a mladí na nich pracovať už nebudú. Poľnohospodári zoberú dotácie za preorané, zazelenané pole, čo sa oveľa viac vypláca, než sa narobiť ako kôň, a nakoniec z tej úrody dohromady nič nemať. A to nielen kvôli krádežiam, ale aj pre nerentabilitu poľnohospodárskej výroby. Ešte za ,,socializmu“ sa na dedinách uživili obecní pastieri, ktorí pásli dobytok aj súkromníkom. Tí starší si dokonca pamätajú ešte aj pasenie svíň. Obecnými pastiermi bývali často Cigáni, tí robili aj na družstvách a štátnych majetkoch v živočíšnej výrobe, dokonca i na salašoch, kde sa v tom čase zarábalo vysoko nadpriemerne ( aj 8000 mesačne, keď človek bežne zarobil 1800 ), ale bola to robota od samého rána do neskorej noci, piatok – sviatok. A fungovali tiež štátne lesy, kde bolo treba ženy na sadenie stromčekov a chlapov na vytínanie a zvážanie dreva. Boli osady, ktoré sa v tých časoch, znovuobnovené po neúspešnej likvidácii, celkom pekne zmohli : postavili sa komunikácie, zaviedlo osvetlenie, vykopala kanalizácia. Niektoré sa stali dedinami za dedinami s murovanými domami a ani sa príliš od tých ,,bielych obcí“, ktorých boli súčasťou, nelíšili. Ale aj v časoch reálneho socializmu som videla napr. na Spiši osady ako z čias pred Máriou Teréziou, neopísateľne chudobné, špinavé a zaostalé, bez všetkých tých vymožeností, ktoré som spomínala. Bolo to tak v tých regiónoch, kde aj ostatné obyvateľstvo malo nižšiu životnú a kultúrnu úroveň a kde bola súčasne vysoká koncentrácia ,,neintegrovaného“ cigánskeho obyvateľstva. Tá koncepcia, ktorú som minule spomínala, bola postavená na dobrej analýze ,,cigánskej otázky“, len tie ciele a ich časové horizonty boli prehnane optimisticky socialistické. A hlavne sa muselo vykazovať ich splnenie v požadovaných termínoch a na žiadúcej úrovni, čo bola čistá utópia. Najmä pri tom personálnom zabezpečení miestnej či okresnej administratívy, ktorá ich mala realizovať. Volalo sa to síce koncepcia, ale žiadna koncepčnosť v práci s cigánskymi obyvateľmi nikdy neexistovala – okrem toho papiera. Nebola to teda celkom vina len samotných Cigánov, ako to obyčajne interpretujú ,,bieli“. V nejednom prípade sa gadžovia - funkcionári nabalili z prostriedkov určených na výkup cigánskych chatrčí alebo na iné výdavky spojené s ich ,,akulturáciou“. V kuloároch na všetkých úrovniach sa vždy hovorilo, že tento problém je neriešiteľný, ale oficiálne vyhodnotenia práce na tomto úseku sa chválili úspechmi.

V rámci cigánskej problematiky sú najproblematickejšie práve cigánske osady, obývané najzaostalejšou a najchudobnejšou vrstvou Cigánov – Rómov. Ich veľkým znevýhodnením je prehlbujúca sa izolácia a nemožnosť prekonať bariéry medzi dvoma odlišnými svetmi. Do toho ich ešte nedorazilo 21. storočie – okrem všetkých možných neduhov, ktoré so sebou prinieslo. Trhová ekonomika najmä túto časť Cigánov vytlačila až za okraj : sú neschopní konkurencie. Často nevzdelaní, ba negramotní, bez potrebných informácií, ktoré by im pomohli aspoň trochu sa zorientovať v zložitej spoločnosti, na periférii ktorej žijú. Ich život , to je každodenný boj o prežitie, o holú existenciu, bez akejkoľvek perspektívy. Kde nie je perspektíva, tam sa radšej nemyslí na budúcnosť, len na bezprostrednú prítomnosť, a z biedy a neistoty sa uteká k alkoholu a k iným zlozvykom, ktorých neustále opakovanie pomáha vytvárať aspoň akú - takú ilúziu bezpečia a prežívať v tom väzení bez mreží, z ktorého niet iného úniku. Cigáni tak odjakživa existovali, a keď sa aj v druhej polovici 20. storočia niektorí začali prispôsobovať spôsobu života majority, ekonomická a sociálna transformácia, prechod späť ku kapitalizmu a voľnej súťaži, tie malé pokroky vygumoval. Vrátil Cigánov do osád za obcami a oddelil ich v ghetách, na ktoré sa postupne premieňajú sídliská miest, pochádzajúce z čias budovania socializmu.

Za posledné dva dni som si vypočula životné príbehy niekoľkých účastníkov nášho kurzu. Niektoré tie osudy sú pre bežného súčasníka nepredstaviteľné. Ťažko uverí, že sú zo súčasnosti a strednej Európy. Nedokáže si ani predstaviť, s akými ťažkosťami sa potýkajú desaťtisíce, státisíce ľudí uprostred konzumnej spoločnosti, ktorá je zameraná na spotrebu a dovoľuje si nebývalou mierou plytvať s čoraz obmedzenejšími a nerovnomernejšie rozdeľovanými zdrojmi. Žiť na dlh a neuvedomovať si riziká, ktoré vyplývajú z odsúvania neriešených problémov, v nesposlednom rade aj chudoby a s ňou súvisiaceho kultúrneho úpadku čoraz väčšieho počtu obyvateľstva, nielen Rómov, to sa skôr alebo neskôr vypomstí nám všetkým. A odhodené problémy sa nám vrátia ako bumerang.

Napriek tomu, že podpory sú až od pondelka a piatok by pre nezamestnaných obyvateľov osady nemal byť nijako výnimočným dňom, dnes sme mali najmä ku koncu dopoludnia slabšiu účasť. Aj tí čo prišli sa ponáhľali domov ako žiaci z posledných hodín vyučovania na konci týždňa. I okolo krčmy bolo pusto, nie ako po ostatné dni. Bolo zrejmé, že dnes sú naši ,,žiaci" už myšlienkami niekde úplne inde. Prestávky boli častejšie a bolo ťažšie ich po nich dostať späť do miestnosti. Ale bolo viac času na individuálne rozhovory, a tak som sa po dnešku zase mnohé dozvedela o jednotlivých účastníkoch kurzu. Dokonca si myslím, že tie debaty v malých krúžkoch alebo individuálne rozhovory sú pre nich dôležitejšie. A tak nemám pocit premárneného dňa.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se