« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

TRETÍ STRIDŽÍ DEŇ - LUCIA

Dni Kataríny, Ondreja, Barbory, Mikuláša a Lucie ľudia kedysi označovali ako stridžie dni. V tieto dni zimného slnovratu s ubúdajúcim denným svetlom pribúda moc nepriaznivých nadprirodzených síl. Viažu sa k nim rozličné predstavy, zákazy a zvyky. Niekde sa za prvý stridží deň považoval už 11. november – sviatok Martina,"na bielom koni." Inde sa zaň pokladali 25. november – Kataríny, alebo 30. november - Ondreja. Proti zlým silám sa ľudia chránili cesnakom. V podvečer pred Ondrejom sa čarovalo – slobodné dievčatá liali olovo, aby sa dozvedeli, či a za koho sa vydajú. Začali sa tiež piecť vianočné oplátky u miestneho učiteľa.
( ČÍTAJ ĎALEJ )


Meno Lucia je odvodené z latinského slova lux - svetlo. Podľa kresťanskej legendy sv. Lucia, ktorá sa narodila v Syrakúzach okolo roku 286, už ako dieťa zložila Bohu v tajnosti sľub čistoty. Keď dospela, mala sa na želanie matky vydať za váženého pohanského mladíka, ktorého očarili jej krásne oči. Lucia sa vydať nechcela, priala si žiť zdržanlivý a panenský život a prosila Boha, aby ju od manželstva zachránil. Svoje krásne oči si radšej vylúpla a poslala ich v miske svojmu obdivovateľovi. Nahnevaný ženích Luciu udal cisárovi Diokleciánovi, ktorý ju nechal mučiť. Keďže bola neoblomná, zomrela rukou kata. Dodnes je sv. Lucia uznávanou sväticou, predovšetkým v románskych krajinách.

Od sviatku svätej Lucie, 13. decembra do Vianoc sa na Slovensku vyrábal ,,luciin stolček“. Bol len z dreva a nesmelo sa v ňom použiť nič kovové. Kto sa naň posadil, mohol uvidieť cez kľúčovú dierku na dverách kostola bosorky. Do slnovratu musela byť táto trojnožka hotová. (vyžadovalo sa 12, pôvodne 9 seknutí,čo malo symbolický význam). Je pravdepodobné, že tento zvyk súvisel so symbolikou ročného kolobehu a mal pomôcť postupne preniknúť do sveta duchov, keďže jeho výroba mala trvať počas celého „tmavého obdobia“ a skončiť sa, keď slnko víťazí nad tmou.

Zvyklosti používania stolčeka sa od seba v jednotlivých regiónoch a na jednotlivých miestach Slovenska líšili. Raz si mal výrobca na tento stolček sadnúť na krížnych cestách, inokedy zasa v kostole počas polnočnej omše, aby videl dedinské bosorky, ktoré mali stáť obrátené chrbtom k oltáru. Potom mal utekať a sypať za sebou mak, aby zdržal bosorky. Niekde sa namiesto stolčeka objavuje iný predmet – napr. tzv. suky, alebo „provázek“, ktorý sa mal pliesť od Lucie do Vianoc. Odhalenie bosoriek v tomto prípade prebiehalo prostredníctvom pohľadu cez „očko“ na sukách. Tento prvok je na Slovensku zriedkavý a patrí k závodským špecifikám. Povraz vo všeobecnosti symbolizuje ohraničenie, zviazanosť, zatiaľ čo „očko“ ako kruh mohlo byť odkazom na prírodný kolobeh. Táto všeobecná symbolika by mohla pochádzať z obradovej praktiky a mať význam ohraničenia pôsobenia temných síl a začiatku nového ročného cyklu.

Očista domácností a hospodárskych budov od zlých duchov sa robila aj na východe Slovenska : ženy zahalené do bieleho rúcha husacím krídlom povymetali všetky kúty obydlí, od domu k domu. Gazda pripravoval do 24. Decembra Luciin stolček, každý deň an ňom niečo urobil.Na Štedrý deň ho zobral na polnočnú omšu do kostola. Keď sa naň posadil, mal vidieť okolo oltára tancovať všetky strigy z dediny. Cestou domov sypal za sebou mak, aby ho strigy nechytili. Namiesto cesnaku proti temným silám v niektorých domoch kreslili krížik. Tieto magické praktiky robili Rusíni a Ukrajinci, žijúci na východe Slovenska v inom období. Vyháňanie duchov na Juraja, keď hnali prvýkrát statok na pašu, na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou a na Barboru a Sávu 4. decembra. Zvyky na Luciu boli len časťou celého cyklu zvykov, ktoré sprevádzali dni od Ondreja až po Troch kráľov - 6. januára.

