« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

DODATOK KU KURZU SEBAOBRANY NA CHATE

ČO JE TO ŠŤASTIE


Keď som písala články o sebaobrane na chate, zameriavala som sa hlavne na jeho negatívne a škodlivé stránky, ktoré nám môžu zbytočne komplikovať náš už aj tak dosť komplikovaný reálny život. Všetky ľuďské vynálezy sa obracajú proti svojim tvorcom, ak sa im vymknú z rúk. Dnes chcem niečo napísať o tom dobrom, čo mi dala a dáva internetová komunikácia. Niekedy mávam také rozpoloženie, keď všetky zlé skúsenosti ustúpia do úzadia a stratia sa, ako keby pre mňa nikdy nemali význam. Vtedy vidím v ľuďoch len to dobré. A tých, v ktorých som žiadne dobro zatiaľ neobjavila, nevidím. Keby som si tento stav mysle dokázala udržať natrvalo, bola by som veľmi šťastný človek. 

V minulosti ma tieto pocity zaplavovali častejšie a boli také intenzívne, že som doslovala levitovala. Pamätám si na ten podarený zážitok, na prvého mája, keď som bosá v prietrži mračien bežala domov cez mláky veselo krútiac malou supermodernou kabelkou, ktorej kúpu som si vydrankala krátko predtým od mamy. Dvoril mi už od poobedia jeden slovenský spevák ( sedemdesiate roky), ktorý mal vystupovať spolu s Hubinskou, Sepešiovou ( Sany… kto má túto mooc, po svete nechodííí… kto premení žiaľ, čo za niečo stál, úsmevy do sĺz dáava… Sany, ja to viem, rada ťa máááááám…) Szabovou a ďalšími vtedajšími slovenskými pop hviezdami na ľudovej veselici a potom večer v kultúrnom dome - zadarmo. Na ošarpané ospalé mestečko ,,na konci prašných ciest“ veľká a vzrušujúca udalosť. Žmurkal na mňa už popoludní z autobusu, ktorý priviezol umelcov a stál obklopený na naše malé pomery ,,davom“ ľudí na okraji námestia rozvoňaného párkami, pečenou klobásou a inými prvomájovými dobrotami. Neviem, koľko mal vtedy rokov, možno niečo vyše dvadsať – ja som bola asi siedmačka. Mama márne trvala na bielych ,,celých“ topánkach na šnurovanie s ortopedickými vložkami a učitelia na modrej skladanej sukni, bielej košeli a pionierskej šatke. Stará mama mi ušila staroružové tesilové ,,princesové“ šaty s dvoma radmi čiernych, látkou obťahovaných gombíkov: tri na jednom prednom švíku a tri na druhom. K nim sa mi ohromne hodila tá malilinká kabelka s dlhým tenkým remienkom na plece. Mama ma kritizovala, že vyzerám ako ,,ostarok“ – čo znamenalo, že sa robím dospelá, hoci som ešte len decko. Sama sa mi sťažovala, ako jej a jej sestre kedysi stará mama šila a nasilu vnucovala tie spodky s otvorom vpredu a vzadu, hoci sa už za takú spodnú bielizeň hanbili. Ale pre mňa pochopenie nemala. Stará mama áno. Sice šomrala, chytala sa za hlavu nad mojimi komplikovanými módnymi návrhmi, ale nakoniec sa jej to vždy podarilo.( Aj nohavice s všitými klinmi, aby sa od kolena rozširovali.) Aj mi pri tom zaspievala nejaký ten halgató zo svojej mladosti. V takých chvíľach mi pripadala ako moja rovesníčka. Úplne omladla. Ba niekedy som mala skoro pocit, že ja som jej staršia kamoška. ( Nedávno mi jedna mamina kamarátka z detstva porozprávala zážitky z tých čias a ona videla starú mamu presne tými istými očami ako ja v takých chvíľach, ktoré spomínam. Mame sa to vraj vtedy nepáčilo a starú mamu prísne usmernila do patričných koľají - bolo jej trápne, že dospelá staršia osoba sa chová pred jej spolužiačkami ako keby bola jednou z nich. )  

