« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

POKUS O BÁSEŇ

 


Ktovie prečo je to  tak : niektorí ľudia majú to šťastie, že vedia byť šťastní a spokojní, a iní to šťastie nemajú. Veľakrát som už o tom rozmýšľala. Nemyslím si, že to závisí len od nich samotných. Je to vec osudu. Už  to je osud, že niekto zdedí určité predpoklady, ktoré sa u neho viac alebo menej, skôr či neskôr nejako prejavia. Ani tie gény nie sú jeho vina, ani zásluha. Keď si človek začne uvedomovať, že je sám sebou, základy jeho osobnosti sú už hotové. Bude sa rozvíjať a meniť, ale to jadro ostane v ňom. Jeho uvedomelá snaha už v tomto veľa nezmôže. To podstatné ďalekosiahlo ovplyvní smer jeho ďalšieho vývoja a odchýlky od tohto základného smeru budú potom záležať od náhodných okolností, do ktorých sa postupne zapletie. On sám sa stane súčasťou náhodných okolností ovplyvňujúcich životy iných ľudí. Postupne zaviní svoje a cudzie nešťastie, alebo naopak, stane sa zdrojom šťastia pre seba,  a  pre  svoje okolie jednou zo šťastných náhod.

 

O bolesti píšem oveľa radšej básnicky, pretože ľudská bolesť je veľmi intímna a citlivá  vec. Podeliť sa priamočiaro so šťastím je ľahšie ako podeliť sa tak s bolesťou. Bolesti sa ľudia vyhýbajú, ale šťastie je príjemné a  priťahuje. Šťastných ľudí si bez problémov nájdu tí, čo by sa s nimi na tom šťastí chceli spolupodieľať.  Obnažiť svoje bolestivé miesta pred cudzím zrakom sa tiež nemusí vyplatiť. Nie je to ani pekný pohľad. Preto ich pred očami iných radšej skrývame. A nevŕtame sa v  nich často ani my sami. Bolia už na dotyk. Tlmíme bolesť ako vieme. Ale len málokedy sa odhodláme zistiť jej príčiny a pokúsiť sa ich odstrániť. Nie je isté, či by sme to zvládli a kým sa ešte ako – tak dá  s  tým  existovať, vyhýbame  sa miestam, z  ktorých to vyžaruje. Báseň je opatrný pokus nahmatať,  odkiaľ bolesť vychádza. Je to tiež snaha o  zdieľanie : vedieť, že nie sme osamelí v tom, čo práve prežívame, môže posilniť. Je to čistenie rán.  Nielen sebe samému, ale aj blížnym, s ktorými v tej chvíli hlboko súcitíme. Je ako modlitba. Pomáha vo chvíľach, keď sme slabí.

 

Práve som mala virtuálny rozhovor s  jednou paňou, čo  napísala odsudzujúce slová adresované tým, ktorí si svoje bolesti vylievajú v internetových denníkoch. Je také jednoduché pohŕdavo označiť niekoho za neschopného slabocha, utápajúceho sa v sebaľútosti a  hľadajúceho náhradu za svoju neschopnosť byť silným a urobiť sám seba šťastným. Dávať všeobecné návody, ako sa to dá dosiahnuť. Opýtala som sa , čo teda hľadá v tomto virtuálnom svete, keď je, ako o sebe tvrdí, v  tom reálnom úplne spokojná a vôbec nič jej nechýba.  Neubezpečuje sa len odsudzovaním slabostí iných o  tom, o  čom nie je zďaleka tak presvedčená, ako si chce nahovoriť? Nie je to jej priamočiare a jednoznačné  súdenie iných  tiež iba spôsob,  ako sa zbaviť svojej vlastnej bolesti na ich úkor?

 

Báseň sa nedelí len s bolesťou, ale aj so šťastím. Nechvastá sa:  

,,Pozrite, mám, čo vy nemáte !“

 Nabáda naopak:

,,Len hľadaj, a aj ty to v sebe nájdeš !“.

A vraví tiež ako modlitba:

,,A odpúšťaj nám naše viny, tak ako my odpúšťame svojim vinníkom ...“

To je jej zmysel. Dotyk cez spoločný zážitok, hľadanie vzájomného pochopenia, snaha o vzájomné spojenie.  V smútku aj v radosti.


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se