Obdobné zvyky boli aj na Horehroní a Gemeri, ako to opísal Pavol Dobšinský :

"V podvečer Lucie urob okolo seba pred ohnišťom koleso a poklaď triesky (zbierané od Mikuláša) na oheň. Ako začnú rozhárať sa, tak pomelú sa aj strigy, ktorá na omele, ktorá na lopate, ktorá na vidlách, atď. Posadajú si okolo ohňa a budú sa ohrievať, kým len bude trvať oheň z tých triesok, potom kade prišli, tade ufučia po svojej robote...
Kto strigy lepšie poznať chce, začne si dnes večer robiť stolček, takže do Vianoc každý deň voľačo na ňom zakreše, zavrce, aby v Dohviezdný večer bol hotový úplne. Ide s tým stolčekom na utiereň, urobí kríž okolo seba a sadne si naň. Všetky strigy sú v kostole a človek na tomto "luciovom stolčeku" sediaci ich pozná všetky. Od tohto večera až do Vianoc chodia po domoch, "Lucky" - do bieleho oblečené ženy so zahalenou tvarou.
Na Tomáša, 21. decembra je najkratší deň a najdlhšia noc v roku. Slováci sa v predvečer zídu, mladí a starí, robia ručné práce, pradú a zabávajú sa celú noc. Spievajú a núkajú " na preslinku" všelijaké dobroty. Ráno na Tomáša sa začínajú roznášať oblátky, vtedy bývali aj trhy na mak, med a perníky a piekli sa koláče, opekance, lokše, lebo na Adama a Evu sa v peciach na pečenie už kúriť nesmelo. Dvadsiateho štvrtého decembra - Adama a Evy: "Osudne vládnutie stríg, čiže zlých moci zimy a smrti ukončujú sa len dnes... Berieme i tuná tento deň ako začiatočný a prípravný k najväčším poverám celého roku, totiž vianočným..." "Dohviezdny alebo Štedrý večer - Skôr akoby mrak počal padať na zem, ale už ako k tomuto večeru, pousilovali sa hospodári a paholci nakŕmiť a napojiť hojne svoj statok. Niekde ale vyšli si dnes aj do hory a nazbierali čečiny: tu podstlali pod rohatý statok...Na zmrkávaní ale poznášajú si do vyriadenej izby čerieslo, lemeš, motyku, rylo a druhé nástroje orby a obrábania zeme a pokladú ich pod zastretý stôl... Súčasne vyriadili a vymietli gazdinky a diovky chyžu, bo po západe slnka smeti viac vynášať a na druhé ráno pre "celky deň" ani vymetať nesmejú... Stôl prikryjú najčistejším a najtenším obrusom... obrus tento nesnímu zo stola až do nového roku, taktiež dnes vopred naň položený chlieb a soľ,... Ale za chlebom a soľou pokladie gazdiná aj ostatné "dary Božie" na stôl: koláče, opekance s makom a madom, hrach na zobky uvarený, jablka, mad, oblátky a hriatô... niekde tiež z každej domácej nevarenej stravy a úrody do čistých, dosiaľ neužívaných a neumývaných nádob po troške..." Priebeh Štedrej večere poznáme všetci a väčšina slovenských domácnosti tieto tradície dodnes dodržiava. "Po večeri premenia sa príbytky čo najzbožnejších kresťanov v chrám modlitieb a spevov... Ostatok večera strávia zábavkami a hrami a zvlášť vyhrávaním orechov, ktoré si mlada čeľaď odkladá... Rýchlo minie sa čas, až prichodí doba polnočná, kde u katolíkov zvony zaznejú a nábožní kresťania i zvedavci hrnú sa do osvietených chrámov - na utiereň. Na mnohých miestach aj u evanjelikov mládež i stárež trávi tento večer na vežiach, kde strieda sa hučanie všetkých zvonov s nábožným spevom ochotných k tomu hrdiel až do polnoci." Keď na Dohviezdny večer vyšla prvá hviezda, začali sa Vianoce aj v uliciach, pastieri prejavujú radosť trúbením a plieskaním bičom a chodia aj s pastierkami a honelníkmi vinšovať gazdom. Vianočný Svätvečer prislúcha k najoživenejším dobám veku po domoch a uliciach mestečiek a dedín slovenských. Zájdite tak napríklad na štvorhrany rínok mesta Brezna, kde pod každým osvieteným oblokom hlavy nad hlavy napínajú takýto speváci a rečníci, kde potom na zvuk zvonov hrnú sa zo všetkých ulíc mesta ľudia na utiereň, i budete mat poňatia o tejto trme-vrme, o rozličných veselých hlaholoch a sviatočnom dunení zvonov. K doplneniu obrazu tohto večera privezieme ešte od mnohých dávnym obyčajom zachovávané povery a čary, ako znám: u dievčeniec: povymetajúc všetky kúty v izbe, zoberú smeti na metlu alebo do zástery a vynesú na smetisko. Stanúc si na ne, načúvajú brechot psov - z ktorej strany psi zabrechali, v tu stranu vydá sa dievča...Kladu si aj zelinku, "spac" na noc pod hlavu, aby prisnil sa im budúci manžel...u gazdín v tento deň vystríhajú sa už koláče piecť...hrach na zobky uvarený do všetkých kútov izby hádžu: aby zo všetkých štyroch strán sveta nešťastie odvrátili od domu..
Hospodár od Štedrého večera do Nového roka vždy na jednom obruse jedáva a všetky omrvinky z neho odkladá, v deň po Novom roku vysype si ich na zasiatu roľu - bude mať pekné ozimné...Stromy v záhradách okrucujú sa dnes večer povrieslami: aby hojne rodili...Pred polnocou v Dohviezdny večer vyjdi pod holé nebo a čítaj hviezdy - čím viac ich načítaš, tým viac rokov budeš žiť...“

