« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

KOMÉDIA O TROCH DEJSTVÁCH


 


Nemám čas na oba blogy. A potom na seba žiarlim, že sa venujem tomu druhému a nie tomu prvému, alebo naopak, že sa venujem tomu prvému, a nie tomu druhému. A tak, aby mi to nebolo ľúto, venujem článok z prvého aj tomuto. :-))


Kdesi ktosi povedal, že nie je nič smutnejšie ako stará žena. Dodala by som k tomu výroku : …iba ak starý muž. Áno, staroba býva smutná. Väčšinou. Ale ja nechcem teraz uvažovať o starobe. Staroba, podobne ako umieranie a smrť, je pre ľudí väčšinou tabu. Radšej  o nich neuvažujú, nehovoria, nepíšu, i keď ja si myslím, že to všetko patrí k životu a skôr alebo neskôr sa nutnosti pokúsiť sa s nimi vyrovnať nevyhnú. Niekto možno ani  nestihne. A niekto, keď sa na to včas nezačne pripravovať, nedokáže. Hoci je asi ozaj ťažké sa na také veci pripraviť. To chce silnú povahu a tiež dosť odvahy. Poznám niekoho takého. I keď je podľa veku ,,starý“, nikdy by som ten prívlastok v súvislosti s  ním nepoužila. Nehodí sa mi k nemu. Verím jeho tvrdeniu, že keď nebude môcť pracovať, byť aktívny, zúčastňovať sa na živote a byť s ním v nepretržitom kontakte, umrie. Ale kým to všetko môže, nechystá sa umierať ani náhodou. Nielenže vyzerá najmenej o desať rokov mladší, ale má aj napriek chorobe, ktorá mnohých psychicky a potom aj fyzicky položí a ktorej sa on nezľakol, nesmiernu vitálnu silu. Je v ňom niekde skrytý zázračný  prameň životného optimizmu. A hlavne nestratil vieru v dobro, i keď má bohaté životné skúsenosti, ktoré by to mohli vyvracať. Spolieha sa na božie mlyny, že spoľahlivo melú. Patrí k tým výnimočným exemplárom ľudského pokolenia, ktoré sa nenechajú zlomiť nijakými dočasnými okolnosťami. Nestráca nikdy základnú orientáciu. Nie je v ňom ani štipka negativizmu alebo arogancie. Keď sa tak na neho dívam, zdá sa, že to môže fungovať. Učím sa.  Je dôležité stretnúť takých ľudí v pravý čas. Takmer by som povedala, že to naše stretnutie nemohla byť a nebola žiadna náhoda…

Každý prežíva starnutie inak. Moja mama mi povedala, že pre ňu bol najstrašnejší vek štyridsiatka. Tá veková hranica na ňu pôsobila depresívne.Trvalo jej niekoľko rokov, kým sa s tým číslom zmierila. Ja som tú hranicu svojho času ani nepostrehla. Pamätám si jednu cestu do školy, nie tak dlho po maturite. Možno som nemala ani dvadsať. V tom autobuse niekde okolo Levoče som si zrazu sama seba predstavila, aká budem, keď ubehnú študentské roky. Zrejme tam so mnou cestovali nejakí štátničiari. Končiaci študenti mi v tom čase pripadali už  vekovo veľmi vzdialení, hoci z dnešného pohľadu bol ten vekový rozdiel medzi nami  naozaj smiešne malý. Vtedy sa mi zdalo, že niekedy v období štátnic sa môj život začne pomaly chýliť ku koncu.

Dvadsaťpäťku som oslavovala s rekreantami. Zamestnanie, ktorým začínala moja prax sa dnes nazýva ,,animátor“. Bol to taký bezstarostný nezáväzný život – radosť až do rána každý deň. Pripadala som si však ako v slepej uličke; zdalo sa mi, že trestuhodne plytvám časom, ktorý mi ešte zostáva a ktorého už veľa nemám. Vtedy som si asi ,,odžila“ všetko trápenie kvôli jeho plynutiu a neskôr mi to už nikdy nenapadlo. Akurát ma trošku znepokojovalo tikanie tzv. biologických hodín, čo nakoniec vyústilo do toho, že som začala rodiť deti. Asi by som ich i mala dvanásť, nebyť toho, že mi pri dvojčatách predčasne odtiekla plodová voda a muselo sa ísť na to chrirurgicky. Mala som fakticky len pár minút na  rozhodnutie, či využijem príležitosť a podpíšem súhlas so zákrokom, znemožňujúcim ďalšie tehotenstvá. Niektorým mojim spolužiakom deti skončili základnú školu a moje chodili do škôlky. Moja prababička mala deti – druhú várku – keď boli tie prvé dospelé. A dožila sa asi deväťdesiatky. Vlastne obe moje prababičky. Tej jednej prvé, už dosť veľké deti zomreli na španielsku chrípku alebo týfus – nevedelo sa presne , čo to bola za infekcia. A až po nejakom čase mala ešte ďalšie dve. Nepripadala som si ani trochu stará na bábätká,  i keď ma v nemocnici nazvali ,,starou rodičkou“. Teraz je to už oveľa bežnejšie, že ženy rodia po tridsiatke. Vtedy nás až tak veľa nebolo. Ale ak s tým mal niekto problém, ja som to určite nebola. Aj tá plodová voda mi praskla vtedy, keď sme sa uprostred noci s  jednou osemnásťročnou spolutehotnou napchávali a blbli. Smiala som sa tak, že som sebou neopatrne sekla na posteľ.

