« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

JOŽKOVA ODYSEA

http://www.youtube.com/watch?v=1bQmT1EM0Eg&feature=related#

Prisťahoval sa do osady aj so ženou pred ôsmimi rokmi. Jeho mama pochádza z dediny, ku ktorej osada patrí. Vtedy v nej žilo len pár starousadlíckych rodín, nie ako teraz. Teraz sami Cigáni odhadujú, že tam býva v chatrčiach nadivoko postavených na gadžovských pozemkoch okolo štyristo ľudí. Zastupujúca starostka si myslí, že ich je tak tristo. Na Jožkovu mamu spomínajú v dedine ako na veľmi pracovitú a čistotnú ženu. Zarábala si tým, že ,,slúžila“ u miestnych gazdov. Jej otec bol slepý kováč, bez ktorého sa sedliaci nezaobišli a ešte vždy si ho v dedine pamätajú. S jeho generáciou vymrela posledná generácia šikovných cigánskych kováčov. Remeslá nahradili fabriky. Továrenské reťaze sa trhajú, tie ukované pomocou ručných mechov sú nezničiteľné.

Jožko sa kováčstvu nepriučil ako jeho bratranec. Keď mal dvanásť rokov, zamiloval sa do pätnásťročnej Cigánky z Hrona. ,, Bola pekná“, smeje sa. Dnes by to nikto nepovedal. Má päťdesiatdva rokov, postavu stále ako mladé dievča, drobnú, pevnú a štíhlu, ale tvár samú ryhu. Keď je veselá, tancuje. Vie dobre tancovať. Je svetlovlasá, a na rozdiel od tmavého Jožka biela. Fialkové oči. Videla som ich opité, s dúhovkami napoly skrytými pod ťažkými viečkami.

Jožkova predčasná láska vyšla najavo, keď jeho pätnásťročná milá porodila. Opatrovníkmi dieťaťa sa naoko stali jej rodičia, aj keď v skutočnosti ostalo u mladistvej matky, ktorá mala styk s Jožkom úradne zakázaný. Ten mal nariadené chodiť do školy, ale nechodil. ( Podpísať sa vie, čo - to prečíta, ale teraz už ani poriadne nevidí a okuliare sa, tvrdí nám, nosiť hanbí.) Aj po súdnom zákaze sa naďalej stýkal so svojou teraz už ženou. Láska je láska. Porušili gadžovský zákon aj druhý raz a ona porodila ďalšie dieťa. Posledné. Viac už Jožko nechcel, lebo ako hovorí, tušil, že môžu prísť na Cigánov ešte aj horšie časy. Keď bol na vojne, vybavil pre ženu a deti príspevky, a keď sa vrátil, zamestnal sa na družstve. Roky pásol kravy a ovce. V krásnom kraji, na Táloch, Srdiečku. Na salaši ich bolo šesť valachov a bača. V lete pásli od skorého rána do neskorého večera a potom dojili a robili žinčicu a syr. Aj do polnoci. Málo sa vyspal. Zarobil veľa na tú dobu, ale nebola to robota len na osem hodín denne, od pondelka do piatku. Keď si chcel niekam zájsť, oddýchnuť si, navštíviť ženu, deti, kamarátov, zaskočili za neho ostatní valasi, a potom zas za iného ťahal on, keď si ten spravil voľno. Robota sa urobiť tak či tak musela. Na salaši sa naučil hrať aj na fujare. Na husle, harmonike a saxofóne už vedel. Mal trojo huslí. Ale odkedy umreli rodičia, nemohol ich vziať do rúk, lebo mu ich pripomínali a veľmi ho z toho bolelo srdce. A tak dvoje porozdával, tie čierne daroval svokrovi. Jedny predal. Svokor mu teraz husle nepožičia, bojí sa, aby nepraskla struna.( Skúsi ho popýtať kvôli nám -a zahrá, sľubuje.)

Pýtam sa Jožka, odkedy pije. Vraví, že asi odvtedy, ako začal chodiť za svojou prvou láskou. Fajčí od ôsmich rokov, začínal s listami zo stromov, kašľal z toho a mama ho i za to zbila. Ukazuje mi čiernu škvrnu na palci. ,,Toto je aj na pľúcach“, vraví. Ale zároveň mi vysvetľuje svoju teóriu, podľa ktorej sa ho práve vďaka fajčeniu nechytajú žiadne choroby. Tie splodiny z neho, čo sa mu za tie roky usadili v tele, ho pred nimi chránia. Keby prestal fajčiť, choroby by mohli prepuknúť a umrel by. Takto sa neodvážia. Pije len víno, ale ráno sa trasie, a tak si už pred ôsmou naproti v krčme dá načapovať litrík do zelenej plastovej fľaše a priebežne si z neho pomaly upíja. Víno neškodí, keby pil pálenku, stvrdla by mu pečeň, no od vína sa mu len vyjasní v hlave a ľahšie sa mu i rozmýšľa. Má po ňom vždy dobrú náladu a rozviaže mu jazyk. Inému alkohol pomúti mozog, ale u neho má víno opačné účinky – práve po ňom mu to najlepšie myslí.

Jožka zaujíma história. Je poznať, že rád počúval starších, keď spomínali, ako bolo kedysi. Historické súvislosti si usporiadal podľa seba do originálneho kontextu – časť má korene v historickej realite, časť je jeho vlastná fantázia. Hemží sa to tam Rusmi,Rumunmi, Židmi, partizánmi, hitlerovcami, slovenskými gardistami, maďarskými nyilasovcami – nečudo, v okolí Rimavskej Soboty a Banskej Bystrice, kde prežil väčšinu života, boli spomienky na ťažké vojnové časy veľmi živé. Takto nejako sa rodila mytológia. Jožko je aj dobrý rozprávač, vie farbisto popísať svoje predstavy, takže ich poslucháč priam vidí pred očami ako vo filme. Ale má len jeden zub a rozpráva rýchlo, a po druhom litri vína už príliš obšírne, takže z jeho rozprávania sa stáva Illias a Odisseia.


Tak ako väčšina obyvateľov rozrastajúcej sa osady pod horami, aj jeho sem prihnali nové časy. Kam pôjde Cigán, keď stratí po rokoch zamestnanie, ktoré ho živilo a strechu nad hlavou, ktorá patrila bývalému zamestnávateľovi? V robote okolo oviec a dobytka sa vyzná dobre, ale murovať, oháňať sa kelňou, to by ho nebavilo. Ani vlkov a medveďov sa v horách nebojí. Tých už videl! Keď odniesli ovcu, bolo vyšerovanie, či valasi neukradli a nepredali, ale oni tých, čo to prišli zisťovať odviedli na miesto, kde vyčínali šelmy a mohli sa na vlastné oči presvedčiť, že ich neklamú. Prišli s puškami, ale zastreliť medveďa či vlka nemohli, lebo ich chránil zákon. Tak len pokrčili plecami a odišli. A jemu medvede a vlci nevadili. Každý musí nejako žiť. I Cigáni. Keď nemajú kam ísť, tiahnu k svojim. Niet inej pomoci.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se