*(Zozbieral a napísal Pavol Dobšinský, slovenský rozprávkar, vyšlo v roku 1870 vo Viedni a v edícii Pramene v pod názvom: "Slovenské obyčaje, povery a čary" v roku 1993 v nakladateľstve Pictus, Bratislava.)

V období stridžích dní sa praktizovala aj ľúbostná mágia a rôzne úkony, ktoré mali chrániť ľudí aj ich statok a úrodu (jedenie cesnak, okiadzanie kráv dymom apod.). Deň Lucie - 13. december, pred zavedením gregoriánskeho kalendára považovaný za najkratší deň v roku, bol najnebezpečnejší, pokiaľ šlo o zlé sily, ale bol spojený aj s ľúbostnou mágiou.Na Slovensku Luciu nepokladali za svätú, ale za najväčšiu bosorku., lebo pri jej mučení sa diali zvláštne veci, napr. keď ju hodili do plameňov ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej. Ženy sa na ňu preto obracali o pomoc pri rôznych veštbách, aj tých tykajúcich sa svadby.

Prostriedkom na určenie ženícha bolo v slovenskej ľudovej tradícii najčastejšie jablko. Rozšírený bol zvyk, keď počas stridžích dní, každé ráno pred východom slnka alebo večer po západe, dievčatá odhryzli z jablka. Ak jablko začalo hniť, bola to predzvesť, že dievča sa svojej svadby nedožije. Ak ostalo pekné, vyšlo dievča pri zvonení na Štedrý večer pred dom, hrýzlo zvyšok jablka a obzeralo sa, ktorého muža prvého zazrie. Jeho meno malo byť zhodné s Jablkomenom jej nastávajúceho.

V okolí Zlatých Moraviec dala dievčina na Luciu jablko do vody a každý deň sa v nej umyla. Na Štedrý večer zobrala jablko do kostola, cestou domov z neho odhrýzala. Prvý muž, ktorý išiel oproti nej sa volal menom jej nastávajúceho. Podobne nosili dievčatá jablká na štedrovečernú polnočnú omšu v Liptovskej Tepličke. Po skončení omše ich hádzali do mládencov, podľa mena zasiahnutého mládenca poznali meno budúceho ženícha.

Na strednom Slovensku od Lucie do Štedrého dňa si dievča každé ráno odlialo z čerstvo prinesenej vody do zvláštnej nádoby určenej na tento účel. Pred odchodom na polnočnú omšu si vo vode umylo tvár, a ktorý mládenec sa o ňu v kostole obtrel šatami a utrel tak vodu, mal byť jej ženíchom.

V okolí Trenčína si dievčatá schovávali vajíčko, znesené na Luciu. Na Štedrý večer po celodennom pôste vyliali bielok do studenej vody a po návrate z kostola hádali podľa tvaru bielka zamestnanie budúceho manžela. Na Horehroní radili dievčatám, aby od deviatich vdovíc ukradli po hrsti múky, vymiesili z nej cesto, potrhali ho na kúsky a do každého zakrútili lístok s menami mládencov. Vylovené meno bolo menom nastávajúceho.

Na západnom Slovensku chodili dievčatá pred východom slnka na brody na vodu, ktorou polievali priedomie, vytvárali ornamenty a zariekali, napr. takto ,,Neodlievam, neprilievam, švárnych mládencov, vdovcov, pytačov za sebou volám”.

Čarovali nielen dievčatá, ale aj chlapci. Napr. v Terchovej mládenec robil od Lucie do Vianoc povrieslo (slamený povraz), ktoré mal na polnočnej omši obkrútené okolo tela. Po návrate domov si mal ľahnúť na stôl, jeden koniec povriesla priviazať o nohu stola, druhý koniec o vlastnú nohu. S dievčaťom, ktoré ho prišlo vo sne odviazať, mal ísť na sobáš.

