« Úvod | TAKÁ NOVEMBROVÁ »

ŠIESTA SPOMIENKA LEN TAK PRE SEBA ( O DIALEKTICKOM MATERIALIZME )


Náhodne a sporadicky sledujem všetky tie spomienkové televízne relácie a debaty o roku 1989, ale nijako sa na ne nezameriavam. Hoci som bola len školáčka, pamätám si živo aj atmosféru 68. roku. Odvtedy ma zaujímala politika – až do chvíle, keď z OF a VPN začali vznikať nové politické strany a nové štruktúry. Alebo presnejšie, staronové. Mám na to plno osobných spomienok.



V nedeľu 26. 11. som mala nočnú na internáte a na pondelok, keď som mala mať voľno, bol vyhlásený generálny štrajk. Končila som ráno o ôsmej. Internát bol na druhom poschodí. Na prvom bola hlavná nástenka. Napísala som tam taký oznam, že sa pripájam ku generálnemu štrajku. Moje počínanie sa mi zdalo trochu smiešne – všetci, ktorí ráno došli do práce sa tvárili, že sa vôbec nič nedeje a nikam sa nechystajú . Na raňajkách som sa pýtala zamestnancov školskej jedálne, či pôjdu na námestie. Ktorási kuchárka sa len zasmiala. Nám je jedno, čo sa deje, my sa do toho nemiešame – povedala niečo v tom zmysle. Tak isto to vyzeralo aj s ostatnými.

 Vyučovanie začalo normálne. Myslela som si, že u nás, v tom zapadákove, sa ani nič diať nebude. Ľudia ako keby tie udalosti len nezúčastnene sledovali každý doma pred svojím televízorom. S., ktorý už u nás dávno nepracoval ( medzitým bol chvíľu v katolíckom seminári a už aj odtiaľ medzičasom odišiel, ako som správne predpokladala od začiatku - kdeže by sa ten prispôsobil nejakej nalinkovanej autorite a dodržiaval zásadu bezvýhradnej poslušnosti v tak prísne hierarchizovanej organizácii ) , bol jediný, s ktorým som sa tešila na pád toho na hlavu padnutého režimu. Vyrábali sme u mňa na nočnej priebežne počas tých novembrových dní ručne písané plagátiky ( o IT ešte nebolo ani chýru ani slychu ) a v noci ich špendlili na stromy a lepili, kde sa dalo. Raz sme v tmavej a úzkej blatistej uličke, ktorú sme používali ako skratku na ceste domov ( S. trávil vtedy so mnou v práci neraz moje večerné služby ) narazili na policajné auto so zhasnutými svetlami. Čakali sme, že sa otvoria dvere, vystúpia tajní v civile a budú nás legitimovať, alebo nás prípadne aj niekam odvezú. S. mal s tým nepríjemné skúsenosti ešte z gympla kvôli teológii, na štúdium ktorej sa chcel prihlásiť a kvôli akémusi náboženskému krúžku, ktorý viedol farár z neďalekej obce. Toho vtedy zabasli. Ja som nikdy celkom neverila v hĺbku jeho náboženského presvedčenia a už vôbec nie v jeho oddannosť cirkvi. I keď chodil do kostola a so všeličím tam aj vypomáhal. Nebol si tou svojou vierou tak celkom načistom a v tom seminári to nemohli nezbadať. Museli ho tam vnímať ako kacíra. Uťahovala som si z neho, že z tej sutany mu asi vytŕčalo kopýtko a kus chvosta. Keď si ju dával ušiť, pustili ho zo seminára na pár dní domov. Prišiel aj s kamarátom, ktorý tiež pochyboval, či si zvolil dobre. To už u mňa doma nepretržite chrčala a pískala Slobodná Európa. Chceli radu, čo robiť. Povedala som, že si musia vyriešiť každý v sebe a sám za seba, či to naozaj pokladajú za svoje životné poslanie a jediný zmysel a účel svojej existencie. S. ťažko znášal silentium a nedosiahol v ňom očakávanú jednotu s Bohom. Rozjímanie osamote mu robilo ťažkosti. Šprtali sme sa spolu v jeho motivácii venovať sa teológii - ale rozhodol sa nakoniec sám, a veľmi rýchlo. Čoskoro bol doma natrvalo.

