« Úvod | BALADA O DREVE »

EŠTE JEDNA SPOMIENKA ( našla som v inom svojom blogu)

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE

 

http://www.youtube.com/watch?v=ajYrHOnthwc&feature=related#

V nedeľu na obed sa hodí zamyslenie. Kedysi to bývalo v rozhlase a tuším aj v televízii,  slávnostná chvíľa, asi namiesto pomodlenia v časoch budovania komunizmu. Veľa vtedajších rituálov malo svoj vzor v tých kresťanských, aj keď sa to páni príslušníci vládnucej strany snažili skrývať. To ich pokrytectvo bolo až smiešne. Cestovali stovky kilometrov, aby si nechali pokrstiť deti, alebo aby sa dodatočne tajne zosobášili v kostole. Nech je aj vlk sýty, aj ovca celá. A potom nás niektorých volali na koberec, že trávime obedňajšiu prestávku v  Dóme sv. Alžbety. Mala som pracovisko presne oproti námestiu, kde táto katedrála stojí. Okno kádrového oddelenia smerovalo na námestie. Sledovali nás – mňa a kolegu. Nemyslím si , že kvôli tomu, aby bdeli nad našou ideologickou čistotou. Sami, ako vravím, sa tajne sobášili a krstili v kostole a možno sa aj pomodlili doma pred nedeľným obedom. Ja a môj priateľ nie. On bol nekonvenčný homosexuál a ja tvrdohlavá rebelka tesne po škole neznášajúca zhora nainštalované autority. Potrebovali nejaký argument, aby nás spacifikovali. Paľovi vďačím za veľa, naučil ma dívať sa v kostole na tú gotickú nádheru, vnímať jeho zvláštnu atmosféru. Nebol veriaci a ja tiež nie. Mala som dovtedy voči ľuďom, čo chodia do kostola predsudky. Hádzala som ich do jedného vreca : pokrytcov aj úprimne veriacich. Tých prvých som neznášala, a tých druhých som pokladala za hlúpych a naivných.

Keď sme vkročili do chrámu, ocitli sme sa naraz v inom svete. Na námestí pri Urbanovej veži boli umiestnené veľké zasklené tabule s fotografiami dobových celebrít : miestnych straníckych činovníkov - predstaviteľov verchušky aj všelijakých tých ich dvorných šašov, hrdinov práce. Dnes sú na frekventovaných verejných miestach bilboardy s  polonahými kráskami a vyretušovanými moderátorkami populárnych reality show. Opäť kontinuita. Aj tie tetky s čerstvou trvalou s odznakmi BSP na čiernobielych fotkách v nadživotnej veľkosti boli starostlivo vyretušované. Papalášov nafotili tak, aby z nich vyžarovala autorita – fotograf si nedovolil nemiestne žartíky, tak ako si ich príliš nedovolili v minulosti dvorní maliari a sochári, zvečňujúci vysokých predstaviteľov cirkevnej a svetskej hierarchie, ktorí boli ich mecenášmi. Už náhrobné kamene zabudované do veže naznačovali, aká pominuteľná je svetská moc, bohatstvo a sláva. Olašskí Cigáni, ak bolo dobré počasie, sa v parku pri Dóme zlietali ako lastovičky a pripadali mi ako farby na šedom pozadí. V  prázdnom kostole  so sem – tam ľahko pohodenými babičkami, kľačiacimi pred niektorým z oltárov, alebo ševeliacimi nad modlitebnými knižkami v laviciach, sme nachádzali azyl pred letnou páľavou a mrazivým vetrom. Múrmi len občas otriasali električky. Ojedinelé zvuky, zakašľanie mnohokrát znásobené ozvenou a tichom, jasne prenikali k nášmu sluchu. V šere teplé tlmené svetlo viedlo náš zrak k  tabuľovým obrazom na hlavnom oltári. Tam vonku je človek slabozraký a nepočujúci. Nevedela som si vysvetliť všetku tú symboliku, ale jasne som cítila to podstatné – pominuteľnosť svetských vecí a existenciu čohosi, čo nás v každej dobe presahuje, je vždy prítomné, aj keď si to neuvedomujeme, a drží nad každým z nás svojim spôsobom ochrannú ruku, i keď sa zdá, že sme na tomto svete celkom osamotení a o náš osud sa nikto nestará. Nakoniec sa k tomu všetci vrátime a na tom, čo nás teraz trápi a sužuje už nebude záležať. Ostane len čosi ako pokojná, čistá radosť. To bolo to, čo som tam pociťovala. Odosobnenie od všetkého čo nám otravovalo život, čo nás zneisťovalo a miatlo, čo sa o nás pokúšalo snažiac sa zviesť nás z  cesty. Presviedčalo, že sme bezmocné bytosti, pre ktoré bude oveľa výhodnejšie podrobiť sa, spoľahnúť sa na Deus ex machina, hrať poslušne svoju rolu podľa predpísaného scenára a nestarať sa o viac.

Viackrát zisťovali, či som ,,vysporiadaná s  náboženstvom”. Vedúcemu nášho oddelenia sa ten rozhovor so mnou vtedy veľmi nevyplatil, čosi som vedela o situácii na religióznom východnom cípe Slovenska, pretože som tam prežívala prázdniny a ako divák som sledovala tie nezmyselné náboženské vojny medzi bývalými grékokatolíkmi, ktorí sa rozdelili na rímskokatolíkov a zradcov – pravoslávnych. Ja som bola z prostredia luteránov odpadnutých od viery, nad nami už spravili kríž, ale medzi sebou sa o pravosť viery preli zúrivo ďalej. Spýtala som sa toho notorika, čo nám šéfoval, čo je on – či  bigotný rímskokatolík alebo dogmatický pravoslávny. Bol Rusín, takže s  najväčšou pravdepodobnosťou pravoslávny. Po príchode Rusov v  šesťdesiatom ôsmom boli tí pravoslávni akosi pre komunistov prijateľnejší, ale aj tak sa – expredseda krajského orgánu ZČSSP – nechcel k  svojej viere priznať. Povedala som mu, že keby som bola veriaca, tak si môže byť istý, že by som nešla tajne krstiť svoje deti, ako to robievajú oni. Nedalo by mi to svedomie. Bolo mi ho až ľúto. Bolo vidieť, že je to človek, ktorý sa o seba bojí. Nebol čistý,  z  bývalej funkcie musel odísť pre nejaké finančné nezrovnalosti a okrem toho si bol vedomý svojich problémov s alkoholom. Mala som pocit, že som si  kopla do ležiacej mŕtvoly. A to nebolo  kóšer.

Skončilo to nejako tak, že nás s Paľom upozornili, aby sme netrávili obedňajšie prestávky na zakázanom území najvýchodnejšej slovenskej katolíckej gotickej katedrály. Čo sme im nesľúbili a ani sme ich odporúčanie nerešpektovali. Neskôr, keď som zmenila zamestnanie, som chodila do Dómu na koncerty filharmónie so žiakmi. Permanentky zakúpila škola. Žiakov to nebavilo, radšej by boli ušli do mesta a prečkali koncert v nejakej krčme. Priveľmi úctu ku kultúrnym hodnotám neprejavovali, museli sme ich s jednou kolegyňou – inak zo starej miestnej židovskej rodiny – vyháňať spod bočných oltárov, kde sa nám ukladali, aby si aspoň podriemali, kým tam budú fidlikať tí fidlikanti. Asi na nich tiež pôsobila pokojná atmosféra, možno ich prostredie kostola zvláštne ukľudňovalo a podnecovalo k  meditácii. Ležali síce pod oltármi, čím poburovali veriacich a kultúrnu verejnosť,  ale nemala to byť vzbura proti náboženským konvenciám,  skôr túžba niekam zaliezť a mať konečne pokoj. Po tom túžime občas všetci, drvení tým megastrojom, ktorého sme chtiac – nechtiac súčasťou.



Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se