« Úvod | NECHCE SA MI TERAZ PÍS... »

TRETIA SPOMIENKA PRE JIRKU


Neraz mi napadlo, že by som chcela napísať príbeh o každodennom živote mesta. To, v ktorom sme sa s Jirkom minuli, nebolo práve tým mojim vysneným, kde by som túžila bývať, ale začiatkom osemdesiatych rokov bola už veľká skrytá nezamestnanosť a vôbec nebolo ľahké, najmä ľuďom s mojím druhom kvalifikácie, nájsť zamestnanie. Dokonca sa zaviedli pre absolventov aj návratné podpory od štátu, pár stovák mesačne. A prebiehali i diskusie na túto tému v masmédiách. Podľa platnej ústavy a zákonov mali občania nielen právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať, a súčasne mali mať právo na zamestnanie zodpovedajúce kvalifikácii a schopnostiam. Nakoniec ma do toho zamestnania vo vtedajšom našom krajskom meste umiestnil príslušný odbor pracovných síl.

Moju kauzu ( provokovala som sťažnosťami, v ktorých som poukazovala na rozpor medzi socialistickou ústavou, proklamovanými právami a skutočnosťou a doložila som ich reálnu neplatnosť desiatkami písomných zamietnutí mojich žiadostí o zamestnanie ) dostal na stôl zhodou okolností spolužiak z VŠ, ktorý na rozdiel odo mňa, ako tzv. štipendista, t.j. robotnícky káder, absolvent jednoročnej internátnej školy pre pracujúcich, mal nárok po následnom skončení VŠ na okamžité umiestnenie na miesto zodpovedajúce dosiahnutému vzdelaniu. A neponúkali mu pracovné zaradenie manipulačný robotník za 14,-Kčs na hodinu. Keď som s ním po ,,prerokovaní „ mojej sťažnosti na vtedajšom ONV hovorila už len súkromne, dobre mi radil, aby som radšej s tým kverulantstvom prestala, lebo niekoho definitívne naštvem a potom už nijaké miesto nikde nikdy viac nezoženiem. Ukázal mi názorne, ako sa s podobnými sťažnosťami zaobchádza: stiahol pomyselný papier s mojou ,,správou o stave republiky“ zo stola, pokrčil ho v dlani a s prehľadom ním trafil do fiktívneho koša na smeti. Bol jeden z mála ,,internátnikov“, ako sme tých prevažne členov KSČ s maturitou za jeden rok volali, ktorý, aspoň to o sebe hovorí, v strane nebol. Patril však k vedúcej sile spoločnosti, a tak mal privilégium, že si po škole mohol i vybrať, na rozdiel od nás ostatných, ktorí sme zmaturovali v osemnástich na normálnych stredných školách a normálne museli vykonať aj prijímacie skúšky. Väčšina z nás ,,neinternátnikov“ sa ,,umiestnila“ do nejakého zamestnania len s veľkými ťažkosťami, pokiaľ nemali ,,tlačenku“. Nie že by sa mi bolo až tak žiadalo pracovať v mojom odbore - už počas školy som pochopila, že je to niečo iné, než som si predstavovala a že ma to vlastne vôbec nebude baviť. Ale po niekoľkých skúsenostiach s dočasnými zamestnaniami som zistila, že plná zamestnanosť je kamufláž, je udržiavaná umelo a ľudia sú ,,rozmiestňovaní“ podľa toho, kto ich potlačí z dobrej známosti alebo za úplatok, a chcela som to režimu ,,hrdinsky“ dokázať.

Predtým mi kamarát zohnal na určitú dobu miesto kultúrnej referentky na zotavovniach, čo by sa mi aj bolo celkom páčilo, aj som niekoľko mesiacov toho ,,lietajúceho referenta“ ( zo zotavovne na zotavovňu na rôznych miestach Slovenska) robila, ale dorazilo ma nakoniec to rekreačné zariadenie neďaleko Košických Hámrov: gulag pri zamrznutej priehrade, nikde ani vtáčika letáčika, len zasnežená pustatina. V hoteli, ktorý mal môj zamestnávateľ v prenájme na pár turnusov mimo sezóny, miestni opilci navyše na Silvestra povybíjali veľké sklá na vstupnej hale. V jedálni nefungovalo kúrenie, takže rodiny z deťmi prevažne z Čiech a Moravy raňajkovali a obedovali v zafajčenom dennom bare s popíjajúcimi dedinskými ,,frajermi“ so zelenými hrebeňmi v zadnom vrecku, čašníci a servírky tiež neboli najtriezvejší a ten vedúci zotavovne – tak to bolo niečo neuveriteľné, prototyp socialistického pracovníka ,,spoločného stravovania“, odchádzajúceho domov z práce služobným autom plným prebytkov z majetku v socialistickom vlastníctve. Tam som prvýkrát v živote videla na vlastné oči, čo to ,,spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov“ znamená v praxi. Vedúci zotavovne ma presťahoval navyše do suterénu, do priestorov na hromadné ubytovanie personálu, so spoločnou kúpeľňou, zanesenou mnohými vrstvami mastného uhoľného prachu po kuričovi. Nedokázala som sa prispôsobiť predstavám tamojšieho osadenstva o ,,zábavných spoločenských večierkoch“. Stavím sa, že väčšina z členov personálu skončila ako notorici . V ten posledný večer, keď pán z Bratislavy, ktorý mal na starosti kontrolu, stále nezareagoval na mnou opakovane tlmočené sťažnosti rekreantov na podmienky rekreačného pobytu a správanie personálu, som sa jediný a posledný raz ,,prispôsobila“ vzťahom na pracovisku a dala si s ,,kolegami“ pár pohárikov. Bola som, ako si spokojne pochvaľovali, konečne ,,uvoľnená“, pretože medzitým som dospela k pevnému rozhodnutiu, že hneď ráno balím svoje štyrii slivky a idem do Bratislavy dať výpoveď. Aj som tak spravila. Vedúci práve prichádzal na svojom aute k hotelu, keď som stála na neďalekej autobusovej zastávke a ešte mi familiárne a s priateľským úsmevom zakýval. Možno si myslel, že si idem len odskočiť do požičovne filmov do Košíc, a zas bude nejaký nový film na nočné premietanie v suteréne. Bolo to koncom týždňa, jeden turnus bol už preč a ďalší ešte nedorazil. V pondelok som už bola zase nezamestnaná.

Dva mesiace na štátnych majetkoch predtým radšej ani nebudem veľmi rozpitvávať – tam som videla jednotnú evidenciu pracujúcich v umastenom linajkovom školskom zošite, v ktorom sa nikto okrem dlhodobo maródujúcej personalistky nevyznal, takže za jej neprítomnosti nastalo dokonalé informačné vákuum, pokiaľ šlo o informácie personálneho charakteru. Počas pracovnej doby v budove riaditeľstva okrem mňa, vrátničky a sekretárky riaditeľa väčšinou nebola ani noha, takže tam nikto nič nikdy nevybavil ani nezistil. Raz poslali mňa, cudziu a neznalú pomerov a ľudí, zisťovať do terénu, tj. na hospodárske strediská, kto tam vlastne reálne pracuje, alebo nepracuje, ale bolo akurát po výplatách - reálne podstieľali a dojili len zootechnici, pretože ošetrovatelia zvierat a dojiči ešte nedooslavovali. Končilo vegetačné obdobie a aj celé vedenie štátneho podniku ihneď po začatí pracovnej doby zmizlo na svoje záhumienky okopávať svoju repu, alebo sa bohviekde venovalo inej zmysluplnejšej aktivite, než daromnému vysedávaniu v kanceláriách v tých neznesiteľných augustových horúčavách. A aj tak tam nebolo do čoho pichnúť. Straty vykrýval štátny rozpočet.

Hej, aby som bola spravodlivá, pár dní sme povinne odbrigádovali na senách na jednotlivých pričlenených hospodárstvach, kde by inak nemal kto kosiť a hrabať. Bolo to vcelku príjemné, pripomínalo mi to školské brigády na pomoc socialistickému poľnohospodárstvu. Ulievali sme sa väčšinou v chládku pod dákou osikou. Podával sa guláš, piekla slaninka, pila borovička a bolo veselo ako na folklórnych slávnostiach. Aspoň som sa nenudila a pracovná doba sa mi až tak nevliekla, ako v tej prázdnej administratívnej budove.

Keď som stála v rade pred pokladňou na svoje prvé maličké výplaty, hanbila som sa, že si vôbec idem po nejaké peniaze za to, čo som si tam odsedela. Predstava, že takto nejako by som mala stráviť celý svoj pracovný život ma napĺňala hrôzou. To som ešte vôbec netušila, že konfrontácia mojich ideálnych predstáv o budúcom zamestnaní a skutočnej praxe môže dopadnúť aj horšie. A že budem musieť prísť ešte o veľa ideálov a nereálnych ilúzií, kým konečne pochopím svoju skutočnú rolu v tej absurdnej komédii o práci pre ,,spoločnosť“ako zmysle života.

Nakoniec ma ,,umiestnili“ v tom krajskom meste na ,,zodpovedajúce“ miesto v mojom odbore. Veľmi sa mi na ten východ nechcelo, navyše som k tomu mestu vtedy nemala žiaden vzťah; prežila som študentské roky v susednom, menšom, ktoré sa mi dovtedy páčilo oveľa viac. Ale po piatich rokoch pobytu som si nakoniec obľúbila aj tú ,,krajskú metropolu“. Moje pracovisko bolo na vtedajšej ,,Leninke“ – medzi Jaltou a obchodom s cukrovinkami, oproti Urbanovej veži a Dómu svätej Alžbety. Odhliadnuc od všetkých ďalších nepríjemností na dvoch pracovných miestach, ktorými som v tom meste počas bolestného ,,procesu spoločenskej adaptáce“ prešla, mám na pobyt v ňom a na viacerých ľudí, ktorých som tam spoznala, pekné spomienky. Vidím pred sebou ako dnes električky hrkotajúce tesne vedľa Dómu, Olašských Cigánov pokrikujúcich na seba v priľahlom parčíku pomedzi kŕdle vzlietajúcich holubov, vietor opierajúci sa do chodcov na Terase, šedú fasádu ,,Bužne“ a tých milých ujkov na vrátnici a v šatni, od ktorých som sa naučila imitovať charakteristický košický prízvuk a veľa dôležitého sa dozvedela o živote, keď som tam po večeroch v rámci ,,fušky“, ktorú mi dohodila kamarátka, predávala lístky. Už určite nežijú, ale pre mňa navždy zostanú súčasťou typického koloritu toho mesta, ktorý som ešte zachytila, pravdepodobne v poslednej chvíli, keď už odchádzal do minulosti. Dnes je už to mesto na prvý pohľad iné, navonok možno krajšie, opravené domy i kamenný chrám svietia čistotou a hýria farbami, ale z ulíc sa vytratila tá typická atmosféra, ktorú som si zapamätala a ktorá to mesto odlišovala od iných. Jeho zákutia mi už nie sú tak dôverne známe, po tých rokoch odlúčenia cítiť odcudzenie, viem však, že tam niekde pod tými vynovenými fasádami sme všetci, ktorí sme sa tam na chvíľu zdržali, zanechali svoju stopu. A ak majú mestá dušu, aj kus tej našej je jej súčasťou.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se