89. rok je v mojej pamäti so S. úzko spojený. Tie hektické dni, čo nasledovali po 17. novembri, sme prežili spolu. Keby to nebol November 89, ale Francúzska revolúcia, asi by sme sa spolu vytrepali na nejakú barikádu. Boli sme ako keby mierne šialená dvojica. Spomínam si na jednen trápny okamih, keď sme si za bieleho dňa začali na ulici vyspevovať Ať mír dál zůstává s touto krajinou… Veľmi dlho potom sme sa vzájomne podpichovali našimi novembrovými úletmi. S. aj tie svoje pripisoval mne, nechcel si v čase posmievania sa tým, čo zvonili kľúčmi priznať( ja som nezvonila, zaváňalo mi to príliš davovým správaním ), že sa tým nechal strhnúť práve tak ako ja. Môjho ex spoločenské dianie nezaujímalo. Tvrdil, že je to len niečo ako zlé amatérske divadlo a aj tak sa nič nezmení. Hádali sme sa o tom. Teda, ja som sa chcela hádať, on mal svoje zvyčajné záujmy. Moje nadšenie mu pripadalo detinské, a mne zas to jeho škodoradostné kuvikanie, ako nás o chvíľu tá predčasná eufória prejde, strašne prízemné ! Bohužiaľ, asi ani netušil, akú má pravdu...

V deň generálneho štrajku som si počkala na dianie na námestí, ani som nešla z práce domov, ale rovno na tú demonštráciu, ktorá sa nakoniec predsa len zišla okolo sochy partizána. Tuším tam pristavili nejakú plošinu, alebo za improvizované javisko pre rečníkov slúžil podstavec sochy. Vôbec neviem, ako sa to stalo, ale zrazu som stála na tej plošine či podstavci a vypúšťala z úst akési slová. Pamätám si len na jedno – že som spomínala komunistické mafie, ktoré majú chápadlá všade a všetko to tu majú pevne v rukách a len tak ľahko to z tých chápadiel nepustia. Myslela som to tak, že tie osoby sa veľmi rýchlo prispôsobia a obrátia zase všetko smerom, aký im bude vyhovovať. Mala som asi takú Libušinu chvíľku, v ktorej som nahliadla do budúcnosti, i keď v tej aktuálnej som si kládla otázku, či nemám náhodou pod vplyvom tej davovej psychózy paranoický záchvat. S. rečnil tiež a tiež mal po svojom prvom verejnom prejave v živote čiastočnú amnéziu. Ani dav, skandujúci heslá odpočuté z televíznych prenosov z Prahy a z Bratislavy, nás dosť pravdepodobne príliš nevnímal. Boli v ňom pracujúci z väčšiny okolitých fabrík a rôznych miestnych inštitúcií, aj študenti, ktorí si vymohli v školách účasť. Riaditelia potom poverili niektorých učiteľov pedagogickým dozorom, takže som v tom dave zaznamenala aj pár kolegov. Všeobecne sa učitelia však asi účasti na takej akcii báli – v školstve zvášť silne vždy rezonovali dôsledky roku 1968, keď vyleteli z práce mnohí ich starší predchodcovia.

Po skončení manifestácie prišiel za mnou a za S. jeden MUDr., ktorý sa postavil – zrejme viacmenej samozvane – na čelo protikomunistického odboja v našom meste a všetkých spontánnych rečníkov, ktorých identifikoval v tom zhluku ľudí, agitoval, aby sa s ním odobrali do vtedajšieho ,,ústavu národného zdravia“, kde pracoval, a v jeho lekárskej izbe bola v ten večer založená miestna pobočka VPN. Je možné, že podobne v ten deň, alebo v nasledujúcich, vznikali aj iné zakladajúce vépenkárske organizácie ( vtedy ešte pod názvom Občianske fórum ), ktoré o sebe vzájomne nevedeli. V tom našom koordinačnom a organizačnom výbore ďalších manifestácií bola pestrá zmes ľudí: anarchisti, ako ja a S., kresťania, ako manžel jednej mojej kolegyne, túžiaci po zavední Božieho poriadku na Zemi, nostalgickí pokračovatelia reformného komunizmu z čias Pražskej jari, čo osobne doplatili na normalizáciu, miestni bitkári a výtržníci, ktorí sa okamžite ujali úlohy ochranky Hlavného koordinátora; našiel sa aj nejaký ten pripitý ukrivdenec, ktorému za komunistov siahli na materiálnu výhodu a tuším, že najmenej aspoň jeden evidentný cvok, ktorý sa v tej atmosfére ( ostatne, ako aj my so S.) cítil ako ryba vo vode. To on sa šiel presvedčiť, či nás nejakí neznámi civili na čele s riaditeľom kultúrneho domu z náprotivého okna mestského kultúrneho strediska naozaj ,,kamerujú“. Onen riaditeľ asi v tej historickej chvíli vycítil príležitosť a začal si budovať archív amatérskych záberov, ktoré mu raz pomôžu k mediálnemu úspechu. Ja som sa toho človeka, samozrejme, na jednom z najbližších manifestačných vystúpení priamo opýtala, pre koho to nakrúcal – či pre STV alebo ŠTB...

