« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

POSLEDNÝ DEŇ


Deň pred koncom nášho kurzu prišla na skúšku dospelá študentka, ktorá má individuálny plán štúdia. Pracuje v komunitnom cente v jednej rázovitej pohronskej obci s dvoma veľkými cigánskymi osadami. 800 ,,bielych“ a 700 Cigánov. ( Tí naši na kurze si nepriali, aby sme ich nazývali Rómovia, lebo sa cítia byť Cigánmi, budem to teda naďalej rešpektovať.) Komunitné centrum funguje už niekoľko rokov. Projekt je schvaľovaný vždy na dva roky, práve im ho odsúhlasili na ďalšie dva. Peniaze na jeho financovanie idú z EU. Naša študentka - ,,biela“- tam pracuje momentálne ako terénna pracovníčka, čo znamená, že chodí okrem iného do osád a do rodín, dôverne pozná problémy obyvateľov z tamojších chatrčí. Konfrontovali sme svoje poznatky, skúsenosti a názory. Zhodovali sa. Mladá žena po maturite chce študovať sociálnu prácu a rada by ostala pracovať v tejto oblasti. Ako som ju tak počúvala, vravela som si, že je dobre, ak sú aj takíto mladí ľudia. Tá práca ju chytila za srdce ( vôbec sa tomu nedivím, v tomto odcudzenom svete ľudia často márne hľadajú cestu späť k svojej ľudskosti, stratenú schopnosť precítiť vzťahy s inými ľuďmi, lásku, úprimnosť, pravdivosť, tápajú v kdejakých východných filozofiách a nových náboženstvách, hľadajú vhodné psychoterapeutické metódy, aby sa zbavili svojich frustrácií, zahnali citový hlad, odstránili neznesiteľné napätie z jeho neuspokojenia, zahnali obavy, že žijú nezmyselný a zbytočný život, a nevidia, že všetko to, čo im chýba, im leží priamo pred nosom.)

Pred rokmi som rovnako dopadla ja. Na chvíľu som nazrela za ten múr, ktorý oddeľuje tzv. ,,majoritnú spoločnosť“ a týchto ľudí na okraji a odvtedy už nie som ,,slepá“. Po celý čas sa k nim nejako vraciam. Vyzerá to ako náhoda, ale pravdepodobne nie je. Nechali mi v tom ,,srdci“ zárez – ako keď milenci v lese vyryjú vreckovým nožíkom svoje inicály do kôry starého stromu, aby si zapamätali miesto, kde prežívali chvíle lásky, skutočný a neopakovateľný cit.

Keď som si minule prešla rozhovor z chatu, ktorým som začala písať tento blok, AKO SA ŽIJE S RASISTAMI… , bola som tými výrokmi mojich vtedajších ,,spoludiskutérov“ zhnusená oveľa viac ako vtedy on line. Takto ex post som si ešte intenzívnejšie uvedomila, aké ohromné sú bariéry vo vedomí ľudí, vo vedomí spoločnosti, ktorá si nevidí ďalej od nosa. Neviem, či bude stačiť tých málo pozitívnych deviantov, ako je oná študentka, ktorú som spomínala , na to, aby postupne zmenili hlboko zakorenené predsudky, ktoré pomáhajú situáciu ešte zhoršovať.




Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se