Všeobecne známy bol spôsob veštby, keď si vydajachtivé dievčatá (mládenci) napísali na trinásť lístočkov dvanásť mien potenciálnych ženíchov (neviest) a trinásty nechali prázdny. Každý deň sa jeden lístoček spálil, predposledný ráno na Štedrý deň. Posledný lístok s menom vyvoleného sa otvoril večer.

Osobitné miesto v poverách o bosorkách a strigách majú krížne cesty. Hovorilo sa o nich ako o nebezpečnom mieste, kde je pôsobenie nadprirodzených síl najsilnejšie. Ich účinky mohli byť byť nielen negatívne, ale aj pozitívne. Na krížnych cestách sa preto vykonávali aj rôzne liečivé úkony a zvyky.

Napr. ak v rodine často zomierali deti, novonarodené bábätko zvykli „nechávať“ na krížnych cestách, aby ho „našiel“ a doniesol rodičom pocestný – verilo sa, že takýmto spôsobom sa dá „napraviť“ osud dieťaťa. Inokedy vylievali na krížnych cestách vodu, ktorou umyli chorého človeka, aby ju tak „odovzdali“ inej bytosti, ktorá tadiaľ pôjde – či už inému človeku alebo zvieraťu (takto mohli aj niekomu „porobiť“, navodiť nešťastie). Na krížnych cestách sa všade na Slovensku zvykli páliť aj svätojánske ohne. Tento zvyk má pravdepodobne korene v staroslovanskej minulosti a súvisí s archaickým kultom ohňa a slnka.

Dvojaký význam krížnych ciest je podľa všetkého spojený s univerzálnym znakom kríža, ktorý vystupuje ako sakrálny symbol v mnohých svetových tradíciách, vrátane staroslovanskej. Symbolika kríža je vo všeobecnosti veľmi bohatá, avšak jedným z jej charakteristických znakov je „priesečník“ šťastia a nešťastia, života a smrti, blahobytu a úpadku. Práve na tom sa všade na svete zakladajú mnohé veštecké praktiky a používanie kríža ako ochranného amuletu.

Podobné predstavy ako sa viažu ku krížnym cestám sú aj tie, ktoré sú spojené s potokom pri poľnej ceste, kde sa človek tiež môže stretnúť s tancujúcimi bosorkami a vílami.  Zjavujú sa tu svetlonosi, bludičky, ktorí môžu človeka zviesť z cesty. Pri potoku sa môžu zjaviť i duše zomrelých – „dušičky“.

Často sa vyskytuje aj motív ohnivých reťazí, ohnivého hada alebo ohnivej gule, letiacej do komína. Podobné predstavy sú spoločné pre Slovanov aj v iných krajinách. V slovenskom a českom folklóre sa tento ohnivý zjav niekedy nazýva „rarašek“ alebo „rarach“. Na Ukrajine sa táto bytosť nazýva „rarig“, v niektorých ruských oblastiach s názvom „rarog“ alebo „rach“ (tiež „strach“). V niektorých oblastiach sa s týmto ohnivým duchom spájajú ďalšie motívy: rarašek (alebo zmok, ďalšia nadprirodzená bytosť spojená s domom) sa napríklad môže vyliahnuť z vajca čiernej sliepky, ktoré má človek nosiť deväť dní pod pazuchou; niekedy sa zjavuje v podobe dravého vtáka alebo ohnivého šarkana (ku ktorému sa prirovnáva aj v niektorých závodských rozprávaniach).

Podľa niektorých bádateľov rarašek kedysi predstavoval ohnivého ducha spojeného s prastarým kultom kozubu a predkov. Je možné, že tento obraz je geneticky spojený aj so staroslovanským bohom ohňa Svarogom alebo Svarožičem, ktorý sa spomína v ruských a baltských letopisoch. Niektorí bádatelia však predpokladajú, že Rarach mohol byť aj samostatným božstvom. V mýtoch tento boh (ale aj Svarožič) mohol vystupovať ako jeden z partnerov veľkej bohyne, ktorá sa spájala s čarami a mágiou – čo sa prenieslo do folklóru v podobe obcovania raraška s bosorkou.

Ohnivý zjav predstavuje spravidla zlého ducha (čerta), s ktorým bosorka obcuje. Nosí jej peniaze, čo možno súvisí so staroslovanským božstvom ohň a s bohatstvom a blahobytom vo všeobecnosti (samotné staroslovanské slovo *bogъ pôvodne asi znamenalo „bohatstvo, darca bohatstva“). Kresťanské predstavy tento zjav spájajú s diablom, ktorý na svete zapríčiňuje všetko zlé.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se