« Úvod | BALADA O DREVE »

MOC


LEN TAK NA OKRAJ

Ako sa tak pohrávam s témou zneužívania moci na pracovisku, premýšľam popritom samozrejme aj o moci ako takej. Je to pre mňa jedna z najzaujímavejších tém, a rada si o nej vždy prečítam úvahy, zaoberajúce sa ňou z rôznych hľadísk - z filozofického, sociologického, psychologického, politologického či historického - z rôznych ideologických pozícií. Priťahuje moju pozornosť aj v beletrii alebo literatúre faktu, vyhľadávam spomienkovú literatúru, v ktorej sú životné skúsenosti ľudí z totalitných režimov. Mocní a bezmocní, vlácovia a ovládaní, to je jeden z hlavných motívov v tom dlhočiznom rade výjavov z ľudských dejín. Osobnosti a vládcovia na jednej strane - a bezmenné masy tých, ktorí im podliehali a hýbali dejinami na druhej.  Zaujíma ma, nakoľko sú zákonitosti fungovania moci v malých skupinách zhodné s jej fungovaním vo veľkých. Hlavný rozdiel bude asi v jej anonymite v tých veľkých, vo vylepšených možnostiach zahmlievania skutočného stavu vecí a tým aj vo väčšom priestore na manévrovanie zo strany tajomných manipulátorov, ktorí sami strácajú prehľad a nevedia, s čím sa zahrávajú. Dajú do pohybu naraz toľko zložitých súvislostí, že sa im udalosti vymknú z rúk a MOC zrazu stojí proti nim tak, ako to videl Goya, keď namaľoval Kolos. Preto všetky revolúcie žerú svoje deti. Moc má tendenciu obracať sa proti svojim uzurpátorom : najprv z nej zošalejú ( vodca Zbesilých Robbespiere ) a nakoniec s ňou v tom vabanku totálnej vojny totálne prehrajú (Hitler ). Zúrivé masy ich za všetky príkoria zavesia za nohy ( Mussolini ).

Niekde medzi totalitou a anarchiou by mala byť demokracia. Ale tak, ako bola ,,socialistická demokracia“ len chiméra, pokladám za utópiu aj ,,kapitalistickú demokraciu“ : pekný ideál, ale neuskutočniteľný. Ak aj je možno v našej galaxii miliarda planét podobných Zemi a na niektorých z nich mohol vzniknúť a vyvíjať sa život podobný pozemskému, a nie je vylúčené, že sa tam rozvíjali aj nám podobné civilizácie, stretnutie s nimi je asi len málo pravdepodobné, pretože existencia života na našej Zemi je len bezvýznamná epizódka v existencii vesmíru a podobné epizódky inde trvajúce len v určitom mizivom okamihu sa s nami časovo rozchádzajú. Podobne je to aj s trvaním demokracie – sú to len časovo bezvýznamné epizódy v dejinách ľudstva, ktoré tu zasvietia, tam zhasnú, ako žiarovky na vianočnom stromčeku. My si etnocentricky namýšľame, že tzv. ,,západná demokracia“ je akýsi trvalo udržateľný stav nášho sveta a že túto ,,vyspelú civilizáciu“ môžeme naočkovať aj do nám doteraz nepodobných svetov, ale vôbec nevieme domyslieť detaily, napríklad čo si počneme s dvojnásobnou gravitáciou na planétach alebo s inými danými podmienkami v iných kultúrach. My – Slováci teda určite – sa nachádzame na rozhraní Východu a Západu a možno preto sa niektorí pozeráme tak skepticky na globalizáciu, máme historické skúsenosti s obracaním sa za vetrom a pamätáme si, ako sa to zakaždým skončilo. Nedôverujeme ani jedným, ani druhým, sme ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Máme niekoľko pikantných historických zážitkov, vďaka ktorým len tak ľahko nenaletíme, keď nám niekto sľubuje večný raj na Zemi a sme príliš malí a bezmocní, aby sme si mohli namýšľať, že nabudúce si už ustrážime, aby sme ostali sami sebe pánmi. K mentalite nášho národa patrí obozretnosť voči ,,panskému huncútstvu“, ktorým sú rečičky o ,,demokracii“ a ,,právnom štáte“. U nás sa hovorí, keď niekto prednáša takéto teórie : ,,Si múdry ako televízor“, čo je známka humorného nadhľadu nad reálnou situáciou, v ktorej sa naša spoločnosť nachádza, nevynímajúc z toho skutočné uplatňovanie slobody myslenia a slova a nezávislosti mienkotvorných masmédií. Ľudia citlivo vnímajú falošné tóny v sladkých prejavoch politikov – pravda, ak ešte vnímajú. Nadobúdam dojem, že cieľom mocichtivých je samostatne nerozmýšľajúca, ľahko manipulovateľná masa s vymývateľnými mozgami, reagujúcimi len na niekoľko vybraných signálov. (Viď napr. nové koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania a ich aplikáciu v praxi.) Už ,,reálnemu socializmu“ sa vo veľkej miere podarilo vychovať si ľudí cukrom a bičom, a teraz to len pokračuje, len sa už nikto nehanbí nahlas povedať, že „štěstí je štěstí, ale prachy si za něj nekoupíš“. Všetkým, aj tým insitným umelcom, ktorí si namýšľali, že svet je čisté miesto obývané dobroprajnými a obetavými ľuďmi je jasné, že moc sú peniaze a peniaze sú moc, a že keď nejde o peniaze, ide o h…. .Chudobný slovenský ,,ľud“, ktorý sa doteraz nikdy svojím hrdlačením k peniazom neprepracoval, má konečne svoju ,,vládnucu“ vrstvu – vlastnú buržoáziu, ktorej deti študujú na prestížnych západných školách, aby mali dobrý základ pre svoju budúcu kariéru, ak bude treba na Slovensku pri odchode zhasnúť. Nerobíme si my zbytočné ilúzie, že by to malo byť inak ako vždy doteraz : plienili nás Avari, po nich Tatári, po nich Turci s Tatármi, do toho ešte nejakí labanci a kuruci… A Slováka niekde odchytili na poli a spravili z neho janičiara. Alebo sa ním spravil sám, aby z toho, kde sa dvaja bijú, tiež niečo mal.

Ako za Slovenského štátu. To je časť našich dejín, z ktorej by sme sa mali poučiť, aké nebezpečné je podľahnúť pod blahosklonnou ochranou mocného ,,spojenca“ velikášstvu a namýšľať si, že sme pupkom sveta. A aké ponižjúce a nedôstojné je zistiť, že sme jeho opačnou stranou, keď náš ,,ochranca“ príde o moc. Ľudia si na to ,,miesto hore“ ľahko zvyknú, ale ťažko sa oň prichádza. A vzájomné krivdy sa len kopia a vytvárajú živnú pôdu pre nové. Viď Juhoslávia alebo Židia a Palestínci.

Konfrontovala som rôzne pohľady na túto etapu vývoja moci u nás, a pri tej od Vnuka sa mi vo vrecku otváral nožík. Nahlas som šomrala, keď som čítala jeho knihu a nebyť tej od Ľubomíra Liptáka, asi si zmením národnosť na eskimácku. Tí skutočne veľkí sa neboja priznať svoje chyby, nehľadajú ospravedlnenia, nehádžu svoje viny na iných, netrvajú bigotne na svojich predsudkoch. Nenafukujú sa ako Mechúrik Koščúrik a nakoniec neprasknú ako prázdna bublina. História nemá slúžiť na skresľovanie podľa falošného sebaobrazu, ktorý sme si o sebe vytvorili, aby sme nahradili, čo sme v skutočnosti nedokázali. Mala by byť ponaučením do budúcnosti, aby sme za podobných okolností nekonali viac tak, že sa nám to zas vypomstí. Aby sme už nechceli slúžiť hocakej moci - slepo, alebo si myslieť svoje a tváriť sa poslušne, len aby sme nejako prežili. Niekedy asi treba pozbierať aj odvahu a postaviť sa jej do cesty. Ak je zlovoľná, nepodieľať sa na nej kvôli svojmu okamžitému prospechu. Mať na pamäti že sa kedykoľvek môže obrátiť proti tým istým, ktorí sa na ňu ulakomia a zneužívajú ju. Aj keď chytráci by mohli namietať, že v kolobehu elít sa nakoniec bez ohľadu na režim hore ocitnú tí istí a Šaňov Machov, vďaka ktorým 70 000 slovenských Židov skončilo v koncentračných táboroch, nakoniec potichu amnestujú a budú sa kľudne so svojimi psíkmi prechádzať popri Dunaji ako vážení občania. Ale čo to spraví s ,,dušou národa“, to ich už nezaujíma. Ani to, kto zas tú ,,dušu“ a v mene akého svinstva nabudúce zlomí.

Neviem ako kto, ale ja na to nemám žalúdok. Radšej by som potom k tým Inuitom...


*Ešte naposledy som vložila článok z jedného môjho blogu do druhého.Odteraz už pôjde každý svojou cestou:-)


Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se