Je pravda, že pred päťdesiatimi rokmi by sa patrilo, aby som nosila čierny ,,kartún“s malými bielymi kvietkami a pomaly sa začala obzerať po ,,rubáši“. Lenže dnes nie je pred päťdesiatimi rokmi. Sme generácia, ktorá už vyrastala v dostatku. Náš zdravotný stav a vývin bol sledovaný od prenatálneho obdobia až po dorastového lekára. Boli sme dobre živení,  jedli sme zdravšie potraviny, ako jedia deti dnes a mali sme na rozdiel od nich dostatok pohybu na čerstvom vzduchu. Neboli alergie, nemali sme pokrivené chrbtice a nehrozili nám ani drogy  Okrem vtedy vychyteného nikotínu. A alkoholu, samozrejme, na ktorý doplatili najmä ,,chlapci“. Tí sú na tom vo všeobecnosti horšie ako ,,dievčatá“, keď môžem porovnávať vizáž rovesníkov na stretnutiach spolužiakov a pri iných príležitostiach. Ženy sa držia, chlapi nejako po päťdesiatke upadajú. Vravím vo všeobecnosti, lebo sa nájde aj spolužiak, čo ešte vždy vyzerá ako rocker, a na fotografiách so svojimi dcérami nie ako ich otec, ale ako ich frajer. Svetlá výnimka. Cestou na posledné stretnutie z gymnázia som vedela, že niekoľko zastávok pred cieľom nastúpi do autobusu jeden z ,, našich chalanov“, ale napriek tomu, že som ho očakávala, keď vošiel, spoznala som ho len preto, lebo sa na mne zastavil pohľadom, zdvihol obočie a kývol mi od  dverí na pozdrav. Spolužiačky som väčšinou nemala problém identifikovať ani po toľkých rokoch. Niektoré vyzerajú bezvadne. Čo ma ozaj teší.

O nejaký čas, zdá sa, to už nebude pomaturitné stretnutie triedy, ale dámska jazda… 

Smutné, ak niekto pokladá za svoju hlavnú výhodu vek. Asi nemá, čím iným by sa mohol chváliť. Stretla som sa napr. u mužov i žien s dosť obhrúblymi poznámkami na adresu starších užívateľov chatu.  Čo si myslieť o mužovi, ktorý ženám vnucuje svoje ,,vtipné“  poznámky o ich ,,pokročilom“ veku?  Chce sa producírovať pred tými mladšími, dokazovať si niečo? Je to zlomyseľník,  alebo len obyčajný hulvát? Podľa mňa si takto rieši nejaký svoj problém, a nie iba jeden. Sebavedomý, pohľadný mladý muž to nemá zapotreby, ale starnúci seladon, márne opaľujúci tridsaťročné dámy, pochopiteľne áno. Neuvedomuje si, že sa pokúša premietať do iných svoj vlastný sebaobraz. Zakryť -  aj sám pred sebou -  vlastný mindrák. Možno strach z  vlastného  neodvratného starnutia, s ktorým nemá odvahu vyrovnať sa inak. Primeranejšie svojmu veku a úrovni, na ktorú by si rád nárokoval.

Tie jednostranné biologizujúce teórie lásky,  redukujúce vzájomný vzťah muža a ženy na výsledok pôsobenia živočíšnych pudov a inštinktov sú v súčasnosti veľmi vychytené. A ľudia podliehajú konformite. Chcú konzumovať to čo tí druhí , včítane sexu, aby boli ,,in“, aby potvrdili sami sebe a svojmu okoliu, že nie sú žiadne bezvýznamné nuly. Pretože v tej tlačenici sa dnes tak človek často musí cítiť. Bezvýznamne a bezmocne.  Preto potrebuje tak veľmi zdôrazňovať sám seba. Byť sexuálne zdatný = nepatriť ešte do starého železa. V tej rýchlosti sa tam hocikto  môže ocitnúť raz –dva, stačí , že o krok-dva zaostane. Pre tú obavu  túži po večnej mladosti a hľadá  nejakú vec makropulos.

 

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se