Najprv som sa obzerala za seba, na kohože to ten spevák hádže iskrivé pohľady a úsmevy a podozrievala som ho, že asi škúli, keď to začalo vyzerať, že na mňa. Netušila som, že som z hľadiska zákona maloletá, tak ako to nemohol tušiť ani on. Po veselici, večer, som šla samozrejme na ten koncert do ,,klubu“ a s drzosťou sebe v tom čase vlastnou po koncerte do zákulisia za umelcami po autogramy na čiernobiele fotky, ktoré rozdávali. Spevák ma spoznal. Bol to jeden z prvých mojich ,,kurizantov“, ak nepočítam Pitoňáka, ktorého som hodila do záveja, lebo do mňa triafal zamrznuté snehové gule.( Pitoňák mi neskôr urobil fotku, ktorá vyzerala presne ako fotky naozajstných spevákov a hercov.) Rástla som od pýchy : vychádzajúca slovenská popová hviezda mi venovala niekoľko minút a ešte pri tom na mňa aj požmurkala. A napísala mi osobné venovanie ! Šupla som fotky do kabely a hybajho v najväčšom lejaku domov. Sandále v ruke. Kabelkou na dlhom remienku som mávala v behu ako lasom. Čím skôr sa môcť pochváliť svojím úlovkom mame ! Prihnala som sa domov ako keby som sa prebrodila za mustangami cez divokú rieku, vrútila sa do bytu a nedočkavo vychrlila, čo sa mi práve prihodilo úžasného. Pohľad mi spočinul na tej miniatúrnej kabelke s kovovým uzáverom. Asi som ho v tých fofroch zle zacvakla, lebo kabelka na mňa zízala s otvorenými ústami. Zasekla som sa uprostred vety a smutne ostala stáť v mláčke vody, ktorá zo mňa medzitým odkvapkala. Kabelka bola prázdna. NEBOLO TAM CELKOM NIČ. NIČ!

Mama sa veľmi smiala na mojom výraze, mojej detinskej naivite. Neraz i dlho potom krotila moje priveľké nadšenie a radosť z ,,virtuálnej reality“, ktorej som v tej chvíli skalopevne chcela veriť- a odmietala pozrieť sa na ňu z jej uhla pohľadu: hľadať úporne háčiky a zádrhely, mam a klam. Možno som detinsky naivná, ale v podstate verím v dobro v človeku. Niekedy je tak hlboko ukryté pod nánosmi toho, čo sa v ňom usadilo počas života, ktorý bol vďaka rozličným, často náhodným okolnostiam, neľahký , že sa zdá, ako keby tam ani nebolo. Nie v každom človeku ho nájdem, a je možné, že niekde ho aj nieto, nestihlo sa vyvinúť, tak ako sa niekedy nevyvinie nejaký orgán, alebo sa vyvinie nedostatočne a potom ho treba nahradiť. Čo sa ani vždy nepodarí. Tak v realite ako aj vo virtualite zisťujem, že záleží na hľadajúcich, na ich ochote a prístupe k ľuďom.

Internet mi dal možnosť presvedčiť sa na ,, reprezentatívnej vzorke“ ľudí, že je to tak. Sugestívna sila internetom sprostredkovanej neosobnej komunikácie niekedy vnúti taký uhol pohľadu, že na povrch ako keby sa vyplavili všetky zlé ľudské vlastnosti, a vtedy človek vypína počítač znechutený a náchylný podľahnúť depresii. Ale ak sa naučí tomu čeliť a nepripúšťať si tú nedostatočnými vonkajšími zábranami uvoľnenú zlobu a nevzdá sa tak ľahko hľadania, určite na internete natrafí na ľudí, ktorých v bežnom živote nemá šancu stretnúť alebo hlbšie spoznať . A nevychádza z údivu. Koľko je v nich citu,srdečnosti, žičlivosti, pochopenia, talentu, tvorivosti, humoru, odvahy, nezlomnosti …A to i napriek tým nepriaznivým životným okolnostiam, ktorými museli prejsť a prechádzajú.

V tomto svete bezmedznej slobody, individualizmu a rastúcej otrlosti a ľahostajnosti človeka voči človeku je veľmi dôležité, aby sme sa spoznávali v dobrom a aby cena druhého človeka v našich očiach stúpala. A nie naopak, aby sme si pomocou iných dokazovali len svoju vlastnú hodnotu a význam. Som rada, že Vás poznávam. Zuzka, Regina, Stáňa, Hanka, Karin, Janka, Jarka, Sára, Luboš, Petr, Karel, Mark…vy všetci, ktorých som si mala prečo obľúbiť a mám si ich prečo vážiť i obdivovať. Predsa to len s nami ešte nie je také zlé a je nádej, že by to mohlo byť aj lepšie…



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se