« Úvod | BALADA O DREVE »

DRUHÁ SPOMIENKA PRE JANU


Jane sa páčilo, že som minule trochu ,,odľahčila“  vo  svojej Prvej spomienke a tak túto druhú píšem pre ňu. Bude sa mi možno neskôr niečo z toho hodiť do druhého blogu, kde sa chystám rozobrať  šikanovanie na  pracovisku. Tento milý spoločenský jav existoval asi v každom režime a určite aj v každej dobe :  spomeňme  Vianočnú koledu od Dickensa, v ktorej Mr. Scrooge psychicky a  aj telesne týra svojho zamestnanca Boba Cratchita, ktorému nedovolí priložiť v  treskúcej zime v kancelárii do kozuba triesočku a ani na Štedrý deň mu nechce dať voľno. A  keď mu ho napokon dá, pripomenie mu, že si ho musí nadrobiť. Za ,,socializmu“ sme skúsili na vlastnej koži všetky možné metódy manipulácie, zneužívania a psychického teroru, zdôvodňované nutnosťou bdieť nad výdobytkami socialistickej revolúcie, neustále ohrozovanými skrytými nepriateľmi režimu. Po ,,nežnej“ si tieto  metódy ,,riadenia " často tí istí  ľudia priniesli na svoje staronové posty. Len ich prezliekli do nových šiat a pri ich používaní sa teraz zaštiťujú   heslami demokracie, liberalizmu a voľnej hry trhových síl.

Keď som nastúpila do svojho v poradí asi štvrtého krátkodobého zamestnania ( fluktuácia na začiatku profesnej dráhy), dostala som sa do malého ,,kolektívu“ ( sovietsky termín) svojich približne rovesníkov. Starší bol len vedúci telovýchovný inštruktor a jeho kolegyňa a vedúci domova mládeže Ďuri,  ktorý tiež spadal pod nášho šéfa. Boli to však ešte vždy mladí ľudia. Ďuri mal meno aj spôsoby ako uhorský gróf a vraj naozaj z grófskej rodiny pochádzal. Šéf bol  typický produkt súdobej socialistickej výchovy k  pokrytectvu, alibizmu a karierizmu. Bol dôležitý ako h...o v tráve. Marí sa mi, podľa toho, čo nám rozprával pamätník Pišta (ten telovýchovný inštruktor, čo nemal koho inštruovať, lebo tých vyše 1000 učňov k  mimoškolskej a záujmovej činnosti nedonútil nikto a nič) , že sa náš nadriadený vypracoval na vychoša z bývalého učňa, doplnil si externe vzdelanie a nakoniec sa cez matičku stranu vyšplhal do funkcie vedúceho úseku. Riadil tri oddelenia , spolu len asi jedenásť ľudí z mäsa a kostí.  Mali sme tam ešte nejaké mŕtve duše, futbalistov a jednu platenú predsedníčku SZM, ktorá pripravovala schôdze tejto pokrokovej  mládežníckej organizácie, zúčastňovala sa schôdzí vyšších orgánov  a sem – tam, s pravopisnými chybami,  zosmolila nejakú správu, ktorú potom nadriadené orgány zahrnuli do ďalších správ , napomáhajúc  tak úspechom svojej organizácie v zbere druhotných surovín. Okrem toho sa táto súdružka podieľala na organizovaní masových akcií ako členka organizačných  štábov a sedela za predsedníckym stolom verejných straníckych schôdzí, ktoré sa poriadali zásadne cez pracovnú dobu, aby sa zaistil komparz aj z  nestranníkov. Chodila často v zväzáckom, t.j. v modrej košeli s červenou kravatou, čo som jej teda ani za ten jej plat nezávidela. ( Dnes je možno SS v nejakej chatovej miestnosti a ja si ju predstavujem, ako sedí na webe v tej svojej uniforme, dozerá na dodržiavanie pravidiel a potom prejednáva s adminmi, koho šupnúť na čiernu listinu za Caps Lock.)Vyčnievať z radu sa nevyplácalo, lebo človeka raz – dva klepol po hlave niekto, kto si buď nebol istý, či je výčnelok z hľadiska kódexu budovateľa komunizmu kóšer, alebo sa obával, že by si toho schopnejšieho súdruhovia chceli  nainštalovať do nejakej nomenklatúrnej funkcie namiesto neho, neschopného.

Naša priama nadriadená, s nižšou kvalifikáciou ako my, niektoré jej podriadené, bola ten druhý prípad. Pišta nám vykrámil všetko, aj ako kedysi všetci traja, plus jeho jediná pracovníčka – telovýchovná inštruktorka, začínali ako radoví vychovávatelia v domove mládeže bez akejkoľvek požadovanej kvalifikácie a  často počas služieb, najmä nočných, vykonávali pedagogický dozor v priľahlých nočných baroch za na tú dobu slušné štvrťročné prémie. Aj ako im potom vedenie podniku zabezpečilo doplnkové pedagogické štúdium priamo na domácej pôde, takže prebiehalo v duchu Komenského pedagogických  zásad zábavnou formou, za pravidelnej konzumácie alkoholických nápojov. V čase, keď som tam prišla ja,  šéf úseku a naša priama nadriadená predstierali morálnu bezúhonnosť a stavali sa do rolí mravokárcov, ktorí sa nikdy v živote nedopustili ani najmenšieho priestupku proti pravidlám pracovnej disciplíny a morálky socialistického občana.

Neviem aká bola ich náplň práce, keď sme za nich všetko odmakali my, niekoľko málo podriadených. Vlastnú kanceláriu mal len náš vrchný šéf a naša priama šéfka. Ostatní  sme boli sústredení v troch miestnostiach, hoci náš úsek mal k dispozícii množstvo nevyužitých priestorov. Najviac nás bolo v  tej miestnosti, kde som sedela aj ja. Tá bola akýmsi srdcom celého úseku a postupne sa k nám sťahoval aj Ďuri, aj jeho vychovávateľky ; inštruktori tam boli varení - pečení tak či tak. Knihovníčka tiež k nám odbiehala, keď v knižnici ( čo bolo pravidlom) neboli práve nijakí čitatelia. Chodievali  k nám aj majstri,  aj niektorí  učitelia. Chyba bola len tá, že sme našu kanceláriu zdieľali s predsedníčkou SZM, ale tá v tej svojej kravate väčšinou kamsi odkráčala, asi na nejakú schôdzu, a tak sme si mohli bez zábran pustiť hubu na špacír. Boli sme mladí, a tak u nás neustále vybuchovali kaskády smiechu, kým náš šéf a šéfka, ak boli prítomní a nevybavovali si cez pracovnú dobu nejaké súkromné veci v meste, sedeli sami vo svojich kanceláriách a nudili sa. Nemali s kým pokecať, tak nás z času na čas jedného po druhom volali na koberec. Dôvody si vymysleli vždy :  kto chce psa biť, palicu si nájde. Najhoršie bolo obdobie príprav na rezortnú súťaž v ZUČ, pretože aj od  umiestnenia v nej závisela výška najmä ich osobných pôžitkov. My sme z toho koláča tak či tak dostávali len odrobinky, aj keď sme to odmakali za nich.

V ten rok sme tú súťaž napokon vyhrali, alebo boli druhí, to už si nepamätám, ale odmeny boli napokon slušné. Avšak prišli sme kvôli nim skoro o nervy, pretože to obdobie príprav bolo dobou napätia a psychického vydierania – zastrašovali nás kadečím, i naznačovaním, že nás je na úseku aj tak veľa na to čo robíme, a niektorí by mohli po neúspechu prípadne aj odísť. Robili sme v rámci ich ideologických obmedzení a doslova na kolene čo sa dalo, aby sme žiakov dostali popoludní k ,,mimoškolskej a  záujmovej činnosti“. Nemali sme naozaj k dispozícii nič, len trochu vlastného vyžarovania, fantázie, nápadov  a entuziazmu.

Naša priama šéfka nám robila supervízora ( z poverenia vrchného ) a kecala aj do toho, čomu absolútne nerozumela, napríklad kolegovi Jarkovi do toho, aké majú mať rozostavenie na javisku jeho hráči na hudobné nástroje v dychovke, aby nevyzerali ako somársky rebrík, a tí škaredí aby neboli divákom na očiach. Mne a Táni zasahovala do našej vízie divadielka malých javiskových foriem , ako sa to nazývalo, scenár bol naše dielko a  o nás  bez nás sa rozhodlo, že sa to zverí profesionálnemu režisérovi ( ktorý bol neskôr v porote, čo bolo celkom proti pravidlám). Pokúšala sa mi kecať aj do prípravy žiakov v umeleckom prednese, musela posúdiť každý výber a vzhľad recitátora- najprv ona a potom ešte jej nadriadený .  Záležalo viac na tom, aké má dievča iné prednosti, než  boli pre umelecký prednes podstatné. Otravovali nás pri tej robote ako len mohli, zrejme, aby si mohli potom pripísať zásluhy – a keby to zase nevyšlo, aby mohli argumentovať tým, že sme to napriek ich vystríhaniu a pripomienkam napokon aj tak všetko pokazili.

Zistili sme, že šéf nás pravidelne odpočúva cez také zariadenie, ktorým nás volával na koberec. A my sme si lámali hlavu, kto z nás môže bonzovať,  keď pred predsedníčkou sme si dávali pozor na ústa a aj starí šéfovi kamaráti si z pomerov robili rovnakú, ak nie väčšiu srandu ako my všetci ostatní. A tiež ich spucoval a  takisto ako nám im doslovne citoval ich ideologicky závadné výroky. Jarko sa nám ako obyčajne podgurážil a takto posmelený vytrhol inkriminované technické zariadenie zo steny, takže tam po ňom ostala iba diera. Nasledovalo( pretože šéf vo svojej kancelárii náhle stratil prehľad o dianí u nás ) okamžité predvolanie vinníka pred inkvizičný súd, jeho usvedčenie z chronického alkoholizmu a hrozba kárnym opatrením  za hrubé porušenie pracovnej morálky a poškodzovanie majetku v socialistickom vlastníctve. Jarko prišiel na druhý deň do práce triezvy, so zvesenou hlavou a šróbovákom...

Prijali sa  opatrenia, ako izolácia nepohodlných a nelojálnych jedincov a zákaz zgrupovania sa  osadenstva našej bývalej spoločnej miestnosti. Knihovníčka mala sedieť u seba v knižnici, Pišta a jeho kolegyňa  v miestnosti za rohom, Ďuri vo svojej riaditeľni a jeho vychošky vo  vychovávatelniach  každá na svojom poschodí. Táňa a výtvarníčka Vierka ostali v kancelárii  s predsedníčkou SZM a mňa presťahovali do odľahlého krídla budovy , tuším až na štvrté poschodie. Pištovi tam pridelili v jednej z nespočetných prázdnych miestností priestory na sklad a Jarkovi zriadili na konci chodby miestnosť na  skúšanie s ľudovkou a dychovkou. Pre všetkých platil zákaz zdržiavať sa mimo priestorov, ktoré im boli určené na výkon práce.

Pišta odvtedy neustále dával do poriadku sklad, ručne pral staré futbalové dresy v nespočetných nevyužívaných umyvárňach a pískajúc si staré šlágre ich vešal na lyžiarske palice. Jeho kolegyňa a podriadená (urobili z neho malého šéfa za jeho dovtedajšiu záslužnú činnosť ) tam samozrejme chodievala za ním so zoznamami súťažiacich o odznak zdatnosti ( ktorí o svojej účasti a výsledkoch v tejto súťaži zväčša nemali ani tušenia). Jarko zase predstieral, že cvičí so svojimi kapelami celé odpoludnia. Chlapci mu obyčajne priniesli pod vetrovkou fľašu vína , trochu si s ním zafidlikali a o takú hodinku sa začali vytrácať. Ale Jarko, kým si na neho dolu nikto nespomenul, sa ďalej potíšku zašíval u nás. Podobne sa k nám postupne sťahovali aj vychovávateľky, moje dve kolegyne z bývalej spoločnej kancelárie, zašla i knihovníčka a  Ďuri, takže náš vrchný šéf a priama nadriadená s prekvapením zistili, že ostali na celom poschodí sami s predsedníčkou SZM, ak práve nejedla chlebíčky na nejakej výročnej schôdzi. V mojej kancelárii naopak bola neustále premávka ako na Hlavnej.

Až na štvrté poschodie do odľahlého krídla odpočúvacie zariadenie nemalo dosah. Nebol tam výťah a tak sa nikomu  zo šéfov nechcelo do schodov.  Mali možnosť použiť rozhlas, ale to by každú chvíľu museli z  Ďuriho prázdnej kancelárie vyzývať neprítomných, aby sa vrátili na svoje miesta. Niekedy to spravili a nasledovalo bu bu bu, ale keď nepomohlo, rezignovali. A tak ich metóda izolácie proti šíreniu nákazy zafungovala:  ocitli sa v karanténe oni sami.

 




Milá Danko, moc děkuji za tento příspěvek. Připomnělo mi to také mé zážitky z raného mládí ve skomírajícím socialismu. A těším se na další.

přidat komentář

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se