Tie najbližšie zhromaždenia sa už potom nekonali len na malom priestranstve pri partizánovi, ktorý bol dielom akéhosi socialistického realistu zo 70. rokov 20. storočia, ale na ,,veľkom námestí“. Ľudia pribúdali a pribúdali. A potom už z námestí začali pomaly ubúdať. Bola strašná zima, tak sme si, ja , S. a ešte dvaja naši približne rovesníci, s ktorými sme tvorili takú malú frakciu v miestnej VPN, čo nechcela už veľmi liezť na tribúny a robiť tam krovie Hlavnému koordinátorovi, ktorý začínal hovoriť o založení akejsi pravicovej strany s kresťanskou orientáciou, odskočili na čaj s rumom do bufetu v budove za veľkou tribúnou, tou istou, ktorú mesto stavalo každý rok na prvého mája. Mne tie manifestácie už tie prvé máje celkom pripomínali. A aj tí rečníci. Veľa nadnesených slov bez obsahu. VPN už mala ( najmä po zrušení vedúcej úlohy strany ) v našom meste masovú základňu a stretnutia sa preniesli do bývalej zasadačky MNV. Tam sa už rozhodovalo o delegátoch, ktorí nás budú zastupovať ,,vyššie“. Musím povedať, že Hlavný koordinátor mi takú funkciu navrhol, no ja som mala práve dve ešte celkom maličké deti a okrem toho som si nevedela predstaviť, v čom by som tam asi tak po tých dvoch materských šla; vtedy sa sice nosili plebejské štrikované svetre, taký som mala, ale už som tušila, že sa to o chvíľu zase vymení za obleky a kostýmy. A keďže sme my štyria čoraz viac dávali najavo, že sa nám masová základňa miestnej VPN a viaceré tváre v nej ani trochu nepozdávajú ( v malom meste viete kto je kto, čí je syn, bratranec či blízky známy a ako profitoval z ľudí s ním spriaznenými v minulom režime), čoskoro pred nami koordinačný výbor začal tajiť miesta a časový plán ďalších stretnutí a z rokovaní toho najužšieho kruhu sme boli vylúčení úplne. Čo nás už len pobavilo, lebo sme aj tak medzitým o účasť na tej zlej inscenácii s mizernými amatérskymi hercami stratili záujem.

Okrem iného ma zarážali tí mladí chalani, čo mi mávali pred nosom zástavami so slovenským dvojkrížom. Niekto ich mal snáď naložené od zániku vojnového Slovenského štátu v naftalíne. Chlapci obutí vo vysokých vojenských topánkach, vykrikujúci na môj vkus príliš nacionalistické heslá, ma začali znepokojovať. Vybavili sa mi povzdychy bývalých partizánov, od ktorých bolo za našich čias neraz počuť: ZA TOTO SME BOJOVALI?

Neskôr ma už ani neprekvapilo, keď som sa napr. na mojom pracovisku po rokoch dozvedela ( to už bolo po tom, čo sa prestali vysmievať tým, ktorí zvonili kľúčmi), že miestne VPN založil v novembrových dňoch u nich doma manžel mojej kolegyne, jedna ďalšia kolegyňa s manželom ( ich susedia ) a istá nomenklatúrne plánovaná ambiciózna mladá kandidátka strany z môjho pracoviska s niekoľkými vernými z jej úzkeho kruhu.

Teraz, po dvadsiatich rokoch si uvedomujem, že som už vlastne pamätník a pripadám si tak trochu v pozícii môjho starého otca, ktorý si rovnako ako ja ,,Nežnú revolúciu“ pamätal Maďarskú republiku RAD, ktorej vojská to tu po vzniku ČSR na nejaký čas obsadili. Hoci Slovák, nostalgicky spomínal na Rakúsko – Uhorsko, maďarské halgató a asi aj na svoje mladícky nerozvážne tovarišské roky v Miškolci. Ako sproletarizovaný príslušník miestnej strednej vrstvy a mladý človek mal zrejme i silné sociálne cítenie. Rozhodoval sa vstúpiť do Červenej armády. Pravda, podobne ako S. v seminári, vydržal to na tej Skalke u maďarských delostrelcov len nejaké dve – tri hodinky, potom ho to revolučné nadšenie prešlo a na komunistické slogany rýchlo zabudol.

A potom vraj, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky

Archiv

Fotoalbum

počítadlo.abz.cz

Template by Blogger